Aj nadprirodzené musí mať reálny základ

Hodnotené texty autorov: Slavomír S., Peter K., Peter M.

Próza Putovanie starého muža Slavomíra S. je ako avizuje autor, úryvkom zo zamýšľanej knihy, čomu zodpovedá aj viditeľný kompozičný zámer – v texte vystupujú viacerí protagonisti, okrem hlavnej dejovej línie sa tu strieda viacero epizód, v príbehu sa prelína niekoľko časových rovín. Udalosti, situácie aj konanie postáv sa zdajú byť premyslené a riadia sa podľa vopred objasnených pravidiel, ktoré nám ponúka rozprávač. Napriek tomu si myslím, že napísaniu knihy, napríklad románu, by malo predchádzať tvorivé cvičenie na menších plochách textu – najprv skúsiť funkčne rozvinúť konkrétny motív (napríklad motív svetla a jeho význam a zmysel po zániku civilizácie alebo motív ľudskej pamäti), zobraziť rovnakú situáciu z rôznych uhlov pohľadu. Autorova próza ešte nepôsobí suverénne, čo sa odráža aj v problematickom uchopení hypotetického fiktívneho sveta – text je nasýtený množstvom informácií, vzájomné vzťahy a súvislosti medzi nimi pôsobia príliš komplikovane, čo sťažuje porozumenie. Text by som členila na odseky, aby sa ľahšie vnímal jeho obsah. Odčlenenie by malo byť logické – odsekom „ukončujeme“ myšlienku, určitý výsek deja či epizódu, slúži na rámcovanie, upozorňujeme ním na zmenu nálady, atmosféry, deja a podobne. Niekde by postačila napríklad i zmena fontu písma, v pásme postáv je možné vyčleniť dialógy a retrospektívne pasáže. Za najvydarenejšie považujem opisy priestoru, najmä konkrétneho prostredia, v ktorom sa postavy pohybujú. Autora povzbudzujem k ešte minucióznejším opisom – vykreslenie detailov pôsobí originálnejšie ako ich povrchná kresba, čo platí aj pri charakterizácii postáv. Vhodným príkladom je putovanie starca a prechod karavány púšťou. Na základe premýšľania a správania sa starca, rozprávač nepriamo odhaľuje jeho osobnosť. Potenciál, ktorý možno rozvinúť, vidím aj v prípade starcových vízií – ponechávajú aj priestor na interpretáciu. Kľúčom k tvorbe hodnotných textov je nevysloviť všetko priamo a nechať čitateľovi väčšiu fantáziu a voľnosť pri čítaní.

Ako problematická sa javí štylistická rovina textu vrátane ovládania gramatiky, i preto autorovi odporúčam prehlbovať čitateľské kompetencie v rámci žánru, v ktorom chce ďalej tvoriť a zároveň nahliadnuť aj do literatúry mimo jeho komfortnej zóny.

Tipy na čítanie:

Frank Herbert: Duna. Praha: Baronet, 2020.

Cormac McCarthy: Cesta. Bratislava: Slovart, 2010.

Inšpirácie:

seriál Raised by Wolves (Vychovávaní vlkmi) / Aaron Guzikowski, Ridley Scott a ďalší, 2020

