Jaroslava Šaková: Keď hovoriť, tak kričať, keď ľúbiť, tak milovať

Tennessee Williams: Mačka na horúcej plechovej streche

Možno ste nikdy neboli v divadle na žiadnom predstavení Tennesseeho Williamsa ani ste nikdy žiadne z jeho diel nečítali. Pravdepodobne ste ale aj tak už zachytili názvy Mačka na horúcej plechovej streche alebo Električka zvaná Túžba. Trochu tajomne znejúce slovné spojenia ukrývajú divadelné hry z pera amerického dramatika, ktorého skutočné meno znelo Thomas Lanier Williams a pre umeleckú tvorbu si zvolil pseudonym Tennessee Williams.

Za obe spomenuté hry Električka zvaná Túžba a Mačka na horúcej plechovej streche získal Pulitzerovu cenu. Bol predstaviteľom psychologickej drámy, často sa ako zdroj inšpirácie pre tvorbu uvádza jeho vlastný život. Pochádzal z rodiny sužovanej mnohými strasťami, či už ide o alkoholizmus, alebo psychické problémy, pričom tieto sa objavujú naprieč celým autorovým dielom. Aj v dôsledku rozoberania ťažkých tém sa opakujúcimi motívmi Williamsovho písania stali hľadanie zmyslu – života ako takého, ale aj bežného každodenného konania – a túžba po emocionálnej záchrane. Reprezentatívnou ukážkou toho je metafora mačky na horúcej plechovej streche z rovnomennej drámy: „MARGARET. Ustavične sa cítim ako mačka na horúcej plechovej streche! BRICK. Tak zoskoč z tej strechy, zoskoč z nej, veď mačky vedia skákať zo strechy a dopadnúť bez úrazu na všetky štyri!“ (Williams, 1965, s. 18). Postava Margaret samu seba opisuje ako mačku na horúcej plechovej streche, čím sa snaží vystihnúť to, ako nekomfortne sa cíti vo svojej životnej situácii. Žije v bezdetnom manželstve, ktoré prestalo fungovať, k čomu prispela aj ona svojou neverou s manželovým najlepším kamarátom Skipperom. Ešte vypuklejšie sa problémy Margaret a Bricka javia v kontraste so životom Brickovho brata a jeho manželky, ktorí prišli na rodinnú oslavu aj so svojimi piatimi deťmi. Práve táto klasická rodinná situácia – oslava 65. narodenín Brickovho otca – sa posúva k netradičnej forme zobrazenia. Jej atmosféra je poznačená obavami z možnej diagnózy rakoviny starého otca, spočiatku sa síce zdá, že sa nepotvrdila, no namiesto očakávanej úľavy dochádza u protagonistov hry k stupňovaniu negatívnych emócií a vyhrocovaniu vzájomných konfliktov. Ide tu takpovediac o pozičný boj: kto získa moc v domácnosti – ešte za života sa rozhoduje medzi matkou a otcom ako predstaviteľmi staršej generácie. A po smrti otca sa bude rozhodovať medzi dvoma synmi a ich manželkami.

