Mária Modrovich: K vode IV . – Sedem párov zateplených legín

Oficiálny dôvod jej odchodu do Kostariky: nájdenie stratenej tety.

Teta s manželom zmizli v sedemdesiatomšiestom, keď sa prevalilo, že sú dvojití agenti. Obaja v neprítomnosti dostali trest smrti za vlastizradu. Husák kvôli nim dokonca zrušil cestu do Nemecka, písali to vtedy aj v novinách. Prvé roky otcovi občas prišla pohľadnica z Londýna, dedkovi posielali lieky. Potom sa presunuli do Švajčiarska, pohľadnice zredli, dedko zomrel, a nikto sa už nepamätá, kedy a prečo zamierili do Strednej Ameriky. Kdesi v útrobách otcovho domu sa nachádzala posledná pošta z Panamy, ale celkovo bola stopa po tridsiatichpiatich rokoch krehšia ako starý listový papier.

Keď dostal ponuku na rozpadajúci sa rodičovský dom, Silvia ho povzbudzovala, nech predá. O starú vilu sa bolo treba starať, a na to otec nemal peniaze. Silvia ani presne nevedela, či má peniaze pre seba, alebo na ako dlho. Predaj chátrajúcej nehnuteľnosti stojacej na lukratívnom pozemku bol po všetkých stránkach výhodný.

Otec sa roky vyhováral, že dom nemôže predať, pretože nie je jediným majiteľom. Sestru sa snažil vypátrať najskôr kontaktovaním známych v zahraničí, potom na internete hľadal jej syna, ktorý v sedemdesiatych rokoch odchádzal ešte ako malý chlapec, len o pár rokov starší od Silvie. Na poslednej pohľadnici s panamskou poštovou známkou bola kryptická zmienka o Kostarike a odkedy otec uveril, že ju rozlúštil, bol presvedčený, že sestra s rodinou musia byť práve tam. Absolútne presvedčenie sa však striedalo s pomerne hlbokou neistotou a počas niektorých debát tvrdil, že nikto nevie, kde sú. Môže to byť Fiji, ostrov Svätého Vincenta, alebo aj Patagónia, ale skôr sa prikláňal k trópom, sestra vraj milovala teplo. Otcove zmeny uhlov pohľadu Silviu miatli, protichodné náhľady mal aj na iné témy. Akoby v sebe s ľahkosťou choval vzájomne sa ničiace druhy názorov. Nemal problém niečo vyhlásiť, o mesiac to poprieť, a o dva mesiace sa vrátiť k prvej variante a zároveň rezolútne odmietať, že by ju bol niekedy poprel. Párkrát sa dokonca urazil, keď mu vytkla, že naposledy hovoril presný opak. Rokmi sa naučila neodporovať mu a neopravovať ho. Debaty držala v mantineloch bežných tém, počasie, zážitky z výletov, práca, záhrada, deti, jedlo.

Existoval aj menej oficiálny dôvod.

Týždne – možno mesiace – pred Silviiným odchodom sa ich byt začal meniť. Zmeny boli najskôr malé, takmer nebadateľné, a dosť dlho sa dali aj logicky vysvetliť. V skratke by sa dalo povedať, že v priestore pribúdalo vecí.

Najprv jednotlivé kusy, napríklad oranžová detská mikina, z ktorej Hanka vyrástla, alebo zodratá modrobiela kuchynská chňapka s obrázkom husy s mašľou okolo krku. Levitovali na nečakaných miestach, zaseknuté v čase a priestore. Manžel najprv predpokladal, že ide o ďalšiu výchovnú taktiku: Silvia v minulosti raz alebo dvakrát použila techniku mŕtveho chrobáka. Zaprela svoj pud prísnej hygieničky, ktorá hneď všetko uprace a odloží a schválne obchádzala jeho bordel, napríklad mokrý uterák alebo zvyšky celofánu z nového cédéčka, o ktorých si ani neuvedomoval, že ich nechal na zemi. Jej cieľom bolo nechať tam veci dostatočne dlho, neupratať zaňho, aby mu to doplo. Rovnako ako predtým, aj teraz veci dlho ignoroval. Možno akosi periférne vnímal, že sa vyskytujú na čudných miestach, ale neprikladal tomu význam. Lenže v jednom momente sa rozmnožili, občas bolo treba niečo obísť alebo prekračiť. Vtedy sa rozčúlený opýtal, či sa ho zase snaží vychovať. Silvia nechápala, čo sa jej pýta. Tentokrát, prvýkrát, nevnímala ona. Mala iné starosti. Mám iné starosti, povedala. Aké, opýtal sa. Nedokázala odpovedať.

Chcela si sadnúť na gauč a skonsolidovať si myšlienky, lenže gauč bol plný. Váľali sa na ňom ešte nenačaté balenia utierok – dobre, že okrem bordových kúpila aj tyrkysové a staroružové, bordové sa ku kuchyni absolútne nehodili –, zo tucet nových uterákov – staré už vyzerali hrozne –, tri nové kuchynské chňapky – hus napriek miere zodratia nastavila estetickú latku vysoko a Silvia ešte stále a stále márne hľadala adekvátnu náhradu, ale ako to vysvetliť jemu –, sedem párov zateplených legín pre Hanku –

„Silvia, čo sa deje?“ opýtal sa. Vyzeral vydesene.

Obaja sa rozhliadli po byte, ktorý sa pomaly, ale isto premieňal na skladisko. Miško len minulý týždeň dostal dva nové ruksaky, jeden do prírody, druhý na tréning a ešte by to chcelo jeden na –

Situáciu si uvedomili naraz, lenže Silvia vedela, že ďalej sa ich pohľady ako vždy rozídu: on bude nechápavo, bezradne kričať, aby upratala ten bordel a dala sa dokopy, ona sa mu všetko pokúsi vysvetliť pomocou nenapadnuteľných, logických argumentov, ktoré sa rýchlo zmenia na zbrane hromadného ničenia.

Text je úryvok z pripravovanej knihy „Deň noc voda“. Napísanie románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.