Próza Tajomstvá najtemnejšej tmy Petra K. je charakteristická hybridným žánrovým spracovaním a príznakovým štýlom rozprávania. Autor sa pokúša tvoriť bizarný príbeh s magickou, až hororovou atmosférou, rozprávač na to upozorňuje už v úvode: „Nebolo to dávno – pradávno, ani za siedmymi horami a siedmymi dolami. Stalo sa to len pred pár rokmi, neďaleko, v Prešovskom okrese. (…) Vtedy žil v Dubníckych baniach škriatok menom Timotej, ktorý sa považoval za jediného žijúceho potomka a teda aj za univerzálneho dediča bývalého nájomcu baní, Johanna Solomona Nepomuka Goldschmiedta von Libanka.“ V próze sa prelínajú historické fakty a reálie s fantazijnými motívmi, avšak zvážila by som ich množstvo a motivovanosť, teda ich  opodstatnenosť v texte a prirodzenosť v štruktúre príbehu – jednotlivé zložky rozprávania by mali navzájom spolupracovať, aby výsledok pôsobil primerane. V centre diania stojí excentrický rozprávač a taktiež výrazný, až výstredný protagonista. Jeho vystupovanie vzbudzuje rozporuplné pocity, predpokladám, že ide o autorov zámer. Túto pozornosť by som využila, a naopak – zjemnila jazyk opisujúci iné postavy. Text pracuje s rôznymi podobami komiky, aktuálne s iróniou či cynizmom. Používa aj prvky situačnej a charakterovej komiky, ktorá by v tejto próze mohla dostať väčší priestor, pretože pôsobí nenútene – autor by sa v rámci svojej tvorby mohol zamerať práve na groteskný potenciál svojho písania a hlbšie rozvinúť niektoré nedotiahnuté motívy (napríklad naivita učiteľky Lucie). Prvky drámy a mysteriózneho hororu v závere textu možno v rámci kulminovania atmosféry vnímať ako originálne – rozprávač do poslednej chvíle manipuluje rozprávanie a týmto spôsobom udržiava v príbehu napätie. Nakoniec tak ostáva nejedna nedoriešená otázka a priestor pre vlastnú interpretáciu.

Tipy na čítanie:

Václav Pankovčín: Marakéš. Šicke me naše. Bratislava: K. K. Bagala, 2018.

Olga Tokarczuk: Pravek a iné časy. Bratislava: Premedia, 2015.

Päť x päť. Antológia súčasnej slovenskej prózy. Bratislava: LIC, 2011.

Inšpirácie:

film The Lighthouse (Maják) / Robert Eggers, Max Eggers, v réžii R. Eggersa, 2019

Peter M. sa prezentuje krátkymi tragikomickými prózami. Oceniť možno nápady, ktoré sa spočiatku zdajú byť banálne a prvoplánové, no ide o autorov zámer – vedome a cielene rozvíja „nudný príbeh“, zväčša „obyčajnej postavy“, aby vzápätí prekvapil neočakávanou situáciou, niečím nevšedným a nepredvídateľným. Niekedy sa to podarí viac, inokedy menej. Lepším príkladom je próza Je to v rodine – na prvý pohľad rozpráva príbeh neposedného dieťaťa, ktoré všade „lieta“ a jeho matky, ktorá synovi za každú cenu hľadá diagnózu. Postupne zisťujeme, že ide o skutočné lietanie, čo naznačuje aj opakovaný motív múch a mušiek – autor ho rôzne variuje, čím funkčne dynamizuje text a naznačuje možné premeny významu. Problém sa následne zveličuje a dovádza do absurdnosti – príčinou lietania je duchovná posadnutosť a navyše vysvitne, že v rodine nejde o nič neobvyklé, zvláštny je skôr spôsob lietania („Strnulo, bez života! Kde je elegancia? Ladnosť? Radosť?“). Text však neostáva ani v absurdnej polohe, príbeh sa nekončí lineárne, a vyvolá pochybnosť o reálnosti predošlých scén: „Relácia Lietanie s Milostivými mala mať desať epizód, už po tretej však sledovanosť začala rapídne klesať. Z prieskumu divákov vyplynulo, že prevláda takýto názor: Lietanie je to najzaujímavejšie, čo sa v rodine Milostivých deje a inak je to dosť nudné.“ Autor je suverénnejší v narácii, zatiaľ čo výstavba dialógov poskytuje priestor na zlepšenie (obzvlášť v próze E. Tajtrlík). Prehovory postáv by nemali byť akousi „ozdobou“ ani doplnkom deja. Výzvu predstavuje aj modelovanie sveta, ktorý by pôsobil uveriteľne a zároveň esteticky. Ak sa autorovi podarí zlepšiť v dialogickosti, mohol by pouvažovať aj nad tvorbou dramatických textov – predpoklady na to má.

Tipy na čítanie:

Viliam Klimáček: Panic v podzemí. Levice: L. C. A., 1997.

Marek Vadas: Liečiteľ. Bratislava: K. K. Bagala, 2006.

Jonas Jonasson: Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Bratislava: IKAR, 2013.

Inšpirácie:

film Dzień świra (Deň cvoka) / Marek Koterski, 2002

                                                                                   Texty hodnotí Katarína Hrabčáková

Publikované: 01/10/2020