Stanislava Chrobáková Repar: 55 – alebo dýchanie na zrkadlo

Subjektívny čas

Ako svoje účinkovanie v literatúre vníma žena? V prvom rade je to ustavičné balansovanie na hrane. Aspoň pre mňa. Medzi potrebou zarobiť si na seba, byť samostatná, a potrebou písať a čítať, čo píšu iní. Čiže medzi istotou a neistotou, zodpovednosťou a rozkošou. Keďže som si ako svoju parketu (aj v existenčnom zmysle) vybrala vedu a angažmán v oblasti edičných aktivít, je to tiež balansovanie medzi výskumom, písaním odborných textov (esejí, kritík) a redakčnou prácou, v poslednom čase tiež prekladaním a stále viac kultúrnym managementom na jednej strane – a samotnou literárnou tvorbou na strane druhej. Naučila som sa s tým žiť, v mnohom som sa vďaka tejto kombinácii záujmov obohatila, uvedomujem si však aj opačnú stranu mince. To, že naša energia nie je nevyčerpateľná, čas nám nikto nevráti a autorské impulzy, ktoré ostali iba zámermi, prezrádzajú istú slabosť…

„Úzkosť dokorán“ alebo „nové čítanie poézie Viery Prokešovej“

Nové čítanie prichádza prostredníctvom otvárania nových prístupových ciest k interpretovanému dielu. Iba osobné a osobnostné čítanie textu, existenciálna hĺbka, vzdelanostná šírka či interpretačná výška samotného čítania môžu prispieť k lepšiemu (s)poznávaniu diela a možno aj odhaleniu jeho významových presahov do oblasti transcendencie zmyslu. Dôležité sú teda fókus, cesta (metóda) a empatia. Moje nové čítanie predčasne uzavretého diela Viery Prokešovej bolo pre mňa pekným a vzrušujúcim podujatím, určite aj vďaka kvalitám jej poézie. Pomohlo mi vstúpiť do vnútornej drámy lyrickej protagonistky; drámy, ktorá je neustále zahaľovaná estetickou sublimáciou protagonistkinej túžby. A poodhaliť ničivé dôsledky (patriarchálnej) spoločenskej distribúcie rodových rolí na vnútorný svet lyrickej protagonistky, ktorá ostáva – v rámci dohodnutých pravidiel hry – neviditeľná. Totiž: (večne) druhá. A súčasne tretia v ľúbostnom trojuholníku – a možno aj piate kolo u voza. A potom prídu na rad: sebaspytovanie, sebabičovanie, sebaprojekcie. Osamelosť a dobrovoľná izolácia… Dalo by sa povedať: narcizmus naruby. To všetko ruka v ruke s poetickou krehkosťou cudzej, ktorá na seba prevzala identitu svojho cudzinca…

„Tichožitia“: hovoriť alebo mlčať?

Zdá sa mi, že sama vo svojej poézii využívam všetky „hlasové“ registre: od mlčania „tej, ktorá vie“, ešte presnejšie: „tej, ktorá vie, že nevie“, až po krik lyrickej hrdinky zasiahnutej behom tohto sveta. Tomu zodpovedajú aj rozličné variácie básnického zápisu, resp. tvaru básní. Básnická zbierka Tichožitia je de facto vystavaná na miestami až vypätom kontrapunkte experimentálnych (textovo-diskurzívnych) a imanentných (lyricko-existenciálnych) básnických polôh – uvedomila som si to až dodatočne. Hravé hlavolamy sa striedajú so stíšenou poetickou intimitou bezprostrednej (intuitívnej) obraznosti, ktorá nepripúšťa odcudzenie a popiera vonkajškovú funkcionalitu básne. A práve tá zdvojenosť autorského gesta môže predstavovať istú pascu pre literárnu kritiku na Slovensku.
Najmä pre tú, ktorá rada podlieha básnickým simulakrom alebo sterilnému, konceptuálnemu programovaniu textov, pričom zabúda na (prázdny) existenciálny stred a „žité životy“ ľudí. Bez toho to nejde ani v textoch vznikajúcich z textov. Kedysi sme si pri pomenúvaní týchto (vytrácajúcich sa?) kvalít vypomáhali termínmi „duša“ alebo „srdce“, ale sme sa ich – pod tlakom sekularizácie vedy – vzdali. Dnes nám chýbajú.
Slovinci majú pre tento „stred“, „stret“ alebo pomyselné (etické a duchovné) jadro človekovho sebauskutočňovania pekný výraz: „sr(d)čika“. Poézia bez spojenia s ním nemôže dospieť do roviny transcendentných, a teda aj verbálne nedefinovateľných významov, ktoré sa vyplavujú z hĺbky nášho (ne)vedomia len cez „trhliny“ a „štrbiny“ (v) reči, a tiež prostredníctvom jej asociatívno-symbolického potenciálu. Aby však k tomu mohlo dôjsť, nestačí jazykový talent či odborné zaškolenie. Potrebná je aj elementárna ľudská výbava a solídna vnútorná motivácia – tak tvorcov, ako aj vedcov a literárnych kritikov. Potrebné je zodpovedajúce „existenciálne naladenie“ a „pátos voľby“, povedal by Søren Kierkegaard. Nemusí to byť také vážne či horúce, ale svedomité určite áno.

