Igor narazí. Ak sa zvýšenie platu a nárast kompetencií volá povýšenie, ako sa volá krátenie mzdy a preradenie? Optimalizácia, alebo reštrukturalizácia? Povedali: “Tvoja expertíza je pre nás dôležitá, budeš SAP integrátor.” Nikto to nevolá poníženie.
Úder ťa preberie ako facka. Pýtaš sa: “Načo to všetko? Prečo vlastne? “ Zastonáš, zaúpieš, ľutuješ sa.
Práve opakuješ Orfeov spev — žalospev, elégiu. Kolegovia sú zbor, chorus, ty si koryfej. Udávaš tón, ponížení kolegovia bez koncoročných prémií prikyvujú. Choricky sa opakuje rovnaký motív: Ó, škoda. Ó, plat. Ó, vianočné trhy v Budapešti, na ktoré nepôjdete. Ó, ako to vezme manželka. Bolestné Ó.
Cestou domov precitneš v blikaní lampy, v osvetlení studeného led svetla, v osvetlení, ktoré vysiela signál, že mesto nespí. Je deväť hodín, je desať hodín, je pol jedenástej. Nespi. Preber sa.
Pozri, ani mušky nevedia rozoznať mesačné svetlo od svetla lampy, krúžia celú noc okolo nej, vysilené padnú. Ako sa teda môžeš hnevať na seba? Teraz rozlíš svetlo lampy od svetla hviezdy, od svetla planéty, ktorá by určila smer. Tisícročia viedla moreplavcov. Polárka. Strasie ťa od večerného chladu. Omyl pri navigácii znamená smrť na útesoch. Tvoj omyl znamená nižšiu hladinu melatonínu a vyššiu hladinu stresových hormónov. Nejde o nič. Plytký spánok, bezsenný. Telo unavené artificiálnymi podnetmi, na ktoré nemôže reagovať tak, ako sa tisíce rokov učilo — nemôže sa pobiť, nemôže utiecť. A tak váha medzi ustrnutím a podlizovaním sa. Dnes večer ustrnie.
Na druhý deň sa Igor preberá akoby mu spadli šupiny z očí. Vedľa neho spí narkotizovaná Norika.
Igor prestane piť pivo, lebo jeho nový plat nepokrýva pričasté večerné výjazdy. Naďalej vzdychá, ale už bez chóru. Kvíli do seba a ozvenou mu je vlastný ston. Chodí behať. Sám a potichu. Kým Norika je v tom čase v meste s kamarátkami.
Čo bude Igor robiť? Čo urobí?
Pýta sa: „Toto je život?“
A uvedomí si: „Nie, nie je. Toto naozaj nie je život.”
Ale ak toto nie je život, je to pravdepodobne smrť.
Nenechala na seba čakať. Nezaklopala prvýkrát v päťdesiatom šiestom roku, čo je hranica, do ktorej žije priemerne muž zdravý, kým v sedemdesiat štvorke, o osem rokov skôr, ako priemerná žena, vstúpi definitívne. Igor je v jej pažeráku už teraz.
Ako Orfeus prichádza z krajiny živých, z krajiny presýtených, z krajiny ponížených, z krajiny vyhodených, z krajiny tých, ktorých nevedia utešiť a naplniť slasti elyzejských polí.
Pozrie na Noriku a vidí, že to dievča plné života je len tieň. Hýbe sa prudko, ale rozpráva ako ozvena. Jej sny sú banálne, sú to iba tiene sezónnych reklám. A tak sa Orfeus zhlboka nadýchne. Pristúpi k Styxu. Vstúpi na loďku k Cháronovi. Prievozník vozí aj za nehotové. Igor s ním hovorí o bežných denných banalitách. Keď Cháron jeho prehovor počuje, myslí si, že tiež už prišiel o dušu a pohybuje sa medzi tieňmi.
V prítmí pizzerie nájde Igor Noriku a začína ju prehovárať, aby s ním odišla.
Trávia spolu vraj v poslednom období menej času. Nie sú spolu, sú vedľa seba. Skúša hovoriť o veciach, o ktorých dávno nie — aj o azda zámerne obchádzanej téme dieťaťa. A vidí, že bolesť Euridiku preberá. Nie je na trápenie privyknutá. Vyvoláva v nej nepokoj. Potrebuje byť sedatívovaná. Inak sa strháva zo sna, v noci nepokojne spí.
Orfeus počuje, že Norika ho volá k sebe láskavým hlasom. Volá naňho, uprosuje ho:
„Prečo nemôžeme ísť na vianočné trhy do Pešti? A potrebujem nové slúchadlá. Púšťam si ten psychologický podcast. Počúvam o asymetrických a — povedzme si to otvorene — aj o toxických vzťahoch, Igor. Veľa som si uvedomila o našom vzťahu.
