Hodnotené texty autorov: Marco O., Miro M., Karol H.
Krátka próza Srdce ako zvon autora Marca O. spracúva príbeh mladého muža Mladena, ktorý prejde duchovným obrátením a telesným uzdravením. Text zrejme nemá byť rozprávkou, pre ktorú je členenie postáv na dobré a zlé, typické. Skôr má byť realistickým príbehom – v takých však postavy nie sú jednoznačné, veci sa často nedejú jednoducho. Autorovi by som odporúčala „spoznať“ svoje postavy – vytvoriť si veľmi konkrétny obraz od vonkajšej podoby, vnútornej charakteristiky, cez detaily, ktoré z postavy spravia originálnu – koníčky, zamestnanie či jej vzťahy k rodine, priateľom.
Množstvo a rôznorodosť problémovosti by som hodnotila ako nedostatok prózy, pretože na takomto krátkom rozsahu je neprimeraného príliš veľa – slepota protagonistu, jeho nenachádzanie lásky napriek snahe, drogová závislosť muža, ktorého stretáva v Medžugorí, aj jeho pokusy o samovraždu.
Ak by som dokázala akceptovať použitie motívu náhody, ktorá spôsobí, že Mladen sa dostane na známe pútnické miesto, tak rýchle vyriešenie takej vážnej veci ako je viera, nedokážem pokladať za pozitívum tohto textu. Príbeh má navyše veľmi silný happy end, ktorý je typický pre populárnu literatúru – Mladen odchádza z pútnického miesta nielen ako veriaci, ale aj ako uzdravený.
Celý text budí dojem akoby bol nositeľom veľkej myšlienky (obrátenie neveriaceho, zázrak). Autor sa sústredil len na odovzdanie tohto morálneho odkazu a nedokázal sa od neho odpútať. Všetky ostatné časti príbehu, postavy a ich charaktery, dej, miesto, čas či jednotlivé motívy ako najmenšie obsahové jednotky textu, pôsobia tým pádom len ako kulisy.
Nedá mi nespomenúť gramatické chyby (napr. hneď v titule miniatúry), kostrbaté vetné konštrukcie (napr. „V jeden deň mu neodpisovala na jeho listy jeho posledná láska Tea, v ktorej videl svoj idol a snažil sa kvôli nej zmeniť. Bol na dne a tu k nemu prišlo akési dievča.“) či nadmerné použitie ukazovacích zámen.
Úloha čitateľa sa v prípade takéhoto textu obmedzuje len na zachytenie deja (v tomto prípade veľmi jednoduchého) a sledovanie postáv. Možno by autorovi pomohlo, ak by sa skúsil na text pozrieť očami čitateľa – nepotrebuje aj on tvorivé hľadanie pri čítaní – tie okamihy, keď text nielen prehovára, ale aj kladie otázky?
***
V texte Mira M. Šesť večerov (A deň) je evidentná poučenosť autora – v prvej časti tematizuje rôzne spôsoby písania, v ďalšej rozpracúva absurdné rozhovory postáv pomenovaných prostredníctvom interpunkčného znamienka, písmena či vymysleného slova. Súčasťou sú aj odkazy na filozofické systémy – existencionalizmus, hermeneutika aj intertextuálne odkazy – zvuková či nonsensová poézia, postava z prózy F. Kafku a miestami text pripomína Tatarkovho Démona súhlasu. V istej pasáži zas pôsobí ako cvičenie na tvorivých dielňach, keď nadmerne používa novotvary, ktoré vznikli skladaním slov.
Pri čítaní tejto poviedky som si kládla otázku, ako náročné je vytvoriť text s vlastnými pravidlami, písať tak, aby bolo možné všetko, pretože to sa tomuto autorovi podarilo. Problémom tohto textu nie je rezignácia na estetické pôsobenie. Otázne je, či je takýto postup (písanie prostredníctvom odkazov na iné texty či napodobňovanie štýlu, tematizovanie písania, nemožnosť a neschopnosť nájsť vlastný rukopis) v slovenskom kontexte nový (spomeňme napríklad T. Horvátha či Ballu).
***
V miniatúre Ruská na prvý pohľad zaujme do textu vnorený obrázok, ktorý nie je len ilustráciou, ale významovo dopĺňa text, potvrdzuje spôsob interpretácie. Aj napriek podobnej téme ako v texte Šesť večerov (A deň), je tu spôsob tvarovania iný – ponúka, aj napriek krátkemu rozsahu, viac vrstevnatosti, prázdne miesta, ktoré čítaním napĺňa čitateľ. Aj najmenšie obsahové jednotky – motívy – sú využité so zámerom a vo viacerých významoch. Miniatúru asi najviac charakterizuje pojem motivovanosť – opodstatnenosť konkrétnej podoby textu, jednotlivých zložiek aj celku.
Texty hodnotí Daniela Burdová
Daniela Burdová študovala v Prešove učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry a estetiky. Po skončení magisterského štúdia obhájila dizertačnú prácu z oblasti súčasnej slovenskej literatúry. Rada hľadá odpovede na otázky, ktoré položia samotné texty. Je presvedčená, že literatúra je výsledkom tvorivosti aj podnetom k ďalšej tvorbe. Viedla viacero dielní aj popularizačných prednášok, je organizátorkou aj lektorkou týždňa tvorivého písania Ars Šafarikiana v spolupráci s Univerzitou Pavla Jozefa Šafárika.
