Medzinárodný expres číslo 22 preváža sovietskych vojakov z Moskvy do Milovíc, centra okupačnej alebo spriatelenej armády, podľa toho, či sa o týchto vojakoch rozprávajú ľudia doma alebo na verejnosti. Sedemnásť vozňový kolos, ktorý sa nezmestí na žiadny normálny perón, ťahajú dve bobiny, spoľahlivé legendy, vyrobené ešte v päťdesiatych rokoch. Nekonečná húsenica prichádza na stanicu
keď si nechceš kúpiť ďalšie náušnice, môžem ti urobiť masáž, povedala dredatá Mery, akoby odmietala Silviinu ľútosť. nie klasickú, ale energetickú, nemusím sa ťa ani dotknúť. Ale dotkla sa jej, masáž bola nakoniec až neľútostne fyzická. Mery prstami zachádzala pod záhyby kože, aby sa dostala k myofascii a uvoľnila stuhnuté svalstvo a tkanivo. Zjavne vedela,
Hipícke mestečko na juhozápadnom cípe polostrova ponúkalo špinavo-očarujúcu atmosféru. Vchádzalo sa doň zo strmého kopca úzkou, točitou, neosvetlenou cestou, vysekanou v džungli. A odrazu, hneď ako to prvé metre roviny dovoľovali: svetielka, lampióny a jednoduché drevené stánky, ako na kolene zbúchané, kde miestni predávali náramky s príveskami zo žraločích kostí a predražené prírodné repelenty, obľúbené aj
Hraj sa s tým, čo máš v nohaviciach a nie s brzdičom, hovorieva Tomášovi Ďuribáči, elitný košický rušňovodič, ku ktorému chodieva Tomáš načierno do nočných šícht ešte od čias, kedy študoval na priemyslovke. Je to ten istý rušňovodič, ktorému Tomáš ako sedemročný sedel na kolenách, keď sa prvýkrát viezol v lokomotíve cestou do Liptovského
Gelnica 1986 je hodvábnou šatkou, ktorou si majiteľ vytiera zadok. V tomto meste zvíťazila bieda nad chudobou. Ale súdruhovia zanovito predstierajú, že všetko je v totálnom poriadku. Pod definitívnu hladinu stiahla Gelnicu v šesťdesiatych rokoch strata postavenia okresného mesta. Pamätníkom tejto éry zostala administratívna budova ONV (Okresného národného výboru), týčiaca sa na začiatku či
Spoza výdajového okienka v ošarpaných dverách lietali nepekné slová. Boli skutočne veľmi nepekné, no hlas, ktorý ich šíril okolím, mohol pokojne patriť legendárnej redaktorke Rádia Slobodná Európa pani Angeše Kalinovej. Patril však pani Lune. Z otvoru ešte chvíľu trčali štíhle prsty zvierajúce dymiacu cigaretu značky Clea. Okienko sa napokon s rachotom definitívne zatvorilo. Kandidát
Tomášova záverečná návšteva úvodného dňa v depe patrila ordinácii legendárneho MUDr. Sutiho, aktívneho lekára na dôchodku a vášnivého chovateľa koní. Za vlečku kvalitného sena mohol aj nie celkom zdravý rušňovodič získať zmyslovú skupinu 1, ktorá jediná otvárala tie správne dvere do kabíny rušňovodiča. Mladému adeptovi rušňovodičského povolania sa zatiaľ doniesla do uší iba povesť
Rušňové depo odjakživa pôsobilo ako osada starostlivo ukrytá od okolitého sveta, ktorej obyvatelia sú schopní prežiť čokoľvek bez vonkajšej pomoci. Bola to pevnosť ochotná prichýliť všetkých vyvolených, no rozhodnutá nevpustiť ani jedinú nekompetentnú myš. Ku košickému rušňovému depu osemdesiatych rokov patrila závodná kuchyňa aj s večernou prevádzkou a bufet so zásobami stredne veľkej predajne
Hranica depa nie je imaginárna čiara. Nie je to ani symbol. Ide o presný technický termín (border overhaul, betreibs-werksgrenze, limite de dépôt, граница депа) používaný v železničných predpisoch. Je to bod nula, ktorý hýbe čímsi väčším ako je zemeguľa. Pretože zemeguľa je tu pre všetkých, no za hranicu depa môžu iba vyvolení. V prvom
„A je po nej,“ zahuhňal spoza rúška skúsený dentista Kleščinský a kliešťami víťazne zvieral pokorenú osmičku, hlúpy zub múdrosti, nadbytočnú perlu obalenú chuchvalcom hlienu a krvi. „Chcete si ju nechať na pamiatku?“ šermoval zubár ako rybár úlovkom pacientovi pred zaslzenými očami. Tomáš zakmital hlavou a priložil si prsty na líce, pretože si nebol vôbec istý,