Prečo mi nedovolíš tráviť čas spôsobom, ktorý ma nabíja, ktorý ma energizuje, ktorý stimuluje moju autonómnu nervovú sústavu? Vtedy žijem, vtedy cítim.
Utláčaš ma, Orfeus. Tvoj žalostný spev ma ničí.
Pozri sa na mňa, Orfeus. Pozri sa na moju tvár. Pozri sa na moje telo. Pozri sa na moje dievčenské prsia. Pozri sa na moje štíhle boky, na ploché brucho, ktoré nepoznalo materstvo. Pozri sa na bradavky bez rozšírených dvorcov, nenavreté mliekom.
Pozri, som mladá ako Afrodita. Tancujem spolu s ostatnými ženami v chóre bakchantiek. Zvádzame plodnosťou, ktorá sa nerealizovala.
Nechoďme ešte. Vonku fúka vietor. Vonku by som mohla trpieť. Vonku sa otvoria rany smrteľnej ženy. Tu nie som smrteľná. Som večná, mimo času, lebo spiaca. Nechaj ma tu, Orfeus.
Bozkaj ma, Orfeus. Páchnem cigaretami? Nie, nefajčím. Iba niekedy, iba keď sa uvoľním, iba s kamarátkami, iba keď som v strese, iba pred koncom roka, iba po konci roka, iba pred letom, iba po lete. Bozkávajme sa, Orfeus.
Orfeus, ty ma už nemiluješ.
Poď so mnou naspäť, Orfeus.
Neopúšťaj ma, Orfeus.
Nekráčaj dva kroky predo mnou, Orfeus.
Padni do môjho náručia, Orfeus.
Utop sa vo mne, Orfeus.
Spi, Orfeus.”
“Ty, Orfeus, koryfej, najlepší zo spevákov, si opustil svoj zbor a zostupuješ k nám, do nášho podsvetia. Ale my, chór žien, my, bakchantky, my spiace, my opojené, my unesené, nám sa nepáči tvoj smutný spev. Chceme sa zabávať.
Sme mladé, sme krásne.
Odhaľujeme opalizujúce čriepky svojho tela. Vždy o trochu viac.
Pozri, lesknú sa ako dúhy, ako šupiny nýmf. Lesknú sa ako zlato, lesknú sa ako opály, tesané úderom. Na črepy.
Počúvaj náš spev, Orfeus. Pridaj sa k bakchanáliám, Orfeus. Neľutuj sa. Pime.
Neplač za Norikou. Je preč. Tiene sa mihajú. Uhádni, ktorá z nás je tvoja Euridika. Mlč, Orfeus. Mlč, lebo zavŕšime tvoju tragédiu. Dohovoríme Norike. Strata zamestnania zvyšuje šancu rozvodu o 38 až 68 %. Mlč o jej spánku a ona prehliadne tvoje poníženie. Pôjdete na vianočné trhy do Budapešti? Dobre zváž svoju odpoveď, Orfeus.”
“Počuješ spev mojich kamarátiek bakchantiek? Neodídem s tebou, Orfeus.
Zostaň tu s nami, Orfeus, a plať. Chcem byť medzi nimi. Chcem zostať tu.
Tvoje oči ma zraňujú, Orfeus.
Svetlo ma zraňuje, Orfeus. Svetlo ukazuje, kde už zranená som.
Svetlo svieti na moju kožu. Vidím vrásky, ktoré som si všimla po opaľovaní. Vravím si, že sú to vrásky od slnka, že sú to vrásky z dovolenky, že som si dala krém s nízkym UV faktorom. Ale ja aj slnko vieme, že to tak nie je.
Bojím sa, Orfeus, že aj tie vrásky sú smrť.
Bojím sa, že sa z tohto sna nepreberiem. Bojím sa, že to nie je sen.
Usmej sa. Obráť sa ku mne, ináč sa nám stane niečo strašné.
Možno zajtra, Orfeus. Zajtra s tebou možno odídem, zajtra sa možno preberiem. Zajtra sa nad tým zamyslím. Som unavená. Dnes už o tom nerozprávajme. Si taký negativistický. Presne tieto témy zo mňa vysávajú energiu. Prečo s tým začínaš stále večer, keď ideme spať?
Pomiluj ma, Orfeus.
Milujme sa, zabudnime.
Ukáž mi, že po mne túžiš. Že som žiaduca.
Stonaj.
Vyspi sa so mnou.
Ťažko vydychuj.
Mlč.
…
Text vznikol vďaka podpore Fondu na podporu umenia.
Jozef Palaščák (1984) debutoval zbierkou Básní TELOI (2009). V roku 2010 vyšla bibliofília Otec, Syn a Cudzinka a zatiaľ ostatnou zbierkou je Notácia (2014). Jeho básne boli preložené a publikované v maďarčine, angličtine, slovinčine, bosniačtine a poľštine. Píše recenzie, poviedky, je spoluautor divadelnej hry Divadla Na Peróne s názvom Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor.
