Inšpiruj (sa)!

Hodnotené texty autoriek Lenka H, Timea B a Lea G. 

Z básní Lenky H. vnímam krehkosť a veľkú citlivosť prežívania a naliehavosť vo vypovedaní. Opisujú priebeh lásky od jej vzniku cez rôzne sklamania až po doznievanie. Ide o úprimnú, intímnu poéziu v 1. osobe jednotného čísla, ktorá je adresovaná objektu záujmu, aj keď zrejme zatajene, a význam má predovšetkým pre autorku – je prejavením citov, ich vyslovením, čo môže pôsobiť oslobodzujúco a uzdravujúco. Treba však počítať aj s iným publikom. Oslovia básne aj iných? Čítal/a som niekedy niekde niečo podobné? Neopakujem sa? Ak áno, v čom je moje vyznanie iné alebo príťažlivé? Hovorím o láske tak, ako to poznám (z médií, sociálnych sietí, televízie, filmov, kníh…) alebo mám vlastný štýl?

Poézia by mohla (a mala) obohacovať naše vnímanie, rozširovať hranice nášho sveta, tak, ako ho žijeme a poznáme. Od sms-iek, správ na FB či instagrame sa líši najmä formou vypovedania – jazyk tu funguje inak, nemôžeme hovoriť priamočiaro, bežné vyjadrovanie nestačí, frázy zostanú frázami a navyše, vyznievajú až pateticky trápne. Teda ako písať poéziu a nie „správy“? Aj rým má svoje pravidlá, aj tu je niečo klišé a iné kvalitné. Stačí, ak použijem slová srdce, pery, bozky, dotyky, láska, slza, milovať, ľúbiť? Každý predsa vie, čo znamenajú. A preto nás to aj ľahko znechutí. Odhadujem, že Lenku zaujíma skôr citový základ poézie, jej lyrický tón. A skôr menej náročné aj keď citovo zasahujúce básnenie. Povzbudzujem ju k čítaniu básní a skúmaniu vlastnej poézie – pre začiatok by sa mohla skúsiť vyhnúť slovám, ktoré sa často používajú v súvislosti s láskou – v médiách i v hovorovej reči. Každý z nás je originálny, prežíva a vyjadruje sa inak. Nech skúsi byť predovšetkým sama sebou, pretože práve to – „stačí“ –.

Pár inšpirácií:

„ľahšie“: poézia Rupi Kaur a Mirky Ábelovej

„hlbšie“: poézia Evy Parilákovej

Timea B. na svojej tvorbe neustále pracuje, a tak mám možnosť čítať aj upravenú verziu básne Povedz mi, kto som, povedz mi o mne. Autorka použila oproti pôvodnej verzii nepríznakový font písma, čo oceňujem, avšak zmenila zarovnanie textu – aktuálne na stred. Týmto spôsobom na seba „celková vizáž“ básne púta pozornosť, podobne ako keď použijeme neobvyklý font. Poézia by za ideálnych podmienok mala vyzerať dobre, mala by byť ľahko odlíšiteľná od iných textov. No nemalo by nás viac zaujať to, čo čítame, než to, ako to vyzerá? Zarovnanie na stred je obvyklé u starších textov, v minulosti ho básnici a poetky používali najmä s estetickým zámerom – avšak nezabúdali na význam básne. Čo sa stane ak báseň v roku 2020 či 2021 zarovnáme na stred? Pôsobí to neaktuálne, takých básní sme čítali už veľa a navyše, ak to myslíme úprimne, nevniká žiaden presah, napríklad v podobe irónie. Vnímam, že Timea chce, aby jej báseň „znela“, aby ju bolo „vidieť a počuť“.

Povzbudzujem ju v tom, aby skúmala, akými spôsobmi v nás umenie vyvoláva emócie. Kedy sa nás text, film, hudba bytostne dotýkajú? Kedy ide o letmý dotyk, ktorý vyprchá a kedy o hlbší zásah do nášho vnútra? Ako nás umenie zasahuje a prečo? Je to individuálne alebo sa naše prežívanie nejako prelína? Akým spôsobom ma konkrétna báseň zasiahla? Rozumiem jej? Páči sa mi ako znie? Pamätám si ju? Musím na ňu myslieť? Závidím autorovi/autorke, ako dobre píše? Hovorí niečo, čo poznám, ale tak, ako by som to nepovedala/nevedela povedať?

Chcem sa totiž dostať k jednej veci – v básni potrebujeme objavovať, mohla by nás podnietiť nad niečím premýšľať, o niečom pochybovať. Ak čitateľ rýchlo nadobudne pocit, že môže bez problémov napísať niečo podobné, potom by sme sa mali usilovať viac pozorovať, vnímať a počúvať – seba aj svet okolo nás. Rôzna poézia má samozrejme, rôzne účinky – ako rozpoznám, že je niektorá báseň dobrá? Pre mňa sa kvalita často spája s úžasom. Ak mám nad čím žasnúť, potom je to ono.