Prekračovanie (bi)polarít… a reflexia
Dôležité je, kde človek vidí „polarity“ a čo si pod nimi predstavuje… Samotná báseň je už svojou komplexnou povahou a významovým pohybom ich prekračovaním alebo prekonávaním. Upozorňoval na to napríklad T. S. Eliot (a mnoho ďalších pred ním i po ňom), keď hovoril o „zlučovaní disparátnych skúseností“ v básni. To isté môže do istej miery platiť aj o umeleckej próze, hoci prostriedky dosahovania spomenutého účinku sú tu iné.
Už vlastná umelecká tvorba je teda vyjadrením postoja smerujúceho proti neproduktívnym polaritám. Na rozdiel od populárnej kultúry, ktorá im naopak rada a účelovo podlieha. Nielen lekcie z postštrukturalizmu, ale aj život nás učí, že fixovanie polarizovaných a polarizujúcich protirečení, nezmieriteľnosť krajností či nepriechodnosť až absencia dialógu, ktorá s tým súvisí, sú najčastejšie výsledkom strnulých mocenských matríc, skrytého teleologizmu v pozadí, cieleného zachovávania status quo, odvrátenia sa od života. Povedané jungovsky, ale aj barthesovsky: život je textom našej (mojej) permanentnej individuácie – a v tom je aj naša sloboda.
Iná vec, pravda, je, ako pri tom narábať s jazykom v širšom aj užšom zmysle. Jazyk v užšom zmysle je vybudovaný systémom binárnych opozícií a je vzrušujúce sledovať, kam až nás (pre)pustí a kam už nie, kde sa teda začína a kde sa končí naša jedinečná „životná“ misia – povedzme že v básnickom jazyku. Potenciály jazyka (aj v jeho neverbalizovanej významovej zložke) sú pre nás vždy znova tajomstvom, ktoré zahŕňa aj nás samých. Preto je tvorba, ktorá prekračuje zaužívané výrazové postupy a neobmedzuje sa len na opisnosť a inštrumentáciu, taká sugestívna.
Isteže by som ako autorka privítala viac hlbších, komplexnejších aj kompetentnejších reflexií mojich prác (a nielen mojich), knižiek tak odborného ako beletristického charakteru. Ale tento problém asi máme viacerí… Zopár ich bolo, aj bystroumných, hoci vo všeobecnosti prevláda mlčanie, a často o tých najdôležitejších veciach. O zrkadliacom či dokonca partnerskom literárnokritickom prostredí možno na Slovensku hovoriť iba sťažka. Je to však širší problém. Súvisí napríklad s médiami a mediálnymi ikonami… ale tiež s akademizmom, ktorý sa ešte vždy profiluje, aj u tých najmladších, v duchu sebazvýlučňovania. Akoby veda literatúru vlastnila. Je to tak? Vedec bez pokory pre mňa stráca vierohodnosť; sama som si cez to prešla. Nikto nevie viac ako literatúra. Akademici sú len vytrvalí bežci v jej stope. Ak majú iskru, o to lepšie, no nemusia hneď zakladať požiar.

