(O predpoklade pochopenia)

Hlúpy muž stavia svoj dom na piesku (a múdry na skale). S tým sa dá len súhlasiť. Ak by to však platilo absolútne, Antoine de Saint-Exupéry by bol úplným idiotom (a mnohí ďalší s ním).

Bez nesmierneho množstva piesku by nebolo Exupéryho. Na sivom piesku africkej Sahary dodnes pevne stojí jeho veľké dielo – stále sýte od neblednúcich farieb. Ani Malý princ, geniálny vo svojej jednoduchosti, ani Citadela, fascinujúco náročná pevnosť myšlienok, by nevznikli bez predchádzajúceho pochopenia veľkej piesočnej pustatiny. Len vďaka nej mohol napísať Poštu na juh, pretože ona mu ukázala, kde je sever. Iba v pustatine, ďaleko od všetkých ľudí mohol pochopiť zem ľudí. Rovnomenná Exupéryho kniha je veľkou obranou a oslavou púšte: Čím bola púšť pre nás? Tým, čo sa v nás rodilo. Tým, čo sme sa dozvedeli o sebe.[1]

Oproti tomu, pre takého T. S. Eliota, je púšť symbolom modernej vyprázdnenosti človeka, čoho svedkom je jedna z najpozoruhodnejších básní 20. storočia – Eliotova veľká alegória modernej doby s príznačným názvom Pustatina.

Aj v básni Prázdni ľudia pôsobivo, i keď pochmúrne vyjadruje svoje pocity zo stroskotania sekulárnej spoločnosti, v ktorej materializmus triumfálne nahradil Boha: Toto je mŕtva zem / zem kaktusov / tu modly krešú z kameňa / a mŕtvy tu k nim / prosebnú ruku dvíha / v poslednom trblete mrúcej hviezdy[2].

Medzi Exupérym a Eiotom nejestvuje rozpor. Človek nemohúci porozumieť životu v pustatine, je schopný vytvárať druhým pustatinu zo života. Je tragickou dilemou človeka 21. storočia, že sa musí rozhodnúť medzi odchodom do púšte alebo vlastným spustnutím a vyprázdnením. Prežiť znamená stať sa opäť pustovníkom na opustenom ostrove.

Toto nie je apoteóza mizantropie. Kristus sa pred vystúpením na verejnosť štyridsať dní postil na púšti. Po poprave Jána Krstiteľa sa vybral loďkou na pusté miesto. Často sa spomína jeho modlitba na pustých miestach. Pri svojom premenení sa taktiež vybral na vysoký vrch do samoty. Každá jeho cesta zo samoty viedla k ľuďom.

Človek potrebuje samotu, musí nájsť púšť, aby nespustol. Nevie vystúpiť z vlaku, nevie zastaviť kolotoč. Rýchlo sa rúti koľajnicami, ktoré mu naťahali iní, popritom sa zbesilo točí a stráca hlavu. Preto potrebuje púšť, aby mohol zatiahnuť ručnú brzdu, oslobodiť sa od balastu dní a stretnúť seba samého. Odísť od ľudí, aby sa k nim mohol vrátiť.

Je to výzva vzoprieť sa dobe a vystúpiť z radu. Zároveň aj podmienka prežitia a predpoklad pochopenia vecí. Človek nevyhnutne potrebuje nájsť samého seba, stroskotať na vlastnej púšti, zanechať všetko tak a nanovo v sebe objaviť malého princa a začať budovať vlastnú citadelu. Exupéry po havárii v egyptskej púšti prežil niekoľko dní bez všetkého len zázrakom a navždy to zmenilo jeho život.

Kde však nájsť dnes pokoj pustatiny? Kde sa skryť pred molochom kapitálu, ktorí nás chce celých bez výhrady? Zhoďme zo stola lacné predstavy o romantických prechádzkach v prírode, kde načerpáme sily a duch pookreje. Zabudnime na zimné večery pri knihe, krbe a čaji. Sú to nereálne predstavy na hranici gýča. Je to kaviár pre človeka, ktorý potrebuje chlieb náš každodenný.

Vo svojom kultovom mystickom románe Tulák po hviezdach Jack London opisuje osud profesora Darrella Standinga, ktorý si odpykáva doživotie za vraždu v najťažšej kalifornskej väznici San Quentin. Snaha o zlomenie jeho ducha vedie sanquentinských dozorcov k tomu, že ho na samotke nechávajú celé dni a týždne spútaného v zvieracej kazajke tak, že nedokáže spraviť ani najmenší pohyb, kruté bolesti mu spôsobuje už i „obyčajné“ dýchanie, cielene ho nechávajú žiť na pokraji smrti, no nepoddáva sa. Napriek všetkému v sebe, vo svojom najhlbšom vnútri objavuje možnosť transcendentného oslobodenia sa a inkarnácie do iných životov. Stáva sa skutočným tulákom po hviezdach, ktorého nespútava nielen kazajka a múry väzenia, ale ani priestor a čas. V najhlbšej z hĺbok vlastného ja objavuje dokonalú slobodu, ktorá mu umožňuje prežiť a ktorá jeho trýzniteľov privádza do zúfalstva, pretože nad skutočne slobodným človekom nemajú druhí žiadnu moc.

Je to tá istá sloboda, ktorá zachránila Viktora Frankla v hrôzach Auschwitzu, ktorá mu pomohla nanovo zadefinovať zmysel života a vďaka ktorej mohol „napriek všetkému povedať životu áno“.

Neexistujú také zlé vonkajšie podmienky, ktoré by človeku mohli zobrať púšť – ticho, pokoj a samotu – v jeho vnútri. Púšť je cesta k slobode. Sloboda je zrieknutie sa pripútanosti k veciam. Pustatina je to, čo ukazuje márnosť všetkých vecí. Púšť pozýva prekročiť vlastný prah pustatiny smerom k vnútornej slobode. Je dôležité pustiť sa do toho hneď, neodkladať to a nikdy sa neopustiť.

Pustovník je viac ako tulák, je pútnik. Nie je to ľahké a je to zápas s koncom v nedohľadne. Pochopiť púšť však znamená porozumieť veciam aj ľuďom a stať sa pre nich oázou.

[1] Saint-Exupéry, Antoine de: Zem ľudí. Bratislava: Európa, 2018, s. 47.

[2] Citované podľa: Strmeň, Karol: Návštevy. Antológia svetovej lyriky 2. Rím: SÚSCM, 1972, s. 134.

Matúš Marcinčin (1985) je v prvom rade šťastný manžel a hrdý otec jedného syna a troch dcér. V Prešove vyštudoval učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry v kombinácii s občianskou náukou, neskôr v Košiciach literárnu vedu. Je dedinským učiteľom.