Niežeby na tetu Maju celkom zabudla, len presunula túto časť svojej misie do úzadia. Každý deň sa naskytol pálčivejší problém: uzavrieť prímerie s medvedíkmi čistotnými, zvládnuť útok mravcov, naučiť sa surfovať. Prvé dni Palina priam tlačila do spolupráce, otec ju ubezpečil, že starý kamarát pomôže, iste má kontakty, vyzná sa. Palino tajomne prisľúbil, že sa na vec pozrie. Iritovalo ju, že sľub nejako neohraničil – zajtra zavolám tam a tam, v pondelok budeme mať odpoveď z miestneho úradu –, nič také. Jednoducho prikývol, áno, pridá si to na zoznam úloh: dokúpiť soľ do bazéna (Alberto), vymeniť matrac v hosťovskej spálni v novom dome (Alberto), opraviť slabý tlak vody v sprchovej hlavici (Alberto), nájsť Majine stopy.
Neverila by si, ako si Američania potrpia na silný prúd vody v sprche. Akoby sa človek nemohol umyť, pokiaľ ho voda priam nezráža na chladnú sprchovú dlažbu. Silviu sprchové preferencie Američanov nezaujímali, hlavne na začiatku pobytu mala pocit, že treba urobiť všetko pre to, aby sa teta našla a aby sa Silvia čím skôr mohla triumfálne vrátiť. Hnevala sa na Palina. Čo nechápe, že ona má doma záväzky? Deti, muž, práca, ľudia na Slovensku síce nepotrebujú silnú sprchu, ale chcú vedieť, kedy konečne príde.
Medzičasom sa uvoľnila.
Odpila si z marakujového daiquiri. Takže nula bodov?
Mrzí ma to. Nevzdávame sa, Silvia. Ešte mám pár tipov, pár kontaktov, uvidíme. Daj mi trochu viac času. Ale treba sa pripraviť na čokoľvek.
Na čokoľvek?
Ľudia sa občas stratia aj na mori, to si treba uvedomiť. Ale nehovorím, že Maja zmizla uprostred oceánu, len … Chce to trpezlivosť.
Silvia rozhodila rukami. Viac veselo, než netrpezlivo.
Do postele si vzala telefón, prst automaticky ďobol na ikonku prehliadača, potom bezmyšlienkovite vyťukal slová „ľudia stratení na mori“. Prekvapila ju prehľadná tabuľka, vlastne dve tabuľky, ktoré wikipedia ponúkala. People lost at sea od 13. storočia po rok 1969, people lost at sea od roku 1979 po dnešok. Obe tabuľky uvádzali dátum, meno, vek, miesto (more) zmiznutia a okolnosti. Pri preletení prvej tabuľky spoznala medzi mytologickými vladármi, námorníkmi, dobyvateľmi a obchodnými loďami len Earhartovú, Saint-Exupéryho, Amundsena a Diesela. Druhú tabuľku študovala pozornejšie, najmä po deväťdesiate roky. V sedemdesiatom ôsmom zmizla havajská surfová legenda Eddie Aikau. Mal len tridsaťjeden rokov. Prst ťukol na názov lode Hōkūleʻa zvýraznený ako hyperlink a chvíľu počkal, kým Silvia absorbovala fotku a základné informácie o tradičnom polynézskom plavidle. Ako z Vaiany, spomenula si Silvia na disneyovku, ktorú viackrát pozerala s dcérou, ale prst už stránku netrpezlivo ťahal nadol. Zastavil sa až pri zázname o plavbe z roku 1978.
