Vanda Rozenbergová: Zjedol som Lautreca

(úryvok)

Mal som takmer dvadsaťštyri rokov, bol marec, všetko sa topilo a my sme sa v blate brodili k polorozpadnutým chatkám za osadou Hemjeslo. Hneď v prvej nás čakala žena, staršia a bez zubov, jednu ruku mala poškodenú obrnou. Vlasy schované pod špinavou červenou čiapkou, viseli na nej čierne tepláky a kožušinová vesta s odtrhnutým zipsom, zdravú ruku si nervózne pchala pred ústa. Vyšli sme von, viedla nás po cestičke pomedzi búdy a uvedomil som si, že nejdem len po blate. Pod nánosom bahna ležal koberec. Jeho vzor presvital cez hnedú brečku, nemyslím si, že to mali na skrášlenie prostredia, nerozumel som veciam na takýchto miestach. Prešli sme cez premočenú rovinu a potom dolu kopcom, pomaly sa zvažujúcom, s potôčikmi vody. Míňali sme skupinu nejakých šiatrov alebo čo to bolo a rozbehli sa za nami dvaja psi, veselo, neštekali ani sa neplietli pod nohy. „Ideš, prašina,“ kopla do menšieho z nich naša sprievodkyňa. Pes zastal a zastal som aj ja, ten druhý sa medzitým vrátil tam, odkiaľ vybehli. Malý fľakatý špinavec sa mi pozrel do očí, mal drobnú tvár a na chvíľu som si predstavil, že okrem dieťaťa nesiem aj tohto prašivého psa.

Zachránim ho. Nechám si ho. Musel vycítiť moju myšlienku, sviniar, opäť som vykročil a on mi cupkal popri nohe s hlavou vyvrátenou k oblohe, striehol, len aby zachytil môj pohľad, a ja som sa chcel ovládnuť. Bolo to ťažké. Kvokol som si k nemu, páchol ako všetko a jedno oko mal zanesené hnisom, ale bol rozumný, žiadna vyprášená gebuľa, nevyskakoval, neobtieral sa, len sa na mňa díval s krásou, ktorú mu nadelil Boh, a to bol dôvod, že existoval.

„Prestaň, Bubi,“ dýchala nahlas Lasička, lebo som jej povedal, čo mi napadlo. „Nemôžeme miešať jedno s druhým.“

Obzrel som sa, stál tam. Možno tam stojí doteraz. Myslel som naňho ešte aj doma, ešte aj o mesiac, ten pes sa mi zachytil o zrenicu a nie a nie sa pustiť. To je tak, keď pes nesie prašivého človeka.

Zanechávali sme za sebou hlboké stopy. Mierili sme k nedostavanej budove, boli to neomietnuté tehly a diery na okná. Prešli sme za ženou, prekračovala kôpky mokrého lístia, plastové fľaše, zatuchnuté kartóny, a zastali sme pri dverách, predsa len tam jedny boli. Zabúchala na ne a povedala svoje meno, Alája, nerozumel som dobre, možno to bolo Agáta. Poodstúpila a moja mama chcela otvoriť. Nešlo to, dvere boli ako prilepené, ale pochyboval som, že boli zamknuté. Tenké kovové zárubne akoby narýchlo ohodené maltou a kusy z nej zaschnuto viseli aj na dverách. Tie boli obyčajné, biele. Mama dvere vykopla a vnútri sedeli dve plyšové hračky, celkom ticho, ich oči boli ako čierne guľôčky, vôbec nežmurkali. Mama mi podala do ruky výživu vo forme pyré, vrecúško so širokým náustkom, ona si čupla k menšiemu dieťaťu, ja k väčšiemu. Žena zmizla ako duch, obzrel som sa, akoby som hľadal pomoc, ale nebola tam. Mamu tá žena vôbec nezaujímala. Deti hltavo ťahali, neplakali, Lasička im prezrela ruky aj nohy, a potom vytiahla čaj a dva plastové poháriky. Do oboch rozdrvila tabletku na upokojenie. Menšie dieťa malo na zápästí zapálenú ohraničenú ranu, mama ju natrela antibiotickou masťou. Rozhliadol som sa po miestnosti, bola to taká komora, celkom hore okienko, dokonca presklené, na zemi hrubý matrac a niekoľko kusov oblečenia, pach moču a plesní. Povaľovali sa tam kúsky sušienok, suché rožky, voda v plastovej fľaši. Ako sa také malé deti vedeli napiť z fľaše? Staršie dieťa sa rozžiarilo: mama sa totiž pustila do obúvania, hľadala druhú topánku, jedna bola na nohe, ale druhá nie. „Máte šťastie,“ pošepkala deťom, obaja boli chlapci. „Tá topánka tu nie je,“ dvíhal som všetko, čo tam bolo – a nebolo toho veľa.