Spoločenské a verejné inštitúcie
Úloha inštitúcií pri presadzovaní sa ženy v kultúre, ktorá je ešte vždy mužskou doménou (napriek stále početnejšiemu „výskytu žien“), je minimálna. Inštitúcie rodovú dimenziu takmer nereflektujú – ani na Slovensku, ani v Slovinsku. Od spisovateľských organizácií cez ministerstvá kultúry až po akadémie vied. V starom kurze podporujú a pestujú literárny kánon ako rodovo monolitnú, t. j. takmer výlučne mužskú záležitosť. To má vplyv na udeľovanie literárnych cien, prezentácie v zahraničí, zostavovanie antológií a učebníc, a pod. Cena Dominika Tatarku bola prvýkrát udelená žene za literatúru až v dvadsiatom roku jej jestvovania, teda v r. 2013. Pri Prešernovej cene a Cene Prešernovej nadácie (udeľovaných v Slovinsku – prvá od roku 1946, druhá od roku 1962) prelomilo ten istý stereotyp iba osem autoriek – z toho až polovica len za posledných desať rokov, možno aj pod účinným tlakom feministických argumentov.
Systém udeľovania štipendií (napríklad v Slovinsku) je voči ženám taktiež nespravodlivý. Pod maskou formálnej rovnosti (striktný bodovací systém) porovnáva neporovnateľné – dvojitú, dokonca trojitú záťaž žien neberie do úvahy. Alibisticky sa pritom odvoláva napríklad na ocenenia štátneho alebo celonárodného významu (pozri vyššie: pre ženy sú ešte vždy takmer nedostupné) alebo publikovanie textov v antológiách a cudzine (dtto). A mohli by sme pokračovať bohatým výpočtom podobných asymetrií.
Najviac ma však – všade! – poburuje spojenectvo rigidných inštitúcií a šovinistických jednotlivcov. Navzájom si legitimizujú svoju konzervatívnosť a obmedzenosť: v redakciách, rozličných komisiách a porotách, orgánoch alebo výboroch… Ak sú podobní genderoví šovinisti aj prekladateľmi, (spolu)určujú slovenskú alebo slovinskú prekladovú produkciu doma aj v zahraničí na dlhé roky. Určite nie v prospech žien a ich výkonov. Túto situáciu dokážu zmeniť iba osvietení jednotlivci a jednotlivkyne. Pár ich je, ale zatiaľ sú ešte vždy v situácii Don Quijotov a Don Quijotiek. Niečo o tom viem – ako autorka aj ako prekladateľka; sama som si tým prešla.