„Druhá plavba na Tahiti bola prerušená, keď sa loď Hōkūleʻa prevrátila v silnom vetre juhozápadne od ostrova Molokaʻi, päť hodín po vyplávaní z prístavu Ala Wai v Honolulu. Posádka sa na prevrátenom kanoe držala celú noc. Svetlice okoloidúce lietadlá nevideli, núdzová vysielačka nepomohla. Ráno tiež nič nenasvedčovalo tomu, že by sa blížila záchrana a prevrátené kanoe sa vzďaľovala od pevniny. Eddie Aikau, plavčík roka zo Severného pobrežia ostrova Oʻahu, víťaz šampionátu Dukea Kahanamoku z roku 1977 a surfer na veľkých vlnách, sa statočne pokúsil dopádlovať na surfe cca 20 km do Lānaʻi, aby privolal pomoc. Približne o deväť hodín neskôr si svetlice vypustené posádkou všimlo lietadlo spoločnosti Hawaiian Airlines, ktoré krúžilo nad Hōkūleʻa a vysielačkou privolalo pobrežnú stráž Spojených štátov. O pol hodiny neskôr sa nad hlavou vznášal pátrací vrtuľník; posádka Hōkūleʻa bola zachránená. Nasledujúce ráno loď Cape Corwin odtiahla plavidlo späť do Honolulu. Napriek intenzívnemu pátraniu na súši, vo vzduchu a na mori Eddieho Aikaua už nikdy nikto nevidel. Na Hōkūleʻa je umiestnená pamätná tabuľa.“
Nasledovalo obligátne pátranie po Eddiem. Život, priekopníctvo, víťazstvá. Príkladná existencia člena pobrežnej hliadky, ktorý zachránil viac ako 500 topiacich. Eddie Aikau verzus Silvia, topiaca sa v mori detských výkresov a špinavých ponožiek. Rýchlo preverila, či mal Eddie deti, a keď sa potvrdilo, že nie, upokojila sa. Keby nemala deti, možno by tiež podávala heroické výkony… Vrátila sa na zoznam utopených. Zastavila sa pri americkej manželskej dvojici a francúzskej rodine, žiadne ďalšie ženy tam nefigurovali až do roku 2011. V 2015 sa na Formentere stratila ruská potápačka, ale to s tetou nemalo spoločné naozaj nič okrem faktu, že teta aj otec sa ako deti potápali. Otec to naučil aj Silviu – naposledy sa ale potápala… Kedy to bolo? Je možné, že už je to viac než dvadsaťpäť rokov? Mama sedela na pláži v tieni, a keď Silviu a otca vyhodil potápačský čln na brehu pred búdou s nápisom SCUBA, vyskočila z miesta a išla im naproti. Namiesto privítania pridusene zanadávala, švihla uterákom do vzduchu a zahlásila, že to bolo naposledy, čo na nich na výpeku čakala tri hodiny. Vágna spomienka na rodinnú dovolenku v nej vyvolá chuť na sladké. V mrazničke je zmrzlina, ale priestor za zamknutými dverami spálne patrí v noci džungli. Silvia si predstaví metre, ktoré by musela preklenúť, chladnička je na opačnom konci kuchyne. Ak náhodou vystraší nejakého podobne mlsného mývala, a ak bude mýval náhodou besný, Silvia bude potrebovať lekára, nemocnicu, injekciu proti besnote. Predstaví si svojho muža, ktorý doma v nočnom tichu vyráža za sladkým a útočí na zásoby v komore. Ona a deti ráno na kuchynskej linke nachádzajú čokoládové drobky a omrvinky z keksíkov, nedopitý pohár vody ulepený od sladkých prstov a pier. Nedopité poháre vlastne nachádzam stále, po celom byte, sťažovala sa mame asi pol roka po tom, ako začali spolu s mužom bývať. Muži sú takí, povedala mama a tvárila sa, že jej Silvia nepovedala nič nové. Silvia jej nechcela povedať nič nové, dúfala, že sťažnosť – vtedy vlastne ešte hraná a humorne podaná –, s ktorou sa mame zdôverila, vytvorí záblesk intimity.
medzi nimi
Otec taký nie je, povedala Silvia, keď pochopila, že dôvernosti sa nekonajú.
Text je úryvok z pripravovanej knihy „Deň noc voda“. Napísanie románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.
Foto: Marika Majorova
Mária Modrovich je autorkou štyroch prozaických kníh, Lu & Mira, Tichý režim, Flešbek a Rozhovor s členkou kultu. Flešbek sa ocitol vo finálovej päťke ocenenia Anasoft litera 2018.
