Bolo to v časoch, keď baníci kutali po celom Spiši, hĺbili štôlňu za štôlňou, pretože podzemie kopcov bolo ako bruchá obrov, ktorí sa najedli vzácnych pokrmov. Medzi kutačmi najviac zavážila meď, z ktorej sa vyrábali tie najlepšie hrnce pre pánov, v hutách sa tavila ruda a vydávala vzácne kovy. Novoveské lesy boli pred tými dvestopäťdesiatimi rokmi plné nielen zveri, húb a dreva, ale aj baníkov a prospektorov. Banské spory sa riešili na špeciálnom banskom súde, ten najvyšší bol v známom Švedlári, ale jeden aj priamo v Spišskej Novej Vsi. Cena medi bola jednotná, jedno či Nemec, Slovák alebo Rusín, všetci dostali za cent medi 32 zlatiek a 30 grajciarov.
„A waldbürgeri to zneužívajú, derú nás z kože ako sa dá,“ sťažovali sa haviari, ktorí sa len ťažko dojednávali na poriadnej mzde. Tým cudzím slovom volali ťažiarov, ľudí, ktorí mali peniaze na to, aby získali licenciu na baňu a celú ťažbu financovali. „Ej veru, škovránok, zbytočne mi tu vyspevuješ, keď mojim deťom doma od hladu cigáni v bruchu vyhrávajú,“ pomyslel si Johan, mladý haviar od Wimbachu, keď mal akurát pauzu, „namiesto dobrej hovädzinky sa my s kožkami slaniny kŕmime.“ A veruže mal pravdu. Haviari sa už hodný čas hnevali, že v štôlni Jána Szulovského nedostávajú to, čo im podľa práva patrí. „Podľa práva máme dostávať naturálie ako prv, presne desať funtov soleného hovädzieho mäsa! Teraz si máme vystačiť so štyrmi funtami slaniny? Bodaj ho, keby to Szulovský vedel, ale to všetko spískal správca!“ Mysleli Michala Plentznera, ktorý by si dal pre groš koleno vŕtať a veru mali pravdu. Len on sám vedel, koľko utŕhal od úst haviarom a sám si odkladal. Škovránok naďalej vyspevoval, on, čo ani neseje ani nežne, a predsa je mu veselo. Potešil aj haviara Johana a ten mu za odmenu z poslednej skyvy chlebíka omrvinky nahádzal a ešte aj ľanových semiačok do orieškovej škrupinky nasypal. Škovránok – zob, zob a v tú ranu ho nebolo, pred Johanom stál mužíček v zelenom kabátiku s cifrovanými čižmičkami z jašteričej kože a veličiznou čapicou.
„Bodaj, ťa papľuha,“ odpľul si od ľaku Johan.
„Veru, že na mňa nekydaj Johan, keď ti chcem pomôcť.“
„Ty ma skôr do hrobu dovedieš, ako by som z teba osoh mal.“
„Len ty nepredbiehaj, všetko, čo sa odteraz stane, ľuďom oči pootvára a tvojim deťom bruchá nasýti. Len ty stále svoje právo žiadaj.“ A nebolo ho, beťára maličkého…
V ten večer sa vozy, čo mali do Iglova namierené, ako Novú Ves starí ľudia volali, vydali na svoju krivoľakú cestu, až po krk naložené medenou rudou. Pomaly sa vliekli tieto opachy, povozníci aj zadriemali, ale kone zvyknuté na tú istú cestu, samé by do mesta došli. Ale na kamennom moste v Novoveskej Hute akoby ich rapeľ chytil, vzopli sa na zadné, ani čihi ani hota, na piaď sa nepohli a celú cestu do Iglova zastali. Kočiši ich museli otáčať a ostatným ťažiarom cestu uvoľniť. Michala Plentznera akoby paprikou vyplieskali, červenal sa a fučal od zlosti. Tu náš milý Johan z davu vykríkol, že sa ani nepohnú tie kone, kým ľudia nedostanú, čo im patrí. Po chvíli už šomral celý dav haviarov, aj keď správca poslal po strážnikov, nech spurného Johana do chládku posadia. Ani to nepomohlo a kone stále viac blokovali cestu do mesta, Szulovského podnik ostal pred krachom a ľudia stále viac zvyšovali na pánov hlas. Ale Johan nepopustil, aj keď mu ponúkli zlatky, aj keď mu šibenicou hrozili.
Takéto udalosti sa dostali do uší banskému súdu a ten začal konať. 17. januára roku 1785 zasadli banskí majstri Paltzman, Korabinský, Jóny a ďalší, keď im baníci predniesli sťažnosť, iba hlavou pokrútili a dali im za pravdu. Plentzner nielenže každému z haviarov škodu musel nahradiť, ale aj pokutu dvanásť zlatiek zaplatiť a prísne napomenutý uši musel sklopiť.
Keď sa spravodlivosti zadosť učinilo, vozy sa pohli a koníky poslušne všetku vyťaženú rudu do mesta zvozili. Haviari svoje rodiny nakŕmili ako sa patrí a škovránkom ľanové semeno sypú možno aj dodnes, hoci sú bane dávno pusté a malí mužíčkovia v zelených kamizolách v nich spia spravodlivým spánkom. A my sme z vďaky za dobré rozhodnutie podľa jedného zo sudcov pomenovali vodnú nádrž pri obci Dedinky – dobre vravíte, volá sa Palcmanská maša. Grüss Got!
Tomáš Repčiak žije v Spišskej Novej Vsi, pracuje ako referent PR mesta Spišská Nová Ves. Venuje sa poézii, próze, publicistike, tvorbe pre rozhlas i tvorbe piesňových textov.
