Mila Haugová (1942) vydala vyše dvadsať básnických zbierok. Medzi najdôležitejšie patria Čisté dni a Praláska (1990), Dáma s Jednorožcom (1995), Alfa Centauri (1997), Zavretá záhrada (reči) (2004), Miznutie Anjelov (2008), Pomalá lukostrelkyňa (2009) či Canti amore (2014). Zatiaľ poslednou je básnická zbierka Srna pozerajúca na Polárku (2017) a Mila Haugová vo výbere Rudolfa Juroleka (2017).
Okrem básní píše autobiografickú poetickú prózu. Za dielo Tvrdé drevo detstva a básnickú zbierku Cetónia aurata dostala v roku 2014 prestížnu Cenu Dominika Tatarku.

Mila Haugová (foto: Ján Gavura)

V čitateľskom časopriestore stále žije názor, že poézia je menšinový žáner. A to aj priamo medzi vášnivými čitateľmi. Taký prívlastok pôsobí ako jej slabina, najmä, ak ide o vydávanie a predaj básnických kníh. Ale čo ak je jej slabé miesto zároveň jej silným miestom? Je užší okruh záujemcov o poéziu jej prirodzenosťou?

Neviem. Skôr by som použila prívlastok exkluzívny žáner; ako opera, balet, súčasná vážna hudba, určité texty, určité knihy, a tak je to v poriadku. „Poézia je aristokracia ducha…“ (Hölderlin). Ten okruh záujemcov, ktorý poézia má, je podľa mňa adekvátny.

V niektorých rokoch, alebo presnejšie – po vydaní básnických zbierok niektorých autorov sa zdá, akoby básnická komunita na Slovensku silnela. Zrazu sa strhne všeobecná čitateľská pozornosť smerom k veršom a poézia sa javí príťažlivou. Ako si vysvetľujete tieto záblesky záujmu?

Budem hovoriť najskôr za seba. V roku mojich 75. narodenín mi vyšla pôvodná básnická zbierka Srna pozerajúca na Polárku (Ars Poetica, 2017), Mila Haugová vo výbere Rudolfa Juroleka (Skalná ruža, 2017) a tiež vyšli básnické zbierky Márii Ferenčuhovej, Miroslavovi Brückovi, Jane Bodnárovej, Jánovi Tazberíkovi, skvelá kniha Ivanovi Štrpkovi, výborný debut Michalovi Tallovi a iste mnoho iných a záblesky alebo povedzme aj silnejšie svetlo, ktoré vrhajú, by mohli mať aj dlhšie trvanie a určite aj majú. Povedala by som preto, lebo dobre píšeme – alebo nie?

Súvisia aj s literárnymi oceneniami?

Na Slovensku nemáme také literárne ocenenie, ktoré by sa dostalo aj k čitateľskej verejnosti, povedzme ako v próze Anasoft litera. Sú tu skôr komorné ceny, ktoré si uvedomuje len píšuca literárna komunita. Možno by bolo zaujímavé, keby existovalo niečo na spôsob Anasoft litery aj v poézii, hoci, pravdupovediac, ja by som sa nerada takej súťaže zúčastnila.

Milan Kundera vraj neposkytuje rozhovory ani fotografie a vyhýba sa kontaktu s médiami, aby neovplyvňoval prístup čitateľa k svojim románom. Aby jeho ľudská existencia nejakým spôsobom nevstupovala do jeho románového sveta, aby ten románový svet bol pre recipienta čo najautentickejší… Ako je to s „viditeľnosťou“ básnika? Ako veľmi sa môže ukazovať – neukazovať a vyplýva to z povahy poézie alebo práve naopak?

Viete, to je taká hra aj od Milana Kunderu – čím menej fotografií a rozhovorov, tým väčší záujem. Takže nakoniec to vyjde rovnako. Napr. Salinger sa ohradil vysokým múrom a mlčaním. Po jeho smrti vydala jeho dcéra dosť nepríjemnú knihu o svojom otcovi. Ale Kto chytá v žite zostala skvelou knihou, takže je to od autora k autorovi rôzne. Hviezda severskej autobiografickej literatúry Karl Ove Knausgård píše v poslednej dobe výlučne o sebe, myslím, že vyšlo 6 dielov jeho autobiografie, o jeho rodine, deťoch, rodičoch, manželkách, dáva rozhovory, na internete je množstvo jeho fotografií. To je asi druhý extrém, ani to mi celkom nevyhovuje. Asi taký zlatý stredný rez.

