(Z pripravovaného rukopisu Naja, naja a ja) Šiestak Maťo žije v dedine, ktorá je maličká a veterná. Rád pozoruje lode plávajúce cez gabčíkovskú plavebnú komoru a tajne obdivuje svoju novú spolužiačku, ktorá k nim prišla do triedy z veľkého sveta – rovno z Prahy. Svet, v ktorom Maťo dospieva, je poznačený dvoma rokmi covidu
(próza z knihy Šesť cudzincov) Jedno oko mám tmavohnedé, v zrkadle ho vidím napravo, teda je ľavé, respektíve úplne nepravé. Nerozoznáva farby ani obrysy, je slepé ako novonarodené mača. Nie som si ale úplne istý, či predsa len niečo nevidí, občas, keď druhé oko privriem, v hlave sa mi premietne šmuha, akoby okolo mňa
Rok 2022 je koncom éry, v ktorej Európa nepoznala vojnu mocností, koncom éry Alžbety II. a úplným koncom starého sveta dvadsiateho storočia. Sumarizácia nám hovorí, že nikto z veľkých vizionárov od Fukujamu po Nostradama nemal o našej súčasnosti pravdu. História sa neskončila, svet nevybuchol, mesiáš neprišiel. Z veľkého vítania Milénia sa stalo len číslo v kalendári a my pokračujeme v tvorení histórie,
Podľa jedného z kulturologických prístupov možno na kultúru nahliadať z antropologického alebo z axiologického hľadiska. Kým antropologický pohľad nezohľadňuje hodnotiaci aspekt, axiologické poňatie rozlišuje medzi elitnou (vysokou) populárnou a masovou kultúrou. V ostatných rokoch spojenie ísť za kultúrou, ktoré sa viaže na jej hodnotové chápanie, predstavuje temer nevyčerpateľné pole možností. Ísť za kultúrou sa už nepoužíva len
(výber z rukopisu) Prečo veľká láska bolí? Odpoveď je jednoduchá. Keď to s citom nepresolíš, nemáš z neho bolesť brucha. - Bez soli sa však žiť nedá. Daj si radšej niečo zdravé. To skôr budem bez obeda, než si žiť na poľnej tráve. Prečo sa ľuďom sníva? Lebo sú plní prianí. Zbalia
V roku 2739 z nezdravej hliny vykopú pozostatky kostry a plechové srdce jediné, čo nepodľahlo stáročiam zmien _ budú určovať dátum pohrebu a konečnú diagnózu: tvoje ílovité prsty príliš dlho rozrývali zem príliš dlho zatínali do môjho koreňa _ _ Deň potom keď otváram okno a dívam sa na vyhorené potrubia ktoré nie a nie sa zaceliť na
Malo by to smerovať do samého stredu. Stálo v pošte. Text mailovej správy, okrem tejto základnej informácie, obsahoval už iba termín odovzdania príspevku. Z redakcie literárneho časopisu mi poslali pozvánku do ankety na tému: Ako sa žije slovenskému spisovateľovi. Odkedy som dôchodca (sedem mesiacov) žije sa mi fajn. Čítam knihu za knihou. Som valibook. Len
V ostatných dňoch počúvam o zemetrasení na rôznych akademických pracoviskách a dozvedám sa o prepustení či potenciálnom prepustení ľudí, ktorých (nielen ja) považujem za výborných pedagógov a vedcov. Táto zamestnanecká erózia nabrala na sile začiatkom roka, keď bola v médiách zverejnená správa o tom, že ministerstvo školstva bude motivovať vysoké školy finančnými prostriedkami, ak
geomorfémy obrastené machom / vo vysokej tráve priehlbiny / zverou opustené ležoviská / vychladnuté skrýše / neobývané brlohy alebo vychodené miesta na okrajoch polí / nevýrazné / za dedinami pri jazerách a blízko rieky / všade sa zakrivujú texty / ich organické / členité povrchy kódy / šumy a kontexty sinice v
Nikdy tu nebude dobre. Toto nie je smutný povzdych, ale obyčajné konštatovanie vychádzajúce z poznania súčasnosti a histórie. Ako tínedžer som sa často pýtal, prečo je to tak. Prečo musíme žiť v pekle, v ktorom sú učitelia žobrákmi, zdravotné sestry odpadom, umelci neprípustnou hanebnosťou a dôstojnosť sa nedostáva ani umierajúcim, nieto ešte politikom. Premýšľal