„Umelci do plynu!“ svietili grafity na fotografii neznámeho mosta v košickom squate KLUB.
Umelci do plynu! Ozýva sa tisíc komentárov vždy, keď si niekto z tohto bohom zabudnutého sektora, slovenskej polis, dovolí nárokovať plácu či pomoc.
Umelci do plynu!
Čo vlastne chcú? Ako môžu v tomto svete, kde nefunguje školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúra, sociálna práca a kde armáda má početnosť a vyzbrojenie zdatnejšej londýnskej SBS-ky vôbec niečo žiadať!?
Hovädá, žiada sa nám akiste doplniť dôvetok Nory Kabrheľovej.
Kto vôbec umelec je, sa ale nepýta nikto.
Pod youtubovým rozhovorom Mareka Vagoviča s Robom Rothom som našiel komentár istej dámy, ktorý znel: „Toto je akože herec? Šak kde hral? Vôbec ho nepoznám?“ Rovnako na existenciu Róberta Rotha reagoval aj bývalý „dvanásťročný“ premiér Róbert Fico, pri ktorom môžeme byť benevolentnejší, keďže si onoho času nevšimol ani existenciu tretiny vlastnej republiky, z ktorej mu navyše pochádzala takmer polovica strany.
Táto obrovská priepasť medzi svetom umenia a bežným obyvateľstvom je alarmujúca.
Kto je umelec? A je vôbec na niečo dobrý, ak nehrá v Hornej Dolnej, Pumpe, Paneláku alebo podobných skvostoch slovenských televízií?
Predstavitelia strany Republika na čele s influencerom Mazurekom jednoznačne vravia, že nie. Že by sme zvrhlosti ako FPU alebo nezávislé umenie vôbec mali zakázať! A začať by sme mali s Potulnou Galériou, pretože spievať detské pesničky o Svišťovi je možno zvrhlejšie ako bruselom podporovaná homosexualita.
Ginsberg má vo svojom Kvílení pasáž: „Ktorí za sedemdesiatdva hodín prebrázdili Ameriku, aby zistili, či som mal víziu, alebo či si ty mal víziu, alebo či on mal víziu, ako objaviť večnosť“ (preklad M. Andričík)
Tú môžeme parafrázovať na život slovenského umelca asi takto:
Ktorí za sedemdesiatdva hodín obvolali a obopísali celé Slovensko, aby zistili, či som dostal grant alebo či si ty dostal grant, alebo on dostal grant na to, ako prežiť budúci rok.
Obraz umelca v Európe sa totiž radikálne zmenil. Z Absinth popíjajúceho a hašiš si užívajúceho baudelairovského búrliváka sa stala kafkovská postavička, zahltená nekonečnou byrokraciou a biznis plánmi, ktorej múza prilieta v presne načasovanom období medzi podaním grantu a jeho vyúčtovaním. Európski umelci sa často vyznajú v legislatíve a ekonomike oveľa viac, ako bežný občan, nehovoriac o odbornosti v ich vlastnej sfére.
Načo nám ale takých mudrlantov treba?
Umenie sa nedá jesť, nedá sa ním zaplatiť hypotéka, nepomôže vám, ak ste si zlomili nohu. Umenie nemá politický program ani vám nepomôže dostať sa rýchlejšie zo Štiavnice do Bratislavy.
Načo nám potom je tento balast? Pýtajú sa často obyvatelia tejto krajiny a nie je sa čomu diviť.
Ak totiž existuje hriech, ktorý je pre Slovenskú republiku signifikantný, je to zanedbávanie duše. Od roku 1989 a zvlášť od roku 1993 nám nikto nevysvetlil, čo vôbec znamená demokracia. Modrí nás ťahali k Haykovi, červení k Putinovi, no ich plány a tlačovky boli skôr rozkazmi než prednáškami. V tomto chaose severobalkánskej republiky slovenskej sa v očiach verejnosti z podnikateľa stal mafián, z učiteľa žobrák, z lekára nedostatkový tovar, zo sociálneho pracovníka úchylák a z umelca zbytočnosť. Naratív ostal v 90. rokoch. Dobré je len to, čo vytvára okamžitý zisk.
Priepasť medzi umelcami a väčšinovou spoločnosťou a fakt, že na Slovensku prakticky neexistuje trh s umením, hovorí o zanedbaní duše, o zhrubnutí a vulgarite, o strate vyšších hodnôt. Rovnakú informáciu nám dáva správa, že ministerstvo kultúry z plánu obnovy nedostane nič. Verím, že väčšina ľudí na ulici by vám nevedela vymenovať ani dve kultúrne centrá alebo vlastnými slovami zhrnúť funkciu kultúry vôbec.
Som teda za! Pošlime všetkých umelcov do plynu alebo radšej zahraničia, aby neprišiel veľký účet z SPP. Tragická otázka však znie, či vyhlásenie, že našou identitou potom zostane len bryndza, Jánošík a markizácke seriály, bude niekomu vadiť.
Tomáš Straka – spisovateľ, publicista, moderátor, organizátor.
Vydal knihy Paper Back (2013), Hrdina Robotníckej Triedy (2014), Len sa nepozri do očí (2016) & Spievam (2020). Straka je reinkarnátorom slovenskej slam poetry a sám vystúpil na stovkách slamových exhibícií v československu. Autorsky sa podieľal na viacerých literárno-divadelných projektoch. Je súčasťou produkčného tímu v centre nezávislej kultúry Tabačka Kulturfabrik. Žije v Košiciach.