Ste poetka, ale zaujíma ma rozmer ďalšej vašej literárnej práce, ktorá sa v poslednom čase menej spomína – venujete sa prekladu poézie. V súvislosti s ním sa často hovorí o neprekonateľných úskaliach. Keby ste mali pomenovať vlastné prekladateľské úskalia, ako by ste ich nazvali a ako ich prekonávate?

Vždy som bola a aj som zostala príležitostnou prekladateľkou. Vždy som prekladala málo a viac-menej len to, čo sa mi páčilo. V poslednej dobe prekladám menej, pre Ars Poeticu z maďarčiny zaujímavú mladú autorku Zsuzsu Csobánka, pre časopis Vlna veľmi zaujímavého švajčiarskeho autora Franza Dodela. Pre zaujímavosť – od roku 2002 napísal viac ako 34 000 veršov, ktoré vyšli vo viacerých knihách. Vždy, keď už má napísaných 6000 veršov, vydá knihu, ktorá sa volá stále rovnako Bez útechy, má len iný podtitul. Teraz sa jeho verše blížia k číslu 36 000. Vznikne už šiesta kniha s názvom Capricci. Autor skoro denne tvorí nové verše vo forme reťazového haiku 5-7-5-7 a zverejňuje ich na svojej internetovej stránke, kde sú pre čitateľov voľne dostupné. Prekladám ešte ďalšieho Švajčiara Klausa Merza, ktorý vyjde knižne v roku 2018 a píše absolútne krátke básne. Mňa prekladanie baví, o úskaliach nebudem hovoriť, s tými sa musím vyrovnať sama pri písacom stole.

Autenticita textu sa rovná osobnému zážitku autora? Predsa len v prozaickej tvorbe môže autor viac-menej fabulovať, ale ako je to pri písaní poézie? Je vôbec možné, aby básnik obišiel osobné, nažité bez autorského aj čitateľského povšimnutia?

Nerovná sa celkom, ale je to nerozdeliteľná zmes. Tak ako je bronz zmiešaninou cínu a medi. Ja neobchádzam osobné. Je to inertné embryo mojej poézie, ku ktorému sa pripájajú osudy rodiny, spoločenstva a sveta, do ktorého zahŕňam všetko živé: ľudí, zvieratá, rastliny aj neživé kamene, vodu, more, rieku, nerasty, drahé kamene, lebo to všetko patrí spolu. Aj to, čo vyrobia ľudský rozum a ruky: lietadlá, autobusy, vlaky a perá a papier a stôl a posteľ a kreslo… Sputnik a platne a CD a telefón aj počítač, na ktorom píšem, aj denníky, do ktorých si zapisujem. To všetko je náš jedinečný život a všetko sa môže dostať do básne, aj iná báseň, obraz, hudba. A tak isto časť z môjho súkromia so zachovaním tajomstiev trinástej komnaty, ktoré sa nikdy do môjho písania nedostanú.

Vaše meno sa často spája so Zajačou dolinou. Je to vaše obľúbené tvorivé miesto? Predstavujem si romantické zákutie niekde na chalupe s hrnčekom kávy ako stvorené na básnenie. Nemýlim sa? Alebo je to len moja projekcia?

Na Zajačej doline je celoročne obývaný skoro storočný dom so všetkým neromantickým príslušenstvom, ktoré treba k pohodlnému životu. Žili tam dlho moji rodičia a teraz ja striedavo žijem tam a v Bratislave. Väčšinu mojich kníh som napísala v Bratislave v „betónovej jaskyni“ bytu na sídlisku v Dúbravke. Až po smrti mojej mamy som začala písať aj na Zajačej Doline. Ja píšem z „chýbania“, v Bratislave mi vždy niečo chýbalo. A teraz mi aj na vidieku chýbajú rodičia. Pri písaní nikdy nič nepijem, len počúvam klasickú hudbu. Teraz Beethovena v podaní Grigorija Sokolova – alebo barokovú hudbu s rôznymi interpretmi. Vždy píšem pri písacom stole najskôr rukou do denníkov a poznámkových zošitov. Musia byť krásne linajkové, teraz mám Moleskine – malý čierny a veľký biely. Písanie pre mňa nie je romantické, je to neoddeliteľná súčasť môjho každodenného života. A na Zajačej Doline je potrebné upratovať, rúbať drevo, nosiť drevo do kuchyne a izby na kúrenie. Mám dobrých pomocníkov na tieto práce, sama by som to nezvládla. Ešte sa postarám o ruže, hortenzie, irisy, rudbekie aj zeleninovú záhradu, paradajky, papriku, tekvice, uhorky, petržlen, bylinky. Aj v záhrade mi pomáhajú silnejšie ruky ako sú tie moje a veľmi si tú pomoc vážim. Žijem tam život s bežnými starosťami. Romantickú časť vyplní podvečerné sedenie na bielej lavičke v záhrade s čajom alebo pohárom červeného vína a s priateľmi, ale vtedy nepíšem.

