Janko Kráľ: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
Janka Kráľa by sme bez väčšej hyperbolizácie mohli označiť ako nezvyčajného na viacerých frontoch – tento predstaviteľ generácie štúrovcov získal titul najrevolučnejší básnik, pričom status rebelanta potvrdil aj vďaka svojim všestranným národnoobrodeneckým aktivitám, za ktoré si takmer vyslúžil osud na šibenici. Búrlivá, nevšedná osobnosť sa naplno prejavila v básňach, ktorých kľúčovým motívom je boj za vytúženú slobodu.
Jeho azda najznámejšia balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko (almanach Nitra, 1844) prináša autoštylizáciu lyrického subjektu v esteticky účinnom prevedení balady v duchu dobového romantického gesta.
Dielo vzniklo v literárnom kontexte romantizmu 19. storočia, ktorý sa spája s exaltovaným bojom za slobodu jedinca i národa, silným individualizmom a kontrastom medzi snom či ideálom a skutočnosťou. Protagonisti romantickej literatúry sú modelovaní ako výnimočné postavy v nezvyčajných situáciách oplývajúce zvláštnou oduševnenosťou, ktorá ich priam núti k hrdinským, často aj tragickým činom. Vzhľadom na prebiehajúce národné hnutie sa v slovenskom romantizme zdôrazňovala predovšetkým teleologická (spoločenská) funkcia literatúry, ktorá programovo plnila národné požiadavky. Literatúra sa opierala o bohatý inventár ľudovej slovesnosti a národnej histórie a neustále opakovaný motív slobody slúžil na burcovanie národného povedomia. Hľadanie a akceptácia vlastnej identity umožňovala tiež upevniť hodnotu národného celku v revolučnom období.
Dalo by sa povedať, že v slovenskom romantizme – vzhľadom na prítomnosť typizovaných anonymných bojovníkov za slobodu (porovnaj napríklad Mor ho ! od Sama Chalupku) – takmer absentuje postava byronovského typu – silná, individualistická a titanská. Neplatí to však úplne v prípade Janka Kráľa, ktorý k uvedeným atribútom pridal kategóriu podivínstva. Takéto sebaprezentovanie bolo pravdepodobne spôsobené vlastnou životnou skúsenosťou, propagáciou radikálnych politických ideí a celoživotnou pozíciou spoločenského vyvrheľa.
Dielo je koncipované ako umelá balada kompozične rámcovaná úvodným vnútorným monológom Janíka a správou o jeho smrti sprostredkovanej pastierom vo finálnej časti. Tematizuje osud mladíka, ktorý sa usiluje o odkliatie nadprirodzenej sily vychádzajúc pritom z látkového podložia inšpirovaného ľudovým folkórom.
Striedanie lyrických a epických pasáží je pre žáner balady typické, no Zakliata panna je zaujímavá aj po formálnej stránke. Jankov úvodný prehovor v 1. osobe singuláru je výrazom subjektívneho prežívania jedinca, ktorý takto demonštruje svoju vnútornú rozorvanosť a nespokojnosť so životnými okolnosťami. Motív tuláctva (často blúdim, táram sa cez celý boží deň) vytvára napätie medzi človekom a svetom a zároveň je transformovanou túžbou po pokoji, ktorý subjekt chce, no nedokáže dosiahnuť: Vtedy — v tak biednom stave moja duša letí/do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti/a ľahne si pod dáku tam starú svrčinu/a zaspí ak’ v oleji aspoň za hodinu. Vnútorný nepokoj zároveň možno chápať ako stimul k radikálnej zmene, čo sa v texte aj neskôr potvrdí. V porovnaní s epickými časťami balady ide skôr o reflexívny spôsob vyjadrenia, ktorý bol v období slovenského romantizmu skôr ojedinelý.
Po monologickej úvodnej časti prichádza uvoľnenie vnútornej tenzie – lyrická pasáž charakteristická opisom priam idylického prostredia, kde v tichej dolinke po lúčičkách pastier blúdi so svojimi ovčičkami. Táto časť sa azda najviac inšpiruje ľudovou slovesnosťou, je charakteristická využívaním sylabického veršového systému a rytmizáciou typickou pre ľudovú pieseň. Prostredie dediny pôsobí ako jeden harmonický, no stereotypný celok, podobne sa nám sprostredkúva aj Jankova rodina, v ktorej navonok panuje súlad a pochopenie. Do kontrastu s pokojnými prírodnými a spoločenskými obrazmi sa dostáva signifikantná postava Janka vymedzujúca sa voči všetkému i všetkým – synček je veľmi divný, nikdy nie veselý, hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý;nikoho si neváži, nikomu nedvojí,v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí. Jankova odlišnosť je vyjadrená zovňajškom (zachmúrená tvár, oblieka sa do čiernej), nedodržiavaním spoločenských konvencií (nechodí do kostola, posedáva popri Váhu), ako i dobrovoľnou spoločenskou izoláciou (nemá priateľov, stráni sa rodiny). Jeho outsiderstvo je teda výrazom spoločenského neprijatia, ktoré je spôsobené najmä vlastnou životnou voľbou. Ide o príznakovú postavu obdarenú dávkou tajomstva – je to síce stvárnenie romantického archetypu, no i tu dochádza k istej rozporuplnosti vo vnímaní postavy. Nesúlad spočíva v Jankovom nevrlom správaní samotára a hlbokým vnútorným svetom túžiacim po pozitívnych životných zmenách.