„Nevadí. Ideme,“ mama zodvihla staršie dieťa na ruky a mladšie zverila mne. Vracali sme sa tou istou cestou, po šmykľavom kopci. Očami som hľadal svojho prašivého psa, ale nebol tam. Napadlo mi, že nikoho z tých detí nikdy nevyprevádzali v slzách. Ani raz. A tiež som si uvedomil, že pri ceste tam som býval napätý od zvedavosti. Čakal nás tam človek. Aký bude? Ten vnútorný monológ sa mi v hlave vždy opakoval ako proces, ako povinné pokánie. Vedomie, že dieťa netuší, čo sa blíži, a nevie, že na druhý deň bude zaspávať v inej postieľke, v inej krajine, vo mne burcovalo divokosť, až som raz povedal, čo keby som nás udal, a mama nadvihla obočie, pokojne môžeš.

Lenže – kráčali sme a deti boli dve, prvý aj posledný raz sme kradli dve deti naraz. Filozofovať budem, až keď všetko dopadne, ako má. Keby moje bremeno nebol živý človek, stratil by som nervy. Mama kráčala predo mnou ako stroj. Do pevnej neochvejnej chôdze s bremenom vpredu a ruksakom na chrbte vložila všetky sily. Ani raz sa nezasekla, až hore, na kopci, keď prechádzal do roviny. Vtedy na niekoľko sekúnd zastala. Tam som zastal aj ja, dieťa v deke sa ani nepohlo, ale nebolo uvoľnené, naopak. Akoby som niesol kameň. Spomenul som si na Kurta Cobaina. Tam, na tom kopci, som si pospevoval Apologize od Nirvany, lebo ani on to nemal ľahké. Odrazu mi v bahne zostala topánka, mal som turistickú obuv s pevnou podrážkou, ale šnúrka sa úplne rozviazala a vytiahol som len nohu v ponožke a zatackal som sa. Ešte som nedostúpil. Stál som tam ako bocian s korisťou, s kameňom v zelenej deke, pootočil som sa a pokúšal sa trafiť nohu naspäť do diery. Podarilo sa mi to. Jednou rukou som si napchal šnúrku obalenú blatom dovnútra do topánky a stálo ma to veľa síl. Dieťa nebolo ťažké, ale manipulácia v tom teréne a nutnosť pokrčiť sa v kolenách tak, aby som nespadol, a zároveň aby som si upratal tú šnúrku, to ma zbavilo síl. Došuchtal som sa k autu spotený a vyčerpaný. „Naozaj toto potrebujem?“ díval som sa na bezútešné okolie, na plechové strechy búd, v ktorých vraj žili ľudia, ale nikoho som nevidel.