Feminizmy: kruhy na vode?
Moje feministické vedomie sa utváralo pomaly, v čase, keď som už mala za sebou určité skúsenosti, pracovné aj životné, a nepochybne súviselo s čímsi ako „citlivosť na skryté významy“. Človek si v istom okamihu uvedomí, odkiaľ prichádzajú opakujúce sa impulzy v jeho živote. V každom prípade sa mnohé zážitky prekonfigurujú v novom kľúči, ktorý vám umožní vyrásť, jednoducho, nájsť samého/samu seba. Napriek „kurióznym mapám“ mojich oficiálnych školení, ktoré poznačila ideológia a pomery minulého režimu, viackrát v živote sa na mňa usmialo šťastie – aj keď vždy spojené s novými, nie jednoduchými výzvami. Napríklad etablujúci sa časopis Aspekt mi v istej chvíli ponúkol podnety na premýšľanie, vlastne akési záchytné body, v ktorých sa odzrkadľoval aj môj, tak profesionálny, ako osobný príbeh. Nemôžem povedať, že som všetko prijímala bezproblémovo. Otvorila sa však predo mnou možnosť výberu, ktorá je pre ženu v patriarchálnej spoločnosti skôr fiktívna, než reálna. Feministická a širšie – rodová problematika sa mi dostávala čoraz viac pod kožu…
Feminizmy nie sú iba o oslobodení (sa) žien zo zveráka patriarchálnych vzťahov, ale aj o nespravodlivých hierarchizáciách civilizácie západného typu a pokusoch o ich prekonanie. Pre mňa je tento odkaz veľmi zrozumiteľný a inšpirujúci. Tí, ktorí si pred ním zatvárajú oči, v podstate prejavujú zníženú mieru (seba)reflexie a zvýšené osobnostné manko. Napriek tomu, že ich spoločnosť často nekriticky prijíma ako silných mužov a silné ženy – pravdaže, fungujúcich „silne“ na úkor jemnejších nástrojov rozlišovania.
Až životné skúsenosti a vlastné vyzrievanie ma teda pripravili na feminizmus. Rodová citlivosť sa pre mňa stala lakmusovým papierikom sociálnej inteligencie ľudí. Feminizmy nepovažujem za doménu nespokojných žien. Aj keby som bola dcérou Šťasteny, je predsa toľko krutých osudov, ktoré by nemali ponechať ľahostajným nikoho z nás. Ich skutočná príčina často ostáva skrytá – práve vďaka nepochopeniu štruktúrnych rodových závislostí a asymetrií. Ženy v patriarchálnom systéme sa ešte vždy iba „zachraňujú“, napríklad tým, že vytvárajú viac či menej fungujúce spoločenstvá solidarity. Farizejskí muži pritom najradšej poukazujú na ich vzájomnú rivalitu – alebo sa z nej pokúšajú ťažiť. Zároveň prezrádzajú, že ani v najmenšom nechápu komplexnosť celej problematiky: patriarchát nás poznamenáva všetkých rovnako – mužov aj ženy. A ženy vedia byť dobrými advokátkami i služobníčkami svojich utlačovateľov.
Feminizmy považujem za nesmierne podnetné pre písanie žien, absolútne podnetné pre oslobodené „ženské písanie“, écriture féminine, ako ho v 70. rokoch vymedzili francúzske postlacanovské teoretičky a neskôr rozpracovali najmä americké predstaviteľky rodových, transkultúrnych alebo queer štúdií. Tí, ktorí schematické sentimentálne limonády (nehľadiac na to, či ich odmietajú alebo nie) vydávajú – v dnešnej dobe – za ženské písanie, pália do vlastných radov a prezrádzajú svoju nedovzdelanosť. Autorská a rodová identita, intelekt aj senzibilita modernej ženy sa pohybujú niekde úplne inde… Tzv. ženské romány píše rodová norma. A vôľa uspieť na masovom trhu, uživiť sa.
Samozrejme, vždy je dôležité ponechať priestor na diskusiu. Na Slovensku v tomto ohľade zohral kľúčovú úlohu už spomínaný Aspekt, vydavateľstvo, web-zine a záujmové združenie žien (dnes ho v mnohom „prechytil“ a dopĺňa časopis mladšej generácie Glosolália). V Slovinsku sú feministické iniciatívy zabetónované buď vo svojej akademickej výlučnosti, alebo pragmatickom politickom (európskom) operacionalizme. Veľmi si vážim príspevok ľubľanskej LGBT komunity alebo festivalu Mesto žien na tomto poli. (A v ostatnom čase aj príspevok dvoch novších projektov: Ženského výboru Slovinského centra P.E.N. Mira a projektu „Poetky poetkám“.) Vzájomne sme však dosť málo previazaní/é – aspoň na môj vkus. (No, donedávna to tak bolo, ale vzájomná komunikácia v poslednom čase naberá na obrátkach.)
Vo vydavateľstve a časopise Apokalipsa v Ľubľane sa už druhé desaťročie pokúšame o mapovanie terénu, širšie distribuovanie feministických poznatkov v spoločnosti a pokrývanie literárneho poľa. Z číreho presvedčenia a nadšenia, bez potrebného finančného zázemia alebo dostatočnej infraštruktúry. Sú to však odrobinky, navyše dosť sporadické… A opäť sme pri balansovaní na hrane a praktických možnostiach jednotlivých ľudí (aj mojej) – ich energetických kapacitách, životnej ekonómii a prioritách. Lebo aj tak znie otázka… Kam až možno dôjsť bosky?