Dej balady sa odohráva v signifikantnom, sakrálnom čase – deň Nanebovstúpenia Krista ako kresťanský sviatok môže byť v spojení s prírodným cyklom. V priestore balady je spúšťačom nadprirodzených síl – spomínajú sa foklórne prvky ako čerti, strigy, no najmä zakliata panička. Tú môže odkliať iba mladík, ktorý odvážne skočí do Váhu v šatách oblečených naruby.
Obraz panny spĺňa dva textové plány – v prvom pláne je akýmsi baladickým vyústením ľudovej mytológie a prelomením spoločenských konvencií, v druhom ju možno vnímať ako metaforicky – odkliatie nadprirodzenej postavy by mohlo znamenať slobodu v širšom význame. Mytologickosť prechádza tiež do rozprávkového modu – Zakliata panna plní čiastkovo funkciu rozprávkovej postavy začarovanej princeznej a Janík berie na seba rolu hrdinu v boji s temnými silami.
V texte sa účinne pracuje s gradovaním deja – s prichádzajúcou hodinou sa pokojná krajina dynamizuje, prírodné javy sa personifikujú, čím sa buduje napätie, až napokon sa v dvanástej (opäť signifikantný čas) zjaví samotná postava Zakliatej panny. V momente zjavenia je zaujímavé Jankovo správanie, ktoré sa nezlučuje s našou predstavou o “odľudovi” či nevercovi, ale je výrazne náboženské (prežehná sa, pobozká kríž, matičku zem a pod.) Uvedené prvky možno interpretovať ako výraz ľudskej poverčivosti či ako prejav silnej, vnútorne prežívanej spirituality. Interpretácii postavy prináša ďalší rozmer, napriek odmietaniu zaužívaných spoločenských prejavov má v sebe Janík zakorenenú hlbokú vnútornú silu prameniacu z možného transcendentálneho základu.
Finálna tretia časť je opäť ponáškou na ľudovú pieseň – zvesť pastierika referuje o smutnom osude Janíka, ktorý je zosobnený ako sokol (v romantizme častý symbol slobody). Jeho hrdinský čin je zároveň obetou s celospoločenským presahom, ktorá sa však nepodarila (neprevrátil si “múď”, vrecko na tabak). Je Jankovo zlyhanie gestom fatality? Alebo ide o nevedomé “previnenie”, ktoré sa sa z individuálnej roviny presúva do kolektívnej? Isté je, že Kráľov hrdina volí aktivitu pred pasívnym individualizmom v súlade s nastoleným revolučným programom.
K vývinovej hodnote diela
Romantizmus ako literárny smer je dnes konštantnou zložkou povinnej literatúry, predmetom literárnohistorického výskumu, ako aj súčasťou nášho historického dedičstva. Mnohé diela tohto obdobia prešli hodnotovou recepciou a dnes sú vnímané ako anachronizmus, hoci sa im pripisuje historická hodnota.
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko nesie so sebou kvalitatívne špecifiká, ktoré sú nositeľom estetickej funkcie diela a zároveň spĺňajú dobové požiadavky. V prvom rade možno hovoriť o krajnom subjektivizme a individualizme, na základe ktorého autonómny lyrický subjekt neplní len zaužívané požiadavky spoločnosti, ale nebojí sa prehovoriť o vlastnom nepokoji a neistote. V druhom rade ide o výnimočné spracovanie ľudovej slovesnosti – Kráľ funkčne narába s tenziou a jej oslabovaním, využíva prírodno-psychický paralelizmus, vďaka čomu príroda a človek pôsobia ako jeden dynamizovaný celok. Napokon prvky ľudovej slovesnosti nie sú prenášané do priestoru balady mechanicky, ale vyvážene s ohľadom na kompozično-tematické zavŕšenie textu. Dynamické, živé spracovanie látkového materiálu spoločne s originálnou poetikou ľahko komunikuje významové etické posolstvo, ktoré spočíva v prekonaní pasivity smerom k záchrane širšieho spoločenstva.
Dielo Janka Kráľa nepochybne treba vnímať v spoločensko-historickom kontexte slovenského romantizmu, v ktorom dominovali národné požiadavky boja za slobodu. To neznamená, že jeho poézia nie je nositeľom nadčasovosti. Postava divného Janka je zosobnením krajného subjektivizmu, outsiderstva a rozorvanosti, no i nesmiernej túžby zmeniť svet okolo seba.
Týmto spôsobom je jeho individualizmus prekonaný a odrazu hovorí v mene všetkých čudesných a výnimočných, ktorí sa rozhodli vymaniť sa zo šablóny a priniesť svetu čosi hodnotné a unikátne.
Zoznam použitej literatúry:
ČÚZY, Ladislav a kol. Panoráma slovenskej literatúry I. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2004. 168 s.
KOL. autorov. Sondy do slovenskej literatúry 19. storočia. Bratislava : Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2011. 456 s.
KRÁĽ, Janko. Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. dostupné online
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/171/Kral_Zakliata-panna-vo-Vahu-a-divny-Janko
Patrícia Gabrišová (1990) sa narodila v Trenčíne a vyštudovala kombináciu slovenský jazyk a literatúra a dejepis na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po krátkych potulkách po hrade sa rozhodla zasvätiť život školstvu. V súčasnosti sa venuje štúdiu cudzích jazykov, písaniu poviedok a má slabosť pre všetko literárne.
