Tomáš od svojho zážitku v rýchlikovej lokomotíve nemyslel na iné, len ako sa stať rušňovodičom. Dovtedy sa slovo rušňovodič nespájalo v chlapcovej hlave so žiadnym mimoriadnym obsahom. Napriek tomu, že rušňovodičom bol aj Tomášov strýko, ujo Dušan. Ujo Dušan pripadal Tomášovi skôr ako traktorista. Nebolo v tom nič pohŕdavé. Tomáš mal svojho strýka veľmi rád. Tento úprimný chlap v mnohom nahrádzal chlapcovi otca. Vťahoval ho do sveta mužov, ktorý by inak nepoznal, keďže vyrastal iba s mamou. Rušňovodič posunujúcej lokomotívy zobral Tomáša aj niekoľkokrát so sebou do roboty. Oblečený v montérkach vyzeral skutočne ako traktorista. Plechová kabína rušňa sa otriasala od rachotu dieselového motora ako ježibabia barabizňa na stračej nôžke. Pach nafty sa miešal s pachom oleja a smradom cigariet, ktorý zvonku zvláčali na svojich zamastených mundúroch večne naskakujúci a vyskakujúci posunovači. Tomáš mal svojho strýka veľmi rád, ale v kabíne jeho lokomotívy, ktorú dokonca aj slangovo nazývali traktor, sa necítil dobre.
V kabíne elektrickej rýchlikovej lokomotívy vyzeralo všetko inak. Iný bol aj rušňovodič. Oblečený v uniforme so zlatými gombíkmi a zlatými hviezdičkami na výložkách saka vyzeral ako pilot lietadla. Kabínou elektrickej lokomotívy sa rozlievala vôňa. Nijaká nafta ani olej, iba vôňa rušňovodiča. Vysoké obrátky elektrických motorov nelomcovali lokomotívou, ale spievali ako píšťaly na organe. Vtedy na čele rýchlika medzi Popradom a Liptovským Mikulášom odovzdal voňavý rušňovodič hlbokým hlasom ako kostolný zvon Tomášovi zásadnú správu. Očarený chlapec ju prijal bez toho, aby na nej musel čokoľvek lúštiť. Cítil, že sa práve dostal k tajomstvu, ktoré smie byť zverené iba vyvoleným.
Po návrate zo svadby maminej sesternice Mariky chodil Tomáš takmer denne k železničnej trati sledovať rýchliky. Zo sídliska Podhradová po Kostolianskej ceste mu to k Ťahanovskému tunelu nezabralo na bicykli ani štvrťhodinu. Cesta vedľa portálu tunela sa len veľmi málo prepadala pod úroveň trate a predstavovala ideálne pozorovacie miesto. Vlaky smerujúce na Košice sa najprv ohlásili z kostolianskej strany trúbením, potom mohutným prúdom vytlačeného vzduchu. Píšťala rýchlikovej lokomotívy sa nepodobala na píšťalu nijakej inej lokomotívy. Rýchlik vyskočil z tunela ako trojoký krokodíl. Tomáš rýchliku nikdy nemával. Toto robia iba malé deti, ktoré netušia, aký je to pocit sedieť v lokomotíve idúceho vlaku. Tomáš to netušil, ale vedel. Rušňovodič v kabíne vyzeral ako natriadajúca sa špendlíková hlavička. Krokodíl vyrazil z tmy, zatvoril svoje tretie oko a strapatými štetcami švihal v pravidelných ťahoch Tomášovi po tvári. Keď sa rozrušený chlapec konečne nadýchol, rýchliku trčali v diaľke len červené koncovky.
Publikované: 15/01/2018
Na trináste narodeniny priniesol ujo Dušan Tomášovi knihu o lokomotíve. Bola to hrubá, obchytaná kniha, ktorá sa určite nedala kúpiť v normálnom kníhkupectve alebo požičať v knižnici. Na obálke bola presne taká lokomotíva, v ktorej už Tomáš raz sedel a ktorú chodil pravidelne obdivovať, keď vyletí z Ťahanovského tunela. Vysvitlo, že nešlo o darček od uja Dušana. Knihu chlapcovi poslal rušňovodič rýchlikovej lokomotívy. Podrobná príručka pre ovládanie elektrickej jednosmernej lokomotívy sa skladala z textovej a obrázkovej časti. V tej obrázkovej neboli iba obrázky, ale aj akési mapy, ktoré sa podobali na nákresy z časopisu Dorka, podľa ktorých mama plietla svetre alebo šila blúzky. „A Ďuri ti ešte odkazuje,“ dodal pri odovzdávaní vzácneho predmetu ujo Dušan, „že ak chceš porozumieť tejto mašinke, musíš vedieť čítať schémy,“ a ukázal na rozložený papier husto pokreslený čiarami a rôznymi symbolmi. „Podľa tohoto by som asi veľa neuplietla,“ zasmiala sa mama. „Nie veru, sestrička, toto nie je dievčenská literatúra,“ buchol sprisahanecky ujo Dušan Tomáša po chrbte.
„Vyrazíš mu dych,“ hrešila sestra brata. Tomáš bol hrdý na strýkov buchnát. Pripadal mu oveľa príjemnejší ako matkina neha, ktorej mal s rastúcim vekom plné zuby. „Už si rozmýšľala, kam dáš Tomáša na strednú?“ opýtal sa ujo Dušan mamy, rozkladajúcej na stôl tanieriky s narodeninovou tortou. „Na gympel, kam inam?“ odpovedala bez rozmýšľania Elena. „A ak ho nezoberú na výšku, tak pôjde robiť na vrátnicu alebo kotolníka?“ zamračil sa vyčítavo Dušan. „Prečo by ho nemali zobrať na výšku?“ takúto možnosť si Elena jednoducho nepripúšťala. „Exituje tisíc dôvodov, prečo nezoberú na výšku aj čistých jednotkárov,“ zamudroval Dušan a obrátil sa na Tomáša: „Veď sa vyjadri, mladý. O tebe je reč. Čo chceš robiť, keď vyrastieš?“ „Chcem byť rušňovodič,“ odvetil Tomáš bez rozmýšľania. „Čože?“ vyvalila Elena oči na syna s dezertnou vidličkou zabodnutou v ústach. Na rozdiel od Dušana to bola pre ňu novinka. A nie veľmi príjemná.
Elena si svojho brata vážila. Uvedomovala si, že pre ňu robí aj veci, ktoré by nemusel. Nikdy jej nenapadlo pozerať sa naňho cez prsty kvôli svojmu vysokoškolskému diplomu. Napokon, zarábal trikrát toľko ako ona. Povolanie rušňovodiča sa jej však spájalo jednoznačne s traktoristom. Nikdy totiž nesedela v kabíne elektrickej jednosmernej rýchlikovej lokomotívy. Nepočula hudbu elektrických motorov a necítila tú fascinujúcu vôňu modrej uniformy so zlatými hviezdičkami na výložkách. Elena si nedokázala predstaviť, že jej syn, jednoznačný premiant triedy aj školy, by dopadol ako traktorista.
Publikované: 15/01/2018
Ján Mičuch sa venuje písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov.