Postavy si teda možno predstaviť ako figúrky na šachovnici. Zvádzajú spolu súboj medzi rekvizitami domu. Pred začiatkom samotnej drámy Mačka na horúcej plechovej streche (1955) sa nachádzajú Poznámky pre výtvarníka obsahujúce aj tieto body: „Treba spomenúť dva kusy zariadenia: veľkú manželskú posteľ, s ktorou by sa malo pri inscenácii čo najčastejšie narábať ako s funkčnou súčasťou dekorácie, rovina postele by mala byť trochu sklonená, aby na nej bolo zreteľnejšie vidieť postavy; a pri stene vzadu, medzi oboma dvojitými dverami, monumentálna obluda, príznačná pre naše časy, obrovská kombinácia rádiogramofónu /na stereo zvuk, s troma ampliónmi/, televízoru a ešte aj skrinky na likéry, obsahujúcej hŕbu pohárov a fliaš, to všetko v jednom kuse“ (Williams, 1965, s. 4). Autorov dôraz na detail materiálnych statkov v živote manželov v sebe ukrýva podstatu ďalšej kľúčovej témy drámy, a to otázky majetku. Margaret opakovane vysloví obavu, že Brickov brat s manželkou prišli na oslavu iba preto, aby ich obrali o majetok Veľkého Ocka (tak nazývajú Brickovho otca). Graduje tak Margaretin pocit ohrozenia a straty pevnej pôdy pod nohami ústiaci až do stavu blízkeho šialenstvu: „BRICK /chladne/. Čo vieš, Maggie? MARGARET /úporne hľadá správny výraz/. Že som sa tak – ohavne – zmenila, že som – stvrdla! Že som šialená! /Potom dodá takmer nežne./ – Krutá!!“ (Williams, 1965, s. 11). V hre sledujeme Maggie v situáciách s naozaj vyhrotenými emóciami, či už ide o krik, alebo hysterický smiech. Mení tiež tón hlasu, miestami rozpráva piskľavým či výsmešným hlasom, to najmä vtedy, keď sa pripodobňuje k mačke. Tón hlasu je signifikantným znakom psychického rozpoloženia aj pri iných členoch rodiny: „VEĽKÁ MAMA /podíde s tortou pred Veľkého Ocka/. Veľký Ocko, nedovolím ti hovoriť takým tónom, aj keď máš narodeniny, ja – VEĽKÝ OCKO. Budem hovoriť tak, ako sa mi zapáči, či mám narodeniny, alebo v hociktorý iný prekliaty deň v roku“ (Williams, 1965, s. 40). Okrem prejavu jednotlivcov sa zvuková rovina hry rozširuje o ďalšie prvky, napríklad počas záverečnej veľkej rodinnej hádky sa začne búrka so silným hromobitím. Postavy väčšiny hier Tennesseeho Williamsa akoby ani nevedeli existovať v stave pokoja alebo neutrálnych emócií, a to sa zrkadlí aj v prostredí, ktoré ich obklopuje.

V istej opozícii k hrám s exaltovanými emóciami artikulovanými aj hlasným a vášnivým prejavom postáv, ako sú hry Mačka na horúcej plechovej streche a Električka zvaná Túžba (1947), stojí hra Sklenený zverinec (1944): „Williams opísal Zverinec ako ,svoju prvú tichú hru, možno svoju poslednúʻ. Z tejto tichosti však budú zaznievať výkriky zúfalstva jeho postáv ako pokus o nájdenie pochopenia, kým sme tu, aby sme ich počuli“ (Bray, 2009, nečísl.). Táto hra je uvádzaná postavou rozprávača Toma (dielo nesie značné autobiografické prvky): „Toseví, mám pár fíglů poschovávaných po kapsách, mám pár věcí v rukávu. Ale jsem pravý opak kouzelníka. Takový kouzelník vám nabízí iluzi, která vypadá jako pravda. Já vám nabízím pravdu, pohledně převlečenou za iluzi“ (Williams, 1980, s. 4). Tom žije so sestrou Laurou a s matkou, ktorá sa snaží dcére nájsť ženícha, neberúc do úvahy fakt, že Laura je uzavretá vo svojom vlastnom svete. V jej postave je možné detailne sledovať Williamsovu precíznu kresbu charakterov: „Křehký, nepozemský půvab vyzařuje z Laury: je jako kousek průzračného skla, kterému dotek světla propůjčuje chvilkovou záři, neskutečnou a pomíjivou“ (Williams, 1980, s. 46). Tento postup autor uplatňuje vo všetkých svojich hrách, „jeho postavy sú vedené veľkosťou svojich citov, tak ako sa Williams samotný cítil vedený k tomu, aby o nich písal“ (Baym, 2003, s. 2298). Postava Laury z hry Sklenený zverinec je inšpirovaná Williamsovou sestrou Rose, ktorá musela v dôsledku psychickej choroby podstúpiť lobotómiu a následne bola umiestnená v ústave, čo Williamsa značne traumatizovalo. Ďalšou hrou s odkazom na autorovu sestru je Tetovaná ruža (1951), v origináli The Rose Tattoo, ktorá je príbehom taliansko-americkej vdovy Serafiny a jej dcéry menom Rosa delle Rose. Dvojité použitie tohto mena nesie v kombinácii s názvom diela silné emotívne zafarbenie. Či už ide o takéto sofistikované odkazy týkajúce sa mena z Tetovanej ruže, súrodenecké vzťahy zo Skleneného zverinca, alebo zobrazenie nefungujúceho manželstva z Mačky na horúcej plechovej streche, vo všetkých dielach Tennesseeho Williamsa sa dajú sledovať inšpirácie reálnym životom autora, ale aj životom vo všeobecnosti.