Zaznamenávať pocity (napríklad aj formou mikropríbehu) je dôležité, odtiaľ je to už len pár krokov k skutočnej poézii – nájsť neošúchané obrazy a rýmy si žiada trocha viac času, zvyčajne nám nenapadnú hneď. Verím, že Timei sa to podarí, pretože hľadá a skúša. Z jej písania je cítiť úprimnosť, odhodlanie a záujem. Odporúčam jej pokračovať v hľadaní a skúmaní (nielen) poézie.

Pár inšpirácií:

obrázky: https://www.instagram.com/universe.light99/

seriál: Normal people (scenár A. Birch, S. Rooney, M. O’Rowe). Veľká Británia, 2020.

próza: Sally Rooney: Rozhovory s priateľmi. Bratislava: Lindeni, 2020.

poézia: Leanne O´Sullivan (veršeonline), Leontya Flynn (veršeonline), Marcela Veselková

Na próze Zabitie básnika Luciena oceňujem najmä celkovú premyslenosť príbehu a pútavý dej. Autorka celkom úspešne udržiava napätie, ktoré je pre dramatické príbehy nevyhnutným zdrojom čitateľského zážitku – v tejto oblasti ešte vidím priestor na zlepšenie. Pasáž o brutálnom útoku vojakov pôsobila primerane a zámerne šokujúco, inde by však text potreboval viac náznaku, azda aj trochu tajomstva, aby sme si mohli sami domyslieť, nielen to, čo sa deje, ale aj čo postavy prežívajú. Povzbudzujem Leu G. (alias Elu) k väčšej pozornosti voči takým situáciám (najmä záver príbehu by bolo dobre ponechať neukončený). Keď rozprávač a zároveň hlavná postava popisuje vlastnú smrť, vytvára to v texte disproporciu, takýto spôsob rozprávania je voči zvyšku textu neprimeraný (ako čitateľka vlastne zažívam sklamanie z toho, že neexistuje iný koniec, stačilo by napríklad spomenúť, že sa pred Lucienom v tme zjavila postava a že to tušil.) Viem si predstaviť, že by sa takto príbeh začal – prebudí to zvedavosť čítať ďalej. Na konci je prezradenie jeho smrti nadbytočné a spôsob, akým sa prezradí, dokonca nelogický – išlo predsa o Lucienove vlastné zápisky.

Autorka je pozornou čitateľkou, čo usudzujem z toho, že tému (prevládajúcej moci, útlaku, vnútorného odboja, revolúcie, hrdinských činov a pod.) aj jednotlivé motívy (čítanie zakázanej literatúry, písanie nedovolených článkov, tajné stretávanie sa a ďalšie), pripomínajú množstvo známych kníh či filmov. Preto by som ešte viac zapracovala na originalite – písanie je predsa úžasný spôsob, akým prejaviť svoju kreativitu a naše nápady. K silným stránkam Leinho písania patrí charakteristika postáv a ich psychológia, veľmi vydarený je portrét učiteľa Eugena či záznam vnútorného prežívania Luciena pri výsluchu – podarilo sa jej zachytiť nával rôznych emócií bez toho, aby boli vypovedané priamo – a tiež rozporuplnosť ľudskej mysle v existenciálne vypätej situácii (postava, ktorá sa vyjadruje slušne, použije vulgarizmy).

Neželanému pátosu by sa autorka mohla vyhnúť neopakovaním emotívne vyhranených motívov, najmä rovnakých viet a podobných slovných spojení („Ubehlo mnoho minút … Ubehlo mnoho chvíľ … Ubehlo mnoho momentov.“) – i keď zámerom bolo, aby text znel naliehavo, aby vystupňoval rozprávačove emócie a upriamil pozornosť na kategóriu času, opakovanie vnáša do hovorenia až „príliš veľkú drámu“. Iný príklad: „(…) obrovské oblaky, ktoré plakali búrku. Zaplakali nad mojim svetom, hnevali a hromžili sa nad nespravodlivosťou.“

Napriek menším nedostatkom je Lea na dobrej ceste. Zvolila si neľahkú tému, preto je jej zvládnutie náročnejšie. Už teraz však vidieť, že pri usilovnosti sa jej bude v písaní dariť.

Pár inšpirácií:

John Boyne: Chlapec v pásikavom pyžame. Bratislava: Slovart, 2014.

Peter Sís: Múr. Ako som vyrastal za železnou oponou. Bratislava: Slovart, 2007.

Peter Juščák: A nezabudni na labute! Bratislava: Kalligram, 2014.

film: Sufražetka (scenár A. Morgan). Veľká Británia, 2015.

 Texty hodnotí Katarína Hrabčáková

Publikované: 17/12/2020