Tomáš Straka: Kto nahradí Milana?

„Kto nahradí Michala?“ Pýta sa Mara v inscenácii divadla GAFFA s názvom Neviditeľný hosť. Naráža tým na pálčivú otázku alebo cejch našej (prvej demokratickej) generácie. Otázku, ktorá sa pýta, či sa Hvorecký, Kovačič-Hanzelová a Gordulič vyrovnajú Tatarkovi, Mňačkovi a Lasicovi a či to vôbec treba. Otázku, či sa stredoeurópska hypermoderna dokáže vyrovnať postmoderne, otázku, či naozaj nedegenerujeme.
Otázka degenerácie sa nám ukazuje aj dnes, a to o to viac naliehavo po smrti Milana Lasicu.

Cítime sa, akoby sa celý štát zľakol a navrela mu guča v hrdle.

Lasica bol roky prezentovaný ako absolútny vrchol, národný poklad a spolu s pivom Zlatý Bažant bol tým najlepším, čo doma máme.

S mnohými z týchto prirovnaní sa v podstate dá súhlasiť. Lasica a Satinský boli skutočne elitou československého humoru, či už v divadle Astorka Korzo, L+S, filme alebo v rôznych televíznych show, kde deklarovali svoju extrémne rýchlu a kreatívnu myseľ. Tá dokázala často v dvoch či troch slovách obsiahnuť celý príbeh až po nečakanú pointu. Ak sa bavíme o humore a autorskom divadle, tak sú L+S či relácie, v ktorých stáli mnohí za dverami, jednými zo základných kameňov a míľnikov slovenskej kultúry. Pánovi Lasicovi patrí všetka česť za to, že bol schopný postaviť základy, na ktorých môže mladá slovenská kultúra stáť.

Tituly však nesú tituly a to, čo ma osobne veľmi bolí, je, že si ako spoločnosť zamieňame humor s angažovaným umením a pesničky s často veľmi ľudovými textami, s intelektuálnym humorom.

Nazvať Milana Lasicu disidentom a bojovníkom za slobodu je proste trochu priveľa a ja sa bojím, že sa z disidentského stavu čoskoro stane to isté, čo sa za onoho režimu stalo z toho partizánskeho, teda prázdna, nič nevypovedajúca množina.

Nazývať antichartistu Lasicu bojovníkom za demokraciu je podobne ponižujúce, ako keď hral Jiří Bartoška vo filme HAVEL Jana Patočku.

Iste, album Bolo nás jedenásť je najlepším albumom na Slovensku, dosahuje ale kvality albumu Bratříčku zavírej vrátka? Určite nie!
Iste, v porovnaní s Oldom Hlaváčkom či Drišľakom sú scénky Lasicu & Satinského intelektuálnym humorom, prejdú ale, ak sa budú porovnávať, s Monty Pythonom či Bo Burnhamom? Nie som si istý…
Iste Lasica & Satinský si za komunizmu (ktorý im dal vďaka bratislavocentrizmu možnosť najväčšej slávy) dovolili veľa, netreba však zabúdať, že obaja podpísali antichartu. Nazývať ich teda bojovníkmi za slobodu je nesmierne neúctivé k ľuďom ako Marcel Strýko, Ivan Kadlečík, Anton Srholec a mnohým ďalším československým disidentom, ktorí si vyskúšali päste výsluchov či mučiarne ciel, ktorí skutočne nemohli tvoriť takmer po celý život a strana sa im vyhrážala likvidáciou či odobratím detí.
Pán Lasica toho za svoj život vytvoril nesmierne veľa, ale, prosím, prestaňme so zbožšťovaním jeho osoby. Pán Lasica bol obrovským zjavom na slovenskej a možno aj československej scéne, no jeho humor brnkal na lokálnu strunu. Nikdy sa nevenoval témam ako morálka, náboženstvo, globálny kapitalizmus. Nikdy nešiel hlbšie ako pod povrch toho, čomu by akýsi fiktívny bežný Slovák podľa neho mohol rozumieť. Nerobme z komika hrdinu, lebo sa môže stať, že naši hrdinovia potom vyznejú smiešne.

Kto teda nahradí Milana? Nikto.
Spolu so smrťou velikánov zažívame aj smrť starého umenia. Komunistických kabaretov istého typu divadelného či filmového prejavu, ktorý sa pre generácie spájal s pocitom bezpečia. Je ale dobre, že mizne. Možno sa raz dočkáme toho, že v rádiu nepôjde žiadna pieseň od Elánu, že slovenský umelci nebudú mať barličky typu Peteraj, Filan, Lasica a podobne, že stará garda proste zanikne a budeme musieť bez výhovoriek obhájiť nové slovenské umenie v európskom priestore.

Kto nahradí Milana? Nikto! Typ bratislavocentrického či prahocentrického zmýšľania je, dúfajme, už mŕtvy. Umenie v Európe je pestré a my nemusíme mať „štátne“ superhviezdy, pretože existuje iba jedna telka, ktorá proste nič iné nedáva.

Kto nahradí Milana? Nikto.

Milan sa nedá nahradiť. Bol hercom, spevákom, humoristom a moderátorom svojej doby a v tom, čo dosiahol, bol skutočne špičkou.
Vzdajme teda česť slovenskému velikánovi, môžeme byť hrdí, že náš národ bol schopný vyprodukovať takto všestranného umelca. Ďakujeme, pán Lasica, za vaše umenie a humor, a to je všetko.