Nedávno som sa virtuálne prehŕňala v mojich starších textoch pre deti. Natrafila som na jeden s názvom Prečo Pravda lieta po svete. Vyšiel v Zorničke pred vyše dvadsiatimi rokmi. Text sa začína slovami: Niežeby chcela lietať, ona musí. Detský čitateľ v texte sleduje, ako si Pravda sadne na plece obchodníkovi, učiteľke či žiakovi Jožkovi Jahodovi, ktorý na otázku,
Lao-c', Tao te ťing, verš 16: Vyprázdnite svoju myseľ od všetkých myšlienok srdcom objímte zmier pokoja pozorujte počínanie celého stvorenia premietajte o ich návrate k zdroju. Nedávno ma zarazilo, keď som si v slovenskom mienkotvornom denníku, takpovediac vo vlajkovej lodi slovenskej žurnalistiky, prečítal, že zomrelé knieža zo Schwarzenbergu má odpočívať nie v pokoji - ale
Modrozelený čaj sa v Číne pripravuje zvláštnym spôsobom zvaným gong fu – zručnosť. Na začiatku je dôležité vyhriať každý kus keramiky na čajovom mori – misky, voniačiky, kanvičku i zlievačik zo zvláštnej yixingskej hliny – vriacou vodou, a to kvôli šíreniu arómy vylúhovanej tekutiny. Do kanvičky sa sype 5,8 alebo až 10 gramov čajovej sušiny a zalieva
Otváram notebook. Vyskočí na mňa nevyžiadaná predpoveď počasia a zopár marcových pranostík. Daždivý marec je roľníkovo nešťastie, no suchý apríl je ešte horšie. Ak máš v marci lúku vytopenú, nič si z toho nerob, zaraduj sa senu. Marcový sneh jed, aprílový hnoj. Snehový brezeň, mokrý apríl, studený máj, vrchovaté stodoly a sena plný háj. Nevlastním stodoly a nezakladám hnojiská.
Vianoce sú do značnej miery aj o tom, že si človek spomenie na iné Vianoce a porovnáva ich s tými aktuálnymi, kým sa snaží rozpamätať, kde je krájač na vajíčka. A spomenie ešte aj na to, na čo nechce. Napríklad, keď sa s priateľkou v podnájme rozhodli, že si urobia kapra, pretože to patrí
V našej spoločnosti striedavo klokotá pocit nádeje a bezmocnosti. Záblesky svetla i mračná temnoty, echá srdca, ktorého hlas občas počuť za železobetónovou klietkou. Čo napísať na záver roka 2022? Čo nás tento prvý postcovidový rok naučil? Moja vlastná myseľ ma, rovnako ako milióny iných Stredoeurópanov, usvedčuje z pesimizmu. Je to snáď genetický prvok, ktorý v nás zanechala Monarchia –
Rok 2022 je koncom éry, v ktorej Európa nepoznala vojnu mocností, koncom éry Alžbety II. a úplným koncom starého sveta dvadsiateho storočia. Sumarizácia nám hovorí, že nikto z veľkých vizionárov od Fukujamu po Nostradama nemal o našej súčasnosti pravdu. História sa neskončila, svet nevybuchol, mesiáš neprišiel. Z veľkého vítania Milénia sa stalo len číslo v kalendári a my pokračujeme v tvorení histórie,
Nikdy tu nebude dobre. Toto nie je smutný povzdych, ale obyčajné konštatovanie vychádzajúce z poznania súčasnosti a histórie. Ako tínedžer som sa často pýtal, prečo je to tak. Prečo musíme žiť v pekle, v ktorom sú učitelia žobrákmi, zdravotné sestry odpadom, umelci neprípustnou hanebnosťou a dôstojnosť sa nedostáva ani umierajúcim, nieto ešte politikom. Premýšľal
Ochrnuli nám prsty a ústa, nedokážeme už zobrať telefón, nie je možnosť odpísať na mail. Nemôžeme prísť na dohodnuté stretnutia, lebo nohy nám vypovedali službu a už ochrnuté ústa a prsty nevedia dať znať, čo sa s nami deje. Jednostrannosť. Ako sa do hory volá, tak sa z hory... ticho. Ticho! Čo sa udeje s krajinou a ľuďmi v nej, ak sa
Viacero generácií súčasných dospelých a takmer dospelých vyrastalo vo vákuu umelého bezpečia. Limitom bolo nebo a odvody, a aj keď televízna ruleta zhruba každých päť rokov vylosovala ďalšieho nepriateľa – Maďari, Rómovia, utečenci, homosexuáli, NATO..., hrozba bola väčšinou len virtuálna. Všetko sa dialo niekde inde. Vojny v moslimskom svete, pandémie v Číne, zemetrasenia v