Ste spisovateľkou na plný úväzok, bol to váš sen?

Áno. Bol. Musím priznať, že to trvalo dlho, kým som sa dostala tak blízko písania. Teraz mám písanie na voľnej nohe, ale dosť často pretkávané starostlivosťou o vnučky Ejmušku a Sašenku. Je to pre mňa zodpovednosť a zároveň neopísateľná radosť, dar od Boha rovnocenný s písaním.

Aký bol váš uplynulý literárny rok?

Veľmi dobrý. Už som vyššie spomenula dve knihy, ktoré mi vyšli a krásne sme ich privítali do života aj v Ružomberku na Katolíckej univerzite, aj v Bratislave v Univerzitnej knižnici v spolupráci LIC, Klubom nezávislých spisovateľov a vydavateľstva Skalná ruža. Uvádzanie bolo vždy spojené s autorským čítaním. Srna pozerajúca na Polárku bola predstavená v kaviarni Berlinka vydavateľstvom Ars Poetica. Na všetky podujatia prišlo veľa priateľov, známych aj neznámych, čo ma potešilo a dojalo. V júni som sa zúčastnila na Svetovom festivale poézie v Berlíne Weltklang, kde som čítala svoju poéziu po slovensky a početné publikum v aule Akadémie umení v Berlíne malo v ruke nemecký preklad od Anji Utler. Publikum zároveň dostalo aj malú lampičku, ktorou si všetci mohli svietiť na text, takže v sále bolo plno zábleskov. Okrem toho som absolvovala rozhovor a čítanie s mojím rakúskym editorom Retom Zieglerom z vydavateľstva Korrespondenzen Wien. Cez prázdniny som bola hosťom mesiaca autorského čítania spolu s gruzínskym kolegom. Koncom augusta som mala čítanie spolu s Ivanom Štrpkom v Banskej Štiavnici na festivale Capalest, organizovanom LIC. V septembri sa mi splnil sen, vyšla kniha, môj vlastný výber zo starších básní s obálkou, ktorú úžasne ilustrovala moja dcéra Elvíra Haugová s názvom Rastlina za ohradou sna s podporou NBS vo vydavateľstve Eterna Press. V októbri vyšla zbierka básní v nemčine a slovenčine Pomalá lukostrelkyňa – Langsame Bogenschützin. Vyšla v krásnom aj vernom preklade Slávky Rude-Porubskej s ilustráciami Renaty Mussett vo vydavateľstve Danube v Ulme a knihu sme prezentovali v októbri na Knižnom veľtrhu vo Frankfurte. Preklad knihy aj s prezentáciou zastrešilo LIC. Druhé čítanie z prekladu bolo v novembri na knižnom veľtrhu vo Viedni organizované vydavateľom T. Zehenderom.

Na čom práve pracujete? Na čo sa čitatelia môžu tešiť?

Píšem Archívy priestorov – autobiografickú poetickú prózu? Básne v próze, texty o mne, písaní, živote, láske, strate, smrti a nádeji…

Načo sú tu básnici?

To vám musia povedať básnici. Poetky sú tu preto, aby vypovedali a napísali pre ostatných to, čo je neviditeľné, nepočuteľné a nezapísateľné, pokúsili sa balansovať medzi mlčaním a smrteľným hovorením, medzi smútkom a radosťou, aby posväcovali každodennosť aj výnimočnosť…

Otázky pre významnú slovenskú poetku sa snažili niesť v duchu úcty a obdivu, práve preto jednu čertovskú otázku na záver – aké slabé miesta (neresti) má Mila Haugová?

Moje neresti patria do mojej trinástej komnaty a tú netreba otvárať. Silnejšie sme, ak sme obkolesené tajomstvom. Také, čo môžem prezradiť: Som veľmi netrpezlivá a stane sa, že urobím z netrpezlivosti nenapraviteľnú chybu. Ale bez toho by som to nebola ja. Preto sa celý život, skoro márne, učím trpezlivosti. Aj písaním. V láske to nejde.

Neopýtali ste sa ma na moju silnú stránku. Viem odpúšťať. Každému. Vždy, všetko.

