odborné články, eseje – Stránka 3

Matej Barč: Novomeského Otvorené okná. Pozoruhodne rôznorodá zbierka

Už samotný názov zbierky odkazuje na generačnú a osobnú situovanosť Novomeského ako básnika, odkazujúcu na inšpiráciu medzivojnovými západnými avantgardami a prostredím veľkomesta (Paríž, Berlín, Moskva – v horváthovskom zmysle prerubovania „okien do Európy“ pre slovenskú literatúru a jej témy), v súvislosti s novými tvorivými inšpiráciami môžeme hovoriť o prevzdušnení, očistení, vyvetraní dovtedajšej slovenskej literatúry (porov. Barborík: Básnik vo svete, svet v básni.

Romana Javorčeková: Filmová kultúra v online priestore

V apríli roku 2020 spustila RTVS kampaň „Zostaňte doma“. Bolo to zároveň jedno z odporúčaní odborníkov, ktoré malo zabrániť šíreniu korona vírusu. Slogan uvedený v bublinke, ktorý mal v spoločnosti rezonovať v období plnom neistoty a chrániť životy ľudí, nasvedčuje tomu, že nastala veľká zmena v chápaní súkromného a verejného priestoru. A tú už predurčil vznik internetu. „Zostať doma“ sa však

Matúš Marcinčin: K ďalekým modrým vrchom

Nás však čosi ženie, nutkanie pozrieť sa za tie modré vrchy. Územie za vrchmi, to je odveký sen a túžba. Potrebuje to každá generácia – onen sen ísť ďaleko-preďaleko. Preplavili sme sa cez oceán, aby sme... čo? Čo práve nás poháňa mocnejšie ako iných? (Louis L´Amour) Sen o ďalekých modrých vrchoch za oceánom stvoril Nový

Katarína Hrabčáková: Podoby a premeny feminínnej identity v súčasnej slovenskej poézii

Dejiny slovenskej poézie písanej ženami sa nevyznačujú kontinuálnosťou, nemožno ich vnímať ani ako premeny básnických programov, avšak je podnetné sledovať tvorbu autoriek tak, ako sa utvárala v priebehu času. Mohli by sme hovoriť o postupnom skladaní individuálnych, spočiatku od seba nezávislých, hlasov do výsledného mnohohlasu. Ženská poézia v minulosti čelila mnohým problémom, nie každé obdobie histórie

Jakub Souček: Medzi arbitrárnosťou a ikonickosťou v lyrickom texte

(v básňach Červený fúrik od Williama Carlosa Williamsa a Karawána od Huga Balla) Emil Staiger v monografii Poetika, interpretace, styl uvažuje o odlišnej percepcii lyriky oproti epike či dráme. Lyrické žánre sú podľa neho najspontánnejšie a diskurzívnosť v ich analýze nehrá hlavnú úlohu, ba niekedy je skôr prekážkou porozumenia. Čítať lyriku v tomto zmysle znamená naladiť sa na

Stanislava Sivčová: Medzi dystópiou, kyberpunkom a umeleckou p(r)ózou

Michal Hvorecký: Trol Michal Hvorecký patrí v súčasnej slovenskej próze k najpopulárnejším, najšpecifickejším, no aj najkontroverznejším autorom, čo sa odráža i v kritickej reflexii jeho tvorby. Tá sa vyznačuje originalitou tém a ich spracovania už od prvotiny, napríklad vo využívaní a navrstvovaní postupov (obzvlášť) populárnej kultúry, ako sú téma modernej mestskej civilizácie a jej

Matúš Marcinčin: Dar a tajomstvo nepochopenia

(Medzi vierou, neverou a interpretáciou) Miesto náboženskej (ne)viery v živote spisovateľov, básnikov a dramatikov je vo všeobecnosti rešpektované ako relevantný fenomén pri zmocňovaní sa ich diela. Je však viera a nevera relevantnou skutočnosťou aj na strane čitateľa ako autora interpretácie toho-ktorého umeleckého textu? Prvé slovenské vydanie Chestertonovho románu Muž, ktorý bol Štvrtok vyšlo s podtitulom ... zlý

Silvia Rosivalová Baučeková: Transcendentálne požieranie

Groteskné ženské telá v dielach Margaret Atwoodovej, Jeanette Wintersonovej a Aimee Benderovej Ruský literárny vedec Michail Michailovič Bachtin vo svojej štúdii o diele Françoisa Rabelaisa popísal dve koncepcie ľudského tela: estetický ideál, ktorý dominoval v obdobiach antiky a renesancie a zobrazovanie tela ako groteskného objektu typické pre dielo François Rabelaisa. Bachtin tvrdil, že klasické telo, ktoré je štandardom v kanonických antických a renesančných

Matúš Marcinčin: Prekročiť prah pustatiny

(O predpoklade pochopenia) Hlúpy muž stavia svoj dom na piesku (a múdry na skale). S tým sa dá len súhlasiť. Ak by to však platilo absolútne, Antoine de Saint-Exupéry by bol úplným idiotom (a mnohí ďalší s ním). Bez nesmierneho množstva piesku by nebolo Exupéryho. Na sivom piesku africkej Sahary dodnes pevne stojí jeho veľké dielo

Matúš Marcinčin: Kraj, kde vládne zvláštny gén

(O perverznosti dolín) Ľud bez histórie nie je vykúpený z času, lebo história je sled okamihov bez času. Teda kým svetlo hasne za zimných popoludní v zavretej kaplnke, história je prítomnosť. (T. S. Eliot) Doslov slovenského prekladu Eliotovej drámy Vražda v katedrále začína Karol Strmeň slovami autora, ktorý vraví, že „svet skúša vytvoriť civilizáciu zbavenú kresťanskej