Ženy v histórii
Hélène Cixous vo svojich textoch, napríklad v eseji Pohlavie alebo hlava, upozorňuje, aké dôležité je pre patriarchálny poriadok disciplinovať ženy a ženské telá kvôli kontrole ich neskrotných i nezvratných re-produkčných schopností. A teda „presadiť výchovný prístup“ – ibaže taký, ktorý by ženám neumožňoval odkloniť sa od a priori zadefinovaných rodovo-spoločenských noriem. Cixous tematizuje problém, keď tento (náš!) poriadok udržiava ženy „v ustavične sekundárnej pozícii“, aby sa nezaplietli do dobrodružstva so symbolickým, do utvárania vlastnej (verzie) kultúry. Takej, ktorá by sa voči nim neprejavovala represívne, presnejšie, ktorá by nepotláčala a nepodceňovala ich oslobodenú ženskosť. Patriarchát teda navlieka ženy do železnej košele utkanej z konvencií, len aby neopustili „prírodu“ (de facto materstvo – ako biologickú reprodukciu ľudských bytostí spojenú aj so starostlivosťou o ne). Pridelená im bola ako jediné prirodzené prostredie, ako rola, ktorú patriarchálna spoločnosť – a tu sa začína problém zhusťovať – zároveň stotožnila s mlčaním žien v kultúre a vo verejnom spoločenskom živote, teda v priestore symbolických významov. Mužov pri tom viedli vlastné nároky, ale aj strach, aby ženy neodhalili platné, vždy aj rodovo spevnené mocenské štruktúry a neotriasli nimi od základu.
Z tohto hľadiska žena, ktorá píše, okamžite rozrušuje uvedenú schému. Siaha do pôsobnosti veľkého „transcendentného označujúceho“, t. j. falusu, ktorý je podľa kritérií patriarchálne založenej spoločnosti jediný privilegovaný, aby pomenúval, určoval, lokalizoval jednotlivé subjekty (a subjektky) v Diskurze, uvádzal ich do spoločenskej pamäti – teda aj do jeho (univerzalizovaného) príbehu, čiže „veľkej“ Histórie, anglicky „his(s)tory“. Ženu, pre ktorú pri presadzovaní Zákona Otca neplatí hrozba kastrácie (viď Freud) a na ktorú sa tak nevzťahuje represívny účinok podobnej hrozby „straty identity“, treba podriadiť patriarchálnej mocenskej schéme iným spôsobom. Ako bytosť-nebytosť, lokalizovanú za hranicami symbolického – čiže aj spoločenskej legitimity.
Symbolické môže takáto osoba zrkadliť len ako jeho prevrátený obraz, vďaka svojej esenciálnej nedokonalosti a nedostatočnosti, a tá sa – podľa Sigmunda Freuda a jeho prívržencov – začína už pri anatómii ženského a mužského pohlavia… Čo muž „vlastní“ ako svoje prirodzenie, žene ako prirodzenie „chýba“: je deficitná, vlastne kazová. Podľa patriarchálnej logiky teda musí táto bytosť-nebytosť ostať „lunárna“, večne Druhá, hierarchizovaná v prospech Prvého. To znamená: vo svojom sociálnom statuse ustavične závislá od mužského (svetelného) zdroja, ponorená do svojej principiálne temnej, negatívne vymedzenej seba/definície, ktorá nie je ničím iným, ako patriarchálnou projekciou ženskosti.