Autor síce situuje svoje diela do prostredia amerického Juhu (ústie rieky Mississippi, St. Louis, New Orleans), avšak spôsob uchopenia každodennej reality z nich robí univerzálne platné príbehy: „Ako raz povedal v jednom interview, ,Túžba pramení v dychtení po spoločnosti, úniku z osamelosti, ktorá desí každého jednotlivca.ʻ Osamelosť a túžba nepochybne poháňajú jeho postavy k extrémnemu správaniu, ale takéto správanie doslova dramatizuje súženie, ktoré Williams pokladal za univerzálne“ (Baym, 2003, s. 2031). Rodinné a vo všeobecnosti medziľudské vzťahy, ktoré tieto divadelné hry predstavujú, na čitateľov (respektíve divákov) pôsobia preto, že sú nám dobre známe, dokážeme v nich dešifrovať svoje vlastné životné situácie, zároveň nás však privádzajú k uvedomeniu si akýchsi hlbších, spodných prúdov každodennosti, ktoré sú často temné a zlovestné.

Sila Williamsovej výpovede spočíva v tom, že neodsudzuje protagonistov ako ľudí, ale zohľadňuje úlohu sveta naokolo, ktorý ich formuje: „Svět, reprezentovaný lidskými vztahy, je zlý. Ale nejsou zlí lidé, kteří do těchto vztahů vstupují. Není vpravdě záchrany před zlobou světa: je jenom utrpení nebo únik do snu“ (Černý, 1966, s. 133). Na tomto mieste je nutné podotknúť, že u Williamsa hrá rolu zobrazenie povojnovej dezilúzie a najmä realizmus v jej zachytení – ľudské túžby a vzťahy sú deformované vojnovou skúsenosťou (napr. v hre Električka zvaná Túžba, kde sa spomína, že mužský protagonista slúžil v armáde). Ak sa nám svet z týchto hier zdá roztrieštený a postavy bez svojho pevného miesta v ňom, možno vziať do úvahy práve tento kontext. Vykorenenosť a neistotu, ktorá v povojnovej situácii ovládla mnohé miesta sveta, vrátane amerického Juhu.

Tvorba Tennesseeho Williamsa vychádza z už spomínaného realistického zobrazenia, ktoré je doplnené o poetickú nadstavbu. Tú tvorí napríklad dôležitosť hudobnej vety, práca so svetlom či rekvizitami. Kľúčovú úlohu v Sklenenom zverinci zohráva požiarne schodisko alebo samotný sklenený zverinec, ktorý je zbierkou sklenených figúrok. Rekvizity, prostredie a prejav postáv podčiarkujú, že za udalosťami, ktoré sledujeme, akoby sa odohrávala ešte ďalšia rovina deja. Autor v jednej zo scénických poznámok Mačky na horúcej plechovej streche uviedol, že chcel zachytiť „vzájomné pôsobenie živých ľudských bytostí v búrkovom mračne spoločnej krízy“ (Williams, 1965, s. 62). Všetky hádky o poručenie majetku, súperenie o moc v rámci rodiny aj komunikačné nedorozumenia spája vyšší princíp: hľadanie pravdy, takej obyčajnej ľudskej pravdy, ktorá ľudí dokáže spájať, ale tiež rozdeľovať.

Vypätosť emócií, hlasné prejavy, hraničné situácie burcujúce vášne postáv, áno, to všetko sú hry Tennesseeho Williamsa. Ale kdesi pod tým všetkým je vždy jednotlivec, každá jedna postava sama za seba. Sama aj osamelá. Margaret z Mačky na horúcej plechovej streche to vystihla slovami: „Keď človek žije s niekým, koho ľúbi, môže sa cítiť opustenejší – ako keď žije celkom sám! – Keď ten, koho ľúbiš, neľúbi teba…“ (Williams, 1965, s. 12). Možno Williamsove postavy kričia tak hlasno preto, že chcú prekričať svoju samotu. Možno im totiž nestačí ľúbiť, ale chceli by ozaj naplno milovať.

Literatúra:
BAYM, Nina. The Norton Anthology of American Literature. New York: W. W. Norton & Company, 2003, 2930 s.
BRAY, Robert. Introduction. In: WILLIAMS, Tennessee. The Glass Menagerie. London: Penguin Books, 2009, 92 s.
ČERNÝ, Jindřich. Doslov. In: WILLIAMS, Tennessee. 7x Tennessee Williams (Jednoaktové hry). Praha: Orbis, 1966, 136 s.
WILLIAMS, Tennessee. Mačka na horúcej plechovej streche. Bratislava: Diliza, 1965, 96 s.
WILLIAMS, Tennessee. Skleněný zvěřinec. Praha: Dilia, 1980, 89 s.