(S Milou Haugovou sa zhovárala Silvia Kaščáková)

Mila Haugová: Zjavenia

Zjavenie I.

padajú do záhrady (do snehu svetla) voňajúce zhluky hviezd:

ticho stojím na doráňanej ceste od brány k domu: riečne kamene sa vylamujú z betónu: už nepatria ani rieke ani našej

toľkokrát prejdenej a trávou a stavikrvom zarastenej ceste:

duše našej rodiny sa vznášajú nad jazvami a chránia lakte a kolená vnučiek pred bolestivým pádom: večer sa naše vlasy zachytávajú do konárov jabloní: drobné zelené plody chceli byť tiež hviezdami: zelený svit slnka už za horizontom ešte raz

presvieti biele lavičky stoly o strom opreté hrable a rýľ (zjaví sa stará mama &mama a za nimi úzky pás voľného svetla pre mňa) moja ruka s výraznými modrými žilami sa zachytí kmeňa

(krátky temný záblesk v hlave a jemné straty rovnováhy ktoré cítim len ja) ešte sa prejdeš cez záhradu ty s tmavými umytými vlasmi a ja zaplačem lebo tým skutočným zjavením v tejto básni s nadpisom podľa Francisa Ponga si naozaj len ty: už 27 rokov len v srdci: naozaj viem vôňu smútku dnes o pol šiestej popoludní 17. 7. 2017 Petrovi O.

Zjavenie II.

V marci zimné ráno s jeho správou a Bielom jazere s holandskými rýchlokorčuliarmi//už som o tom napísala raz báseň a vtedy sa mi zdalo že som to videla ja//aj tak som to osobne napísala teraz po pre-čítaní denníka z 13. marca 2006 vidím, že to je správa a ešte obsahuje údaj o dvoch z prechádzok známych zastrelených psoch pri jazere pravdepodobne ich zastrelili poľovníci//ostré varovanie týmto pre každého z nás//nepochovali ich//všetko môžeme plynule zabudnúť//aj to čo sa len sprostredkovane dotýka života jednej ženy//mňa//ktorá sa pokúsila to všetko od-žiť//od-trhnúť z priestoru iných priestorov//od-umrieť v tomto darovanom čase//vonku snehová búrka 14.marca 2006 my dve s dcérou choré//horúčka//hrdlo//hlava//sen//môj: prichádzajú postavy z pieskosnehu za oknom letiaci srieň//tieň//ležíme v obrovskom dome v troch izbách matka//ja//dcéra čoraz viac toho čo je vylúčené a čo sa nikdy nestane //čoraz viac medzier medzi nami ktoré pripustíme a nevieme kam nás to položí//

halucinujem v horúčke//ležíš vedľa mňa tvoje srdce pulzuje pod mojou rukou nahé horúce//je živým snom & spánkom//

mame sa sníva mladý živý otec v uniforme//dcéra odpovie lakonicky mne nič//nehovorí pravdu//ale sen druhého sa nedá dokázať//vákuum sna //vtáčie duše : druhohory//vrazia do okna//evolúcia prebieha nie len v bdelom stave//matka ako okno//17.3 pokračuje snehová víchrica aké je všetko biele v predveľkonočnom čase//snežné srny sa v hlbokom snehu priblížia až k bránke záhrady//tichý krutý stredovek//Wiltonov diptych : vaječná tempera na bukovom dreve//to isté praská v kozube storočia// zlatožlté Jezuliatko//Madona v modrom anjel//svetlo ktoré je Jeho a zostane v mliečnom skle tabuliek predsieňových dverí//bez kontaktu s tebou : nemám signál ale dobre aspoň tento milimetrový odstup medzi nami//nie každý deň… 18. 3. 2006 – 3. 8. 2017

Zjavenie III.

rozprávajúce lamy//lámovia//píšeš o nádhernom slnečnom ráne v Hermagore//priblíženie k úcte a súcitu s cudzím utrpením //nechceme priznať//Ó Bože ochraňuj môjho sebou zraneného druha hýbe sa zlým smerom a cesta je bez konca //rituálny spánok v záhrade zen nepomáha nerozsvecuje strážne body v mozgu//liečiť snom//liečitelia snom v Mongolsku//som nepoužiteľný na rozhovor od istého času //Lumen Christi//sen môj//v priestore stepi s polovlkmi a psami : D. ma fotografuje s vlčicou je plachá ale podarí sa mi vždy zachytiť jej papuľu s vycerenými zubami a zovrieť ju rukou na fotografii to potom vyzerá ako hladkanie//okolo chodí vlk asi hlava svorky a ostatní behajú až po horizont aj my ich kŕmime//vlčica vrhne biele vĺčatko a nechá mi ho// svorka mizne smerom k horizontu//zobudím sa//22. apríl 2006 – 3.august 2017

Výber z najnovších básní, 6. január 2018