Z kuchynskej terasy závistlivo pozorovala štíhle telo ležérne natiahnuté na lehátku pri bazéne. Ani rany po psích zuboch mu neuberali na príťažlivosti. Silvia Mery závidela bezprostrednosť. Akoby jej bolo jedno ako vyzerá. Alebo si bola vedomá toho, že z každého uhla vyzerá dobre. Silvia sa nevedela rozhodnúť, ktorý variant ju dráždil viac.
Nezaregistrovala, kedy sa misky váh prevážili, veď Mery bola – mala byť – strelená chudera v starých handrách a bez strechy nad hlavou, a zrazu jej plachtí po dome v háčkovaných plavkách, ktoré evokujú skôr fotoeditoriál inšpirovaný sedemdesiatymi rokmi, než človeka v mentálnej či materiálnej núdzi. Snáď nezačne robiť stojky na hlave, hovorila si, keď Mery vstala z lehátka a opatrne skúšala základné jogové asány.
Jedna vec bola ocitnúť sa v pozícii, kedy sa stávala neviditeľnou pre mužov. Občas na ňu ešte niekto na ulici alebo v obchodnom centre zaostril, z diaľky sa do nej zapichli oči, ktoré v nej donedávna vyvolávali mix trápna, hnevu a polichotenia. Vedela, že oči majú očakávania, ktoré mala naplniť, vynucovali si vypnutie hrude či rýchlu úpravu vlasov. Niekedy sa natruc schúlila do seba alebo naopak pohľad drzo opätovala, pomaly prechádzala po cudzom tele, jeho silných aj slabých stránkach. Teraz sa muži a ich stoporené pohľady vyskytovali menej a zvyčajne patrili starším pánom. Mladší male gaze sa trochu prekvapene a možno aj ospravedlňujúco odvrátil, keď sa míňali – zblízka boli ukazovatele jej stredného veku evidentnejšie. Silviu začali trápiť ženy. Ženy v jej veku a o trochu mladšie, ktoré, ako sa zdalo, mali prístup k fontáne mladosti: menej vrások, našponovaný zadok, vlasy nešedivejúce, nestrácajúce na objeme ani kvalite. V jej okolí pribúdalo botoxu a spevňujúcich cvičení. Ela prisahala na „plazmu“ – „neinvazívny“ kozmetický zákrok, pri ktorom jej vzali krv, ktorú potom v nejakej centrifúge zmiešali s vitamínmi a tento kokteil jej pomocou drobných ihličiek aplikovali do pokožky tváre. Vraj sa tá bolesť dala vydržať a stála za to.
Maminka, ty máš tváričku ako taká babička, úplne super mäkučkú, povedala jej Terezka, keď ju pri zaspávaní hladkala po líci. Miško vtedy zo svojej postele zakričal, Náhodou, mama je aspoň štýlová. Silvia sa síce zasmiala, ale odvtedy si neustále hnietila lícne svaly podľa princípov tvárovej gymnastiky, na ktorú prisahala Hana. Chcela starnúť prirodzene a s gráciou, ale mala podmienku: prirodzene starnúť mali všetci, nielen ona.
Hana s Elou trvali na tom, že základ všetkého je tvárová masáž. Hlavne v ich veku. Silvia sa teda nie celkom dobrovoľne dala nahovoriť na sériu osemdesiateurových lymfodrenáží vo francúzskom salóne, kam chodili jej kamarátky. Kozmetička počas masírovania rozprávala o celebritách, ktoré prešli jej rukami. Pri jednej historke o Adele Banášovej sa tak rozohnila, že Silvii pri masírovaní zasekla krk. Silvia až vtedy našla odvahu prestať tam chodiť. Kvôli krku však musela vyhľadať fyzioterapiu. Fyzioterapeutka pri práci tiež rada rozprávala. Medzi iným spomenula aj Jadranku, ktorá si za hodinu poctivej kozmetiky pýtala 25 eur a všetky jej klientky, väčšinou vo veku šesťdesiat až sedemdesiat, vraj vyzerali výborne. Silvia si uvedomila, že pozná jej vývesnú tabuľu na ošuntelom dome – vodila okolo nej deti do školy. Jadrankin salón sa jej zapáčil odkedy doň prvýkrát vošla a to aj napriek tomu, že ju pani Jadranka neuznala hodnou svojej osobnej starostlivosti a zverila ju do rúk Katke, najmladšej členke tímu.
Na rozdiel od tmavých kójí snobských salónov Jadranka v miestnosti (miestnosť bola len jedna) nepúšťala klimatizáciu ani keď bolo vonku 35C. Klímu vôbec nemala. V miestnosti zaliatej svetlom sa nachádzalo niekoľko ležadiel a chladnička s krémami v plastových lekárenských kelímkoch, ktoré pod rúškom výrobného tajomstva miešala sama Jadranka. Cena bola štyri eurá za menší objem, sedem za väčší. V kuchynskom kútiku pri umývadle si Jadranka krájala ovocie. Dáte si melón, ponúkala svoje klientky hlasno. Keď som ho rozkrojila, taký bol šťavnatý. Nádherný ako moja rozcapená.
Katka mala na starosti vždy len jednu zákazníčku, no Jadranka pobiehala medzi ležadlami ako robotnica starajúce sa naraz o štyri včelie kráľovské larvy, zakrútené v červených larisách z osemdesiatich rokov. Všetky jej zákazníčky odchádzali s obočím napusteným načierno. Najmä na dámach so svetlými vlasmi a pokožkou bol efekt pomerne dramatický, ale jemnejšie odtiene tušu Jadranka netolerovala – dokonca aj pri výbere kompromisnej tmavohnedej dávala najavo svoju nevôľu. Silvia tuš vyskúšala len pri prvej návšteve – nikto sa jej neopýtal, či chce napustiť obočie a keď sa na ležadle zobudila na to, že ju štípu oči, bolo už neskoro. Celý týždeň sa ľakala zakaždým, keď prechádzala okolo zrkadla.
Text je úryvok z pripravovanej knihy „Deň noc voda“. Napísanie románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.
Foto: Marika Majorová
Mária Modrovich je autorkou štyroch prozaických kníh, Lu & Mira, Tichý režim, Flešbek a Rozhovor s členkou kultu. Flešbek sa ocitol vo finálovej päťke ocenenia Anasoft litera 2018.
