Ondrej Kalamár: Aforizmy
Keď sa ti zdá, že všetko je tak ako má byť, je to presne tak! Zdá sa ti to. Všetci sme si rovní! ...len čo nás vystrie. To, že mám svoje muchy len dokazuje, že je vo mne zdravé prostredie. Ak sa ti zdá, že si hlupák, upokoj sa.
Mária Ševčíková: Repete šlágre
Doma bola iba mama. Driemala nad kávou po práci. Ona pije turka, ja som si spravila espresso. Ešte pred tým, ako sa začne slávnosť veselosť, musíme všetko pripraviť, hlavne pripraviť seba. Šišky napiekla sestra, kváskové, čiže nie také, aké robila starká, ale nikto sa nesťažoval. Mala ich priniesť, keď
Tomáš Straka: Vo svete žijú svety
Vo svete žijú svety a základ demokracie vždy bol, aby tam žili spolu. Vo svete žijú svety a v dobe po Nietzschem, Wittgensteinovi a Rortym je veľmi ťažké hovoriť o dobre a zle, to, čo by nás malo zaujímať, je utilita. Vo svete žijú svety a ich odlišnosť nikdy nebola
Mária Ševčíková: Káj a Gerda
Káj pootočil hlavicou na radiátore a pokúsil sa pridať pár stupňov. December šľahal do okien, ako len mohol a ako sa mu chcelo. Káj si vždy potrpel na bývanie v starom meste, čo znamená, vysoké stropy a staré okná, čo znamená prievan a studenú zem, čo znamená zimu a tri svetre. Je potreba si určiť
Mária Ševčíková: Tvoja minitvár znie povedome. A okrem toho ešte:
tvoje pokusy relativizovať rozhodovacie schopnosti žien mi znejú povedome. tvoje pracovné telefonáty a maili v nedeľu večer mi znejú povedome. tvoje tendencie speňažiť instagramovo tvoje materstvo mi znejú povedome. tvoje zmeny názorov na kvóty v hudbe slovenských rádií mi znejú povedome. tvoje debilné reči o tom, že pôsobím ako bitch, ale som fragile
Tomáš Straka: A ja sa bojím, že táto báseň na tom nezmení vôbec nič…
Generačný pocit je neprenosný. Roky som si nevedel predstaviť, ako sa asi cítila generácia „našich“ rodičov, ktorá po obrovskej eufórii z pádu režimu musela zažívať mečiarizmus, zatváranie fabrík, vraždy. A hoci bol tento každodenný strach a zmysluprázdna krvavá šeď mojim detstvom, predsa mi prišla normálna. Narodil som sa totiž do disfunkčného sveta.
Mária Ševčíková: Plavčíčka a iné
Bolo raz jedno dievčatko, ktoré okrem toho, že vyštudovalo báječnú vysokú školu, akúsi umeleckú, sa rozhodlo, že si svoju hlávku prečistí aj inou prácou a nebude sa venovať len výsostne umeniu. Začala pracovať na kúpalisku ako plavčíčka. Už hneď na úvod tohto príbehu môj microsoft word pomenúva problém, keď mi
Tomáš Straka: Kto nahradí Milana?
„Kto nahradí Michala?“ Pýta sa Mara v inscenácii divadla GAFFA s názvom Neviditeľný hosť. Naráža tým na pálčivú otázku alebo cejch našej (prvej demokratickej) generácie. Otázku, ktorá sa pýta, či sa Hvorecký, Kovačič-Hanzelová a Gordulič vyrovnajú Tatarkovi, Mňačkovi a Lasicovi a či to vôbec treba. Otázku, či sa stredoeurópska hypermoderna dokáže vyrovnať postmoderne, otázku,
Mária Ševčíková: Bez mamy je ťažko
Najväčšia bezradnosť prichádza v bode keď vieš, že nemáš ani boha, ani rodičov. Alebo aspoň jedného z nich. Bez mamy je to ťažko! Bez mamy nám bolo ťažko ako aj na jar, tak aj na jeseň a možno nám bude aj po lete. Vlna za vlnou sa valí ako jedna báseň.
Tomáš Straka: Umelci do plynu?
„Umelci do plynu!“ svietili grafity na fotografii neznámeho mosta v košickom squate KLUB. Umelci do plynu! Ozýva sa tisíc komentárov vždy, keď si niekto z tohto bohom zabudnutého sektora, slovenskej polis, dovolí nárokovať plácu či pomoc. Umelci do plynu! Čo vlastne chcú? Ako môžu v tomto svete, kde nefunguje školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúra,
Tomáš Repčiak: Zakážme knižnice!
Načo inovovať? Zmenšujúce sa racio si zaslúži byť v rovnakom priestore vyplnené emóciami! Niečo také mi vyplýva z politických debát o novom voličovi rovnako ako z debát školských odborníkov o novom dieťati. Ja mám momentálne na mysli čitateľa, a preto by sme ho mali tiež nejako inovovať, napríklad zbaviť ho strachu z fyzickej knihy. Zakázať ich
Tomáš Repčiak: Zimný spánok
Tak dobre si málokde schrupnem ako vo vlaku, počúvam táraninky dôchodcovskej lobby a vcítim sa do rytmu lokálneho rýchlika. Muselo mi niečo sadnúť na nos alebo ma do seba vcucla jesenná únava, že som spoza opony začul, ako sa vedľa mňa bavia knihy. Baba Vanga s chuťou klábosila so stodvaročným starčekom:
Tomáš Repčiak: My už si s nimi vieme rady!
Hurá, znelo nám v srdciach, keď sme sa dozvedeli o kurze, na ktorý sme sa hotovali celý rok. ČO S KNIHAMI? To už nie je otázka, to je pre nás výzva, ktorá nás posunie v živote ďalej, aspoň do Košíc, kam sme sa vybrali školiť sa. Náš kouč Kristián
Tomáš Repčiak: Skončili sme, jasná správa
Bolo by fajn napísať Fukuyamovi, nech napíše pokračovanie Konca dejín a Konca človeka. To, že sú fundamentálne princípy a inštitúcie aj s historickými otázkami zabudnuté, to je nám z roka na rok viac jasné aj bez neho. Komu sa chce vŕtať vo filozofii hlbšie, nech sa páči, mňa zaujíma koniec koncov. Pre človeka,
Tomáš Repčiak: Recept na deti
Márny zabuchol dvere a vydýchol si, konečne má od sveta pokoj. Arašidové chrumky padali do bezodnej priepasti, kým na obrazovke vystupovali zábavní a ešte zábavnejší umelci, ktorí spievali deťom prihlúple piesne a tešili ich asi ako Pionierska lastovička (pozn. Opýtaj sa babky). Ako redaktor časopisu pre najmenších nemal chuť na nič, čo