„Mama, je horúci,“ podržal som dieťaťu ruku na čele, tá krátka chvíľa spomalenia vyplnila priestor, zasekli sme sa v tichu. Až po hodnej chvíli vytiahla fľašku s detským sirupom proti teplote, „daj mu dve lyžičky.“ Dal som. Poďakoval som za čistú deku a vyhrievané sedačky, usalašil som to drobné telíčko na jeho miesto, druhé, väčšie dieťa bolo v poriadku, ani nemuklo, ťahalo už tretiu výživu z plastového obalu a dívalo sa z okna. Z deky mu trčal doslova len nos. Mamin pohľad v spätnom zrkadle hovoril, že ma bude objímať, večer. Keď budú deti v bezpečí. Ako vždy.

Vyrazili sme, budeme sa striedať každé tri hodiny, ale na hraniciach musí byť za volantom mama. Okolo deviatej dopoludnia sme prefrčali cez Lučenec. Tam sme sa vystriedali, v Modrom Kameni som našiel odbočku na lesnú cestu, deti celý čas tvrdo spali. Mama vystúpila z auta, prihrnula deku, aby ich neprebudil drsný prúd vzduchu. Zastali sme oproti sebe. „Som vyšší ako ty,“ povedal som. „Nalejem ti kávu,“ vytiahla z vrecka nádobu s vrchnákom v tvare pohárika, jej nekonečné vrecká a medicínska výbava, jej samozrejmá starostlivosť ma zvierala na jej hrudi. Nie tým, že by sa jednostaj pýtala, či nie som hladný. Nepýtala sa nikdy nič, len rovno podala, čo treba. Podmanila si vôľu toho, o koho sa bolo treba starať – o mňa sa už nebolo, ale bola to moja Lasička.

V malom nosiči sa ozvalo zamrnčanie.

Pribehla z druhej strany, vytiahla dieťa a na zvyšku voľného miesta v aute mu dala suchú plienku, „Musí veľa piť,“ povedala znepokojene. V kufri ležali balenia dojčenskej vody, sladký čaj aj ovocie. Cez priechod sme prešli bez problémov ako vždy a pred Viedňou sa tvorili kolóny ako vždy.

René nás vyzerala priamo na adrese a bolo to nebezpečné – ako vždy. Mohli nás tam čakať policajti, ale nečakali. Na benzínovej pumpe za nákupným centrum G3 pred Viedňou sme sa prezliekli. Blížili sme sa k mestu ako rodinka turistov s deťmi príliš malými na to, aby sa trmácali v nosičoch na prsiach po Albertine, napriek tomu, že doba takýmto vývrtkám priala, a zastali sme pred tichým domom, všade bola tma, ale podľa navigácie to bolo to miesto.

Tváričky mali čisté, ten menší bol zjavne chorý, noví ľudia im na telách videli len to čo my, rany na rukách a podvýživu. Videlo sa mi, že žena so zlatistými vlasmi je skúsená, mala nachystaný teplý kúpeľ, staršieho zobrala so sebou a o niekoľko minút ho niesla v hebkom pyžame k nám, vedela, ako držať dieťa, menší v našej prítomnosti zatiaľ čakal na príchod lekára.

„Ten lekár je môj brat,” povedala žena.

Nikdy sme nezostávali dlhšie, ako bolo nutné, ale teraz áno. Zaviedli nás do našej izby. Dom mal tri poschodia a všetko bolo biele, René povedala, že majú gazdinú, ktorá sa nachádza v dome od desiatej do štvrtej, zajtra sa zoznámi s deťmi, ale rodičia z nich, pochopiteľne, nespustia oko. Dúfal som, že gazdiná bude rozumieť tomu, ako sa dá z večera do rána stať rodičmi dvoch malých hnedých detí.

Zaujímala niekoho René? Robila zakázané veci, skláňala sa k nohám boháčov a potom sa, vystretá k špici najväčšieho chrámu v meste, vracala domov, do izby v devätnástom viedenskom okrsku. Zjedla tuniaka z konzervy, vypila pohár studeného čaju a vyspala sa do ďalšieho dňa. Každý nový deň mohol byť príležitosťou – ale pre koho? Kedykoľvek mohol prísť do jej dielne niekto, kto nebude len tárať, ale kto sa naozaj zdôverí