(úryvok z knihy) Mať najväčšiu nohu v triede, geniálneho malého brata, v triede dve namyslené nepriateľky a jednu super kamošku, to sa môže pritrafiť iba Laure. Nemá žiadnu veľkú rodinu ako ostatní spolužiaci, ktorým široké príbuzenstvo lajkuje každý školský rok tekvice v školskej súťaži. Má iba chápavých rodičov a brata Tomáša, ktorého zaujímajú aljašské žaby a vymýšľa si vlastné písmená
Našla som pri upratovaní svoj starý pamätník. „Veronke venuje mama, Vianoce 1977". Podobný vtedy dostala aj moja sestra, aj moja najlepšia kamarátka Gabika, aj Marika a Elena zo Sídliska. Predávali ich v modranskom papiernictve. Také s textilným prebalom, na ňom bola nalepená pohľadnica s konvalinkami. Sestra mala iné kvety. Ani moje spolužiačky nemali na pamätníku konvalinky. Na titulnú
plátno sa minulo: aj vlasy: aj príručky prvej pomoci: obhorené mladé mačky sa ovíjajú okolo prahu viac niet: noc sa množí v bunkroch a odstavených vysokých peciach: zamorila chrámové múry na havrane sa jagá tenká nahá koža: vo vnútrozemí ju už zamerali: niekto sa jej dotýka, ešte živej niekto sa jej dotýka, akoby nemala
Čítam aj pri jedení, hlavu mám v polievke, slíž sa mi zachytí do vlasov, keď prevraciam stranu. Rád čítam básne, ale nikdy som žiadnu nenapísal. Aj do torty so šťavnatou polevou sa viem ponoriť, len ak mám pri tom otvorenú zbierku od Haugovej alebo Mokoša. Práca v knižnici ma bavila, pokiaľ tam nezačali chodiť ľudia. To
Vianoce sú do značnej miery aj o tom, že si človek spomenie na iné Vianoce a porovnáva ich s tými aktuálnymi, kým sa snaží rozpamätať, kde je krájač na vajíčka. A spomenie ešte aj na to, na čo nechce. Napríklad, keď sa s priateľkou v podnájme rozhodli, že si urobia kapra, pretože to patrí
V našej spoločnosti striedavo klokotá pocit nádeje a bezmocnosti. Záblesky svetla i mračná temnoty, echá srdca, ktorého hlas občas počuť za železobetónovou klietkou. Čo napísať na záver roka 2022? Čo nás tento prvý postcovidový rok naučil? Moja vlastná myseľ ma, rovnako ako milióny iných Stredoeurópanov, usvedčuje z pesimizmu. Je to snáď genetický prvok, ktorý v nás zanechala Monarchia –
Cyklus turgenev pochádza z básnickej zbierky viety (2021). vchádzam do lesa ako muž a vychádzam z lesa ako dieťa - medzi stromami sa dá zmenšiť, zaniknúť, zarásť prostredím - v okrúhlych plodoch kríka zazriem prívetivosť liesky, zriedkavé šmuhy sotva viditeľnej vody nad kriakom - všade cítiť Mesiac, obloha je súhvezdie oka - vstrebávam
Kostlivec prezidenta skríkol: „Nepodpíšem zákon!“ Kostlivec hovorcu odvetil: „Ja ti dám, ty pako.“ Kostlivec poslanca vstal: „Námietka, vážení.“ Kostlivec Najvyššieho súdu na to: „Čo ste si mysleli?“ - Kostlivec armády volá: „Kúpte Hviezdne bomby1.“ Kostlivec vyššej vrstvy kričí: „Single matkám houby.“ Kostlivec Yahoo skanduje: „Chceme slušný kumšt.“ Kostlivec pravice odkazuje: „Srdcu rozkáž: Čuš!“ -
Domov Predstavoval som si domov ako dom s veľkou záhradou a namiesto toho som sa ocitol v byte. V jednej izbe bývala Bianka a v druhej, v ktorej som uvidel počítač, Marek. Snažil som sa dostať k nemu bližšie, ale Bianka sa so mnou chcela hrať. Tak som sa musel tváriť, že som veselá mačka, akú chcela. Rozpútala sa vášnivá debata, ako
(z knihy Ľútostivosť) Ulica ľahtikársky pokladala kadekoho za blázna. Neboli to blázni nebezpeční, ale, ako sa im od dávna hovorilo, tichí. A možno ani naozajstnými bláznami neboli. Patril k nim napríklad Lib. Býval na konci ulice a mal trocha zvláštny výzor. V čase nespavosti vychádzal na strechu a pozoroval voľným okom i akýmsi predpotopným, od Chynoranského kúpeným domácim ďalekohľadom život,