Ženy v jazyku
Žena, ktorá píše, a teda sa (zdanlivo slobodne) pohybuje v symbolickom, je však ešte vždy vystavená aj nebezpečenstvu rodového zajatia. Už z toho dôvodu, že píše v jazyku, ktorý modeluje a súčasne je modelovaný hodnotovými a symbolickými obsahmi či konceptmi platnými pre androcentricky vystavané spoločenské prostredie, tak ako historicky vznikalo – v neprítomnosti žien, uväznených pri domácom kozube. Ani materinský jazyk sa teda nevymyká patriarchálnemu „výchovnému prístupu“, práve naopak. Slúži mu ako jeho najvyššia inštancia; identifikácia s jazykom znamená (prináša) identifikáciu s vládnucim poriadkom. Jazyk ho nielenže predstavuje, ale aj uskutočňuje a stelesňuje; utvára ho, rozvíja, „nesie“ so sebou alebo v sebe, udržiava a uplatňuje. Performatívnu zložku jazykových prejavov teda netreba podceňovať; prechádza priamo nami.
K miestu pre autentickú artikuláciu ženskej skúsenosti a konštrukciu jej namiesto jeho významov tak máme prístup len prostredníctvom jazykovej subverzie – odhaľovaním mocenských ambícií každého výroku a každého označujúceho (či označovateľa), ktorý stojí za určitou jazykovou alebo rozumovou „kompetenciou“. To znamená, utváraním takej, povedzme, básnickej reči, ktorá oslobodzuje spod hlboko zakorenených výrazových stereotypov. Preusporadúva a preobsadzuje obsahové a hodnotové priority kanonizovaných spôsobov písania. Presadzuje inú syntax, sémantiku i pragmatiku v samotnej básnickej reči, resp. v reči poézie. Odmieta systémy cenzúry a autocenzúry a popiera akúkoľvek možnosť privlastňovať si toho druhého (presnejšie, tú druhú) prostredníctvom jeho (jej) samozrejmého označovania vo všeobecne platnom diskurzívnom jazyku. Tento jazyk bol totiž vygenerovaný v patriarchálnych štruktúrach, mužsky jednostranne, hoci býva prezentovaný ako materinský/otcovský „domov pre všetkých“. Ženskú skúsenosť doňho treba ešte len vniesť (vpísať), a tak ju aj spoločensky legitimizovať. A patrí k tomu aj prekonávanie odporu samozvaných autorít.

Mužské kontra ženské písanie?
Antiesencialistický postštrukturalizmus a s ním aj (post)feminizmus formulujú túto otázku inakšie, vychádzajúc z „fluidnej“ povahy našich (aj rodových) identít. Ak by som to mala povedať čo najjednoduchšie, tak nepoviem nič iné, len starú známu pravdu: sloboda (indivídua) je nedeliteľná! – a v tomto paradoxnom imperatíve je obsiahnutá aj rodová diferencia či diferenciácia. Nikto presne nemôže normatívne vymedziť, čo je mužské a čo ženské písanie. Takéto počínanie by bolo povýšenecké a márnomyseľné. Napriek tomu sme isté druhy výkonov favorizovali, iné znehodnotili a zatlačili do nepamäti vekov.
Podrobným skúmaním feministiek vyšlo najavo, že to, čo sme potlačili, zasiahlo alebo poznačilo najmä literárnu produkciu veľkej skupiny žien v ich autentických (seba)manifestáciách. Nehovoríme o gýči a sentimentálnych limonádach, lež o literatúre a umení, ktoré sa vymanilo spod tlaku rodových očakávaní i (samo)cenzúry. No aj tvorbu mužov, pokiaľ sa nesklonili pred všemocným, hierarchicky budovaným literárnym kánonom. V každom prípade muži, ktorí na seba historicky prevzali nielen úlohu „univerzálnych“ rodových bytostí a strážcov tohto kánona, ale aj vládcov sveta, sú dnes na ťahu. Ich pozícia je neudržateľná, ako nám čoraz očividnejšie ukazujú dejiny – ako dejiny vojen, násilia a drancovania. Čoraz viac mužov pociťuje krízu takto zadefinovanej „mužskosti“ a hľadá odpoveď na naliehavú otázku: V koho mene?
Ak sa od kultu smrti vrátime k vyznávaniu života, ak pochopíme, že veľké veci sa začínajú od maličkostí, že často intuitívne a súčasne pragmatické umenie každodennosti a jeho (an)estetická tematizácia patria do literatúry práve tak ako veľké skutky vládcov, ak precítime a konečne si priznáme, že jazyk, vôbec reč ľudských významov je bezbrehá a nikto nemá právo si ju privlastňovať, ani v rodovom kľúči nie, budeme na dobrej ceste. V intenciách Hélène Cixous a jej výroku: „Viditeľné nevytvára rozdiely.“ Vytvárame si ich vo svojich hlavách, no čo je horšie, tam si ich aj petrifikujeme ako nástroje moci, či už vlastnej alebo cudzej.[…]