Tomáš Repčiak: Zberatelia I.

Na počiatku sveta bola zvedavosť, ktorá sa čoskoro spojila s prvým zberateľským kúskom. Jablkom. Odvtedy nás túžba po nezvyčajných zážitkoch tlačí do najskrytejších kútov sveta a ľudskej duše. Rozširujeme hranice poznania, povedali by autori slávnych spisov. Presne tak to bolo aj v jeho prípade. Bašák sa úplne poddal svojej zvedavosti, mánii prežívať nezvyčajnosť vo virvare všednosti. Stretávali sme sa pravidelne, miestne múzeum vytvorilo priestor pre náš klub, a tak sme sedávali obklopení obrázkami zakladajúcich listín a starých brnení.

„Veď som vám vravel, že mám nový kúsok. Vydali mi ho v Policajnej revue ako skúsenosť z pohraničia. Vzácny exemplár, už vidím, že mi zase bude predseda závidieť!“

„To nemyslíš vážne, zase si ich dobehol? Mňa porazí, Bašák, máš ty ale šťastie, ja môžem hľadať tie svoje posvätné runy a nič. Ty sa rozhodneš a šup, je to von.“

„Všetko záleží na výbere. Nie je to fér. Je to, ako keby som sa rozhodla zbierať svoju vlastnú spodnú bielizeň. Samozrejme, že budem v takom odbore najlepšia. Zberateľstvo má mať svoje presné hranice.“

„Hádam by ste nechceli, aby som zbieral známky, keď ma to jednoducho nebaví. Sme úplne iný zberateľský klub a práve preto sem chodím. Pozrite sa na Fedora, zbiera runy vyrezané do brezovej kôry. Videli ste niekedy v našom kraji brezu? A predsa ich zbiera, aj keď má zatiaľ iba falzifikáty. To je podľa mňa naozajstná vášeň!“

Bolo to naozaj tak, v našom malom spolku sa stretli najzaujímavejší excentrici z okolia, zberateľ nájdených šnúrok z topánok, kolektor nepodarených kúzelníckych vystúpení, zaznamenávač červených súmrakov. V osemdesiatych rokoch sme všetci videli televíznu inscenáciu s Milanom Kiššom, v ktorej hlavný hrdina zbieral nezvyčajné zážitky a oslovila nás natoľko, že sme sa v priebehu niekoľkých rokov dali dohromady. Každý má nejakú vášeň, prečo nie zberateľstvo?

„Odkedy je svet svetom, človek niečo zbiera. Od praveku. Najlepšie to vidíme na starých ľuďoch, ktorí svoju vášeň znásobujú. Môj dedo zbieral staré podkovy, otec tégliky z jogurtov. Len čo dôjde človek k päťdesiatke, spustí sa v ňom zberateľstvo naplno. Aha, Čarňanský. Čo si myslíte, že je naozaj spisovateľom? Nie, iba zbiera príbehy. Matilda má smolu, nepapierové servítky sa objavili iba v sedemdesiatych rokoch a preto je napeprená, keď prídem s niečím novým,“ hučal Bašák.

„Nie som napeprená, ide mi o princíp. O to, že sa jeden zberateľ má venovať niečomu, čo nevytvára sám. Inak je to podfuk.“

Bašák naozaj nepatril medzi tradičných zberateľov, jeho vášňou bolo uverejňovať mystifikácie. Ako redaktor okresných novín Zážih sa neuveriteľne nudil. Správy, policajná zvodka, dedinský futbal a to je všetko. Preto začal posielať nepravdepodobné, vymyslené správy do celoštátnych periodík a v prípade, že mu ich niekto uverejnil, článok vystrihol, doplnil o vysvetlenie a pekne katalogizoval. Práve pre jeho schopnosť zodpovedne zaznamenať proces vzniku a uverejnenia sme Bašáka prijali medzi seba. V dnešnej povrchnej dobe je takýto prístup zriedkavý. Predseda frflal, ale on nos ohŕňa nad každým novým členom. Mohol by mu vyfúknuť stoličku a pocty. Vítam vás na dnešnej schôdzi, prosím podpíšte sa tuto, takto začínal každomesačný rituál zberateľského posedenia. Na miesto predsedu sa však nikto nehrnul, nechcelo sa nám administrátorčiť, boli sme radi, že máme medzi sebou aspoň jeden úradnícky typ.

„Čože si to zase vymyslel, povedz? Nejaké ufo alebo najväčšiu reďkvičku na svete?“

„Nerobte si žarty, ide o vážne veci. Sedel som s kolegovcami, Lacom Kráľom a Aďou Forbergerovou a rozprávali sme sa o podsvetí. Tí dvaja si začali vymýšľať smiešneho mafiána Čauka; tak ho nazvali. Hodil som len na neho fasádu, jemne premaľoval a Čauko je na svete!“

Článok „Hrubá sila útočí na deti“

„Ráno o pol ôsmej postáva pred bránou jednej z desiatich miestnych základných škôl a berie našim deťom desiate. Nikdy nevieme, ktorú školu si vyberie. Je to niečo neslýchané a polícia by mala v tomto smere zakročiť,” hovorí Jozef Hadidom zo sídliska Západ. Je otcom sedemročnej Zuzany a 15-ročného Štefana, no v poslednom čase sa mu zaspáva ťažko. Bojí sa o osud svojich malých ratolestí a s ním desiatky, možno stovky rodičov v Kalnej.

Členovia policajného zboru sa v tomto prípade ohradili plotom mlčania a k záležitosti sa odmietajú vyjadriť. „Všetko je v štádiu vyšetrovania. Čauko je osoba známa z počutia, ale v minulosti nebol trestne stíhaný. Zákon je pre každého rovnaký a ak sa preukáže daktiloskopická skúška na dvoch desiatach, ktoré sme poslali na rozbor do laboratórií v Banskej Bystrici, tak zakročíme,” stručne skonštatoval ppor. Ivan Hockicko z ORPZ v Kalnej.

Našim redaktorom sa podarilo odhaliť pozadie nebezpečného člena podsvetia. Čauko, vlastným menom Adam E., žije v byte svojej matky Heleny E. niekoľko rokov. Tá pracuje v sušiarni zeleniny, čo dalo základ pre vznik Čaukovej najväčšej vášne – chrúmaniu sušenej fazule. Strukovinu však používa aj ako zbraň, Čauko vie bôb „fľusnúť” do vzdialenosti desiatich metrov a zasiahnuť protivníka kamkoľvek. Čauka poznajú členovia miestnych gangov najmä podľa výraznej koženkovej páperovej bundy, ktorú má oblečenú aj v horúcom lete.

„Je to nebezpečný človek, už niekoľko rokov závislý na citrodeku, ktoré si natiera na ďasná. Pamätám si, že raz sa nafičal a potom bil ľudí v bare po tvári mastným chlebom s cibuľou, ktorý si v ten deň niekde zadovážil,” spomína Juraj Š., známy z okolia zle povestného Čauka. Ten informácie o svojej osobe zásadne popiera. „V čase, kedy som údajne bral školákom desiate, chodím do posilňovne a ešte mi pichajú vitamíny, pretože mám výrazne zníženú imunitu. Nebudem sa pozerať ako polícia napáda chorého človeka. Všetko sú to klebety, ktoré proti mne zosnovala tajná služba. Som nevinný,” dodáva Čauko. Jeho prípadu sa budeme venovať aj naďalej. Žiadame našich čitateľov, aby nám zasielali informácie dokazujúce Čaukovu vinu alebo opak…

Publikované: 11/12/2017