V rodinách prichádzajú veľké udalosti v akýchsi čudných cykloch, ktoré pôsobia zdanlivo až chaoticky. Deje sa tak odjakživa, takže všetko je asi v poriadku. Napríklad, len čo sa do rodiny narodí v ten najnevhodnejší okamih nový člen, už ju, celkom nepripravenú, opúšťa iný, v lepšom prípade najstarší, v ďalších prípadoch hocikto. Medzi krstinami a pohrebmi je ale množstvo ďalších veľkých udalostí.

Sesternica Tomášovej mamy Marika žila v Liptovskom Mikuláši. Liptov je plný evanjelikov, no Marika vyrastala v rodine, ktorá sa hlásila k rímskokatolíckej viere. K tej sa hlásila aj Tomášova najbližšia rodina, obývajúca metropolu východného Slovenska. K viere sa najhlasnejšie hlásila babka a jej sestra Agáta. Celkom najtichšie sa k nej momentálne hlásila mamina sesternica Marika, pretože mala celkom iné ohlasovacie povinnosti. Musela rodine oznámiť, že je v treťom mesiaci. V takejto situácii musí byť usporiadanie veľkej rodinnej udalosti nielen dôstojné a radostné, ale najmä rýchle.

„Pôjdeme rýchlikom, je to najpohodlnejšie,“ rozhodol ujo Dušan, keď bol dohodnúť posledné detaily u sestry Eleny. „A o lístky sa nestaraj, všetko zariadim. Sme predsa nejakí železničiari, nie?“ žmurkol Dušan na Tomáša, sediaceho vedľa svojej mamy. Tomáš sa tešil na koláče aj na veľkú sesternicu Mariku. Bola to už ozajstná žena, nie ako košické sesternice, dcéry uja Dušana.

Do kupé rýchlika nastúpila v Košiciach babka, Tomáš s mamou, ujo Dušan s tetou Margitou a ich tromi dcérami. Tomášovi sa ušlo miesto pri okne, zapišťané sesternice sa usadili v relatívne bezpečnej vzdialenosti. Torta, kvety a krabice s darmi zabrali celý odkladací priestor nad sedadlami. Tomáš sa tešil na ubiehajúcu krajinu, na koláče a na krásnu veľkú Mariku.

„Ideme,“ zavelil tajnostkársky ujo Dušan pred Spišskou Novou Vsou a vytiahol Tomáša z kupé. Obaja sa predrali zaplnenými chodbičkami až do prvého vozňa a keď vlak zastavil, vystúpili. Ujo Dušan vliekol zmäteného Tomáša dopredu k rušňu. Tam už pri otvorených dverách čakal rušňovodič. Najprv pomohol vyštverať sa po komplikovaných stúpačkách Tomášovi, potom pozdravil uja Dušana. Kabína rušňa bola úzka, no rušňovodič drobnú tlačenicu hravo zorganizoval. Tomáša posadil do kresla pred riadiaci pult, na ktorom dominoval obrovský volant. Ujovi Dušanovi ponúkol vedľajšiu stoličku a sám sa vyklonil z okna.

Zvonku sa ozvala píšťalka. Rušňovodič vytiahol okno a postavil sa za sediaceho Tomáša. Najprv čosi zafučalo, akoby si vydýchol nejaký obor. Rušňovodič chytil Tomášove ruky a položil ich na volant. Potom ním začal sám pomaly mykať doprava. Pod pultom zaklopkali akési kladivká, po nich v rovnakom rytme zasyčalo čosi vzadu v strojovni. Rušeň sa zachvel a jemne ním trhlo dopredu. Rušňovodič aj za pomoci Tomášových rúk znova mykol kolesom doprava. A znova kladivká pod pultom a zasyčanie v strojovni. A potom znova. Tomáš nedýchal, rýchlik sa začal rozbiehať.

„Takže ešte raz,“ zakričal rušňovodič Tomášovi zozadu do ucha v stokilometrovej rýchlosti a ukazoval rukou na bočné okno, „pekne sprava: Lomnický štít, Gerlach a tamto je Kriváň. Teraz máš celé Tatry ako na tácke.“ Tomáš sa pozrel nabok len zo slušnosti. Fascinovalo ho najmä to, čo vidí pred sebou. V rukách zvieral volant, o ktorom sa dozvedel, že to nie je volant, ale kontrolér. Každým jeho pohybom sa zvyšovala rýchlosť oproti sa rútiacej krajiny. Tomášovi sa zdalo, že krúti celou zemeguľou. V živote sa necítil taký silný.

V Liptovskom Mikuláši sa do uja Dušana pustili najviac teta Margita a babka. Všetky svadobné krabice museli z vlaku vykladať bez chlapskej pomoci. Ujo Dušan si ale z toho ťažkú hlavu nerobil. Bol rád, že sa mohol pochváliť Tomášovi. Jeho dcéry by nikdy nedokázali oceniť, že on, rušňovodič posunujúcej lokomotívy, má kamarátov aj medzi takými rušňovodičmi, ktorí vozia rýchliky. Takéto čosi dievčatá nikdy nepochopia.

Tehotná nevesta Marika bola krásna ako nikdy predtým. Tomáš sa napchával koláčmi a nespúšťal oči z maminej sesternice. Ženích sa mu veľmi nepozdával. Správal sa k Marike až príliš dôverne. Toto sa veru Tomášovi nepáčilo. Ten darebák mu kradol jeho veľkú kamarátku. Odrazu svadba vôbec nevyzerala ako veľká udalosť. A už vonkoncom nie veselá. Potom si ale Tomáš spomenul na nedávnu jazdu na rušni uháňajúceho rýchlika. To bola jazda. To bola veľká udalosť. Znova pocítil tú silu, ktorú mal vtedy v rukách. Keby mal teraz v rukách kontrolér, tak by ním zakrútil, až by sa všetci čudovali. Rýchlo si ale uvedomil, že tejto svadbe už nezabráni nijaké krútenie kontrolérom. Chlapec sa natiahol pre ďalší koláč a opäť sa zahľadel do krásnej maminej sesternice.

Publikované: 07/12/2017

Ján Mičuch sa venuje písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov.