Hipícke mestečko na juhozápadnom cípe polostrova ponúkalo špinavo-očarujúcu atmosféru. Vchádzalo sa doň zo strmého kopca úzkou, točitou, neosvetlenou cestou, vysekanou v džungli. A odrazu, hneď ako to prvé metre roviny dovoľovali: svetielka, lampióny a jednoduché drevené stánky, ako na kolene zbúchané, kde miestni predávali náramky s príveskami zo žraločích kostí a predražené prírodné repelenty, obľúbené aj medzi komármi. Predajcovia boli usmiati, nahulení, a väčšinou – trochu prekvapujúco –, bieli expati z rôznych západných krajín. Výnimku tvorilo pár skutočných miestnych, ktorých produkty sa snažila v rámci akéhosi popleteného princípu fairtrade turizmu uprednostniť.
Pri opakovanom vstupe do mesta sa na niektorých dal pozorovať vývoj ich situácie. Obyčajne mal klesajúcu tendenciu. Háčkovaná podprsenka blondínky s dredmi, napríklad, bola minulý týždeň o poznanie čistejšia. Rovnako ako jej nechty, ktorými preberala jednu náušnicu na stolíku za druhou, v snahe natočiť ich do čo najlepšieho svetla.
Pred dvoma týždňami ju videla opaľovať sa na pláži, bez náušníc, stánku a bez zjavných problémov. S osvieteným úsmevom na perách sedela v tureckom sede na vyhriatom piesku a pozerala na slnko zapadajúce do zvlneného Pacifiku.
„Skutočný žraločí zub,“ skutočný žraločí zub,“ opakovala teraz a úsmev mala akoby vrytý do kože, hrubej a tmavej od slnka.
Nikdy by si nemala mať deti, budeš hrozná matka, hovorievala jej počas dospievania mama, akoby ju chcela pripraviť na nevyhnutný neúspech.
Roky terapie plus roky vlastných detí, a príprava do istej miery stále fungovala.
Silviu zaujímalo, kto ešte absolvoval podobný výcvik.
Špehovala, ako ľudia reagujú na svoje deti, ako ich deti reagujú na záťaž, na iné deti aj dospelých. Rozhovory s potenciálnymi absolventmi výcviku rýchlo menila na intímne, ako skúsený tajný fízel, a potom pokračovala v rozkódovaní ich príbehov, v rozbore detailov.
Tesne pred jej odchodom, o ktorom nevedel nikto, sa stretla s Hanou. Poznali sa od puberty a Hana bola vycvičená v podobnom duchu (Ty a tvoj brat ste mi zničili postavu!).
Zatiaľ čo sa ich deti hrali, Hana rozprávala, ako sa jej jedna kamarátka opakovane pýtala, či nechce vziať na dovolenku aj svoju mamu. Matky nám postrážia deti a my zatiaľ zbehneme na masáž a aperol… A Hana, spotená pri predstave svojej vyčítavej matky, sa zbytočne snažila kamarátke vysvetliť, že prítomnosť tejto konkrétnej babky ozaj nie je synonymická s aperolom a grátis babysittingom. Že jej
matka je presný opak všetkého, čo si človek predstavuje pod pojmom dovolenka alebo uvoľnenie alebo oddych. Že jej matka je tá najväčšia záťaž, ktorú by sama sebe – a svojím deťom – nainštalovala priamo do centra dovolenky. A že táto dovolenková inštalácia menom matka by hneď po zaujatí centrálnej pozície nielenže kašlala na vnúčatá, ale ešte by si aj vynucovala pozornosť okolia, do ktorého by zároveň vyžarovala vlny narúšajúce prázdninovú atmosféru a negujúce všetko pozitívne –tlakové vlny, ktoré by v rádiuse minimálne kilometer od matky ničili všetko uvoľnenie a všetok oddych, čo by im prišiel do cesty.
„A keď som kamoške toto všetko povedala a doložila príkladmi z minulosti, opýtala sa ma, či som si naozaj istá, že nechcem matku vziať,“ povedala Hana. „Ľudia z normálnych rodín, alebo aspoň s normálnymi matkami, sú voči týmto veciam úplne neempatickí.“
Stavila by sa, že blondínka s dredmi ešte pred mesiacom spala v hosteli na konci ulice, odporúčanom trip advisorom. Nie je to tak dávno, čo kufor, teraz zaparkovaný vedľa stánku a obalený všadeprítomným prachom ulice, stával vedľa pohodlnej postele a ráno sa z neho vyťahovali čisté veci. Čerstvo vypratá háčkovaná podprsenka viala v bríze na terase pred izbou a život vyzeral byť plný posibilidades. Možno si ju blondínka kúpila v obchodíku so suvenírmi hneď po príchode do mestečka. Ako symbol.
Nie všetci ufúľaní belosi, vegetujúci v mestečku, boli osamelí skrachovanci. Niektorí mali peniaze a doma byty, prácu. Niektorí – tak ako Silvia – rodinu a zázemie nechali za sebou, aby – . Aby čo vlastne. Aby boli slobodní? Aby si na chvíľu vydýchli? Silvia sa snažila zachytiť blondínkin pohľad. Ak by dnes niekto vchádzal do mestečka prvý raz, možno by to ešte uhrala na bezstarostnú travelerku, ale Silvia mala jasno. Stratená v raji: ani tisíc falošných žraločích zubov nebude stačiť, aby sa odtiaľto vyhrabala.
Text je úryvok z pripravovanej knihy „Deň noc voda“. Napísanie románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.
Foto: Marika Majorová
Mária Modrovich je autorkou štyroch prozaických kníh, Lu & Mira, Tichý režim, Flešbek a Rozhovor s členkou kultu. Flešbek sa ocitol vo finálovej päťke ocenenia Anasoft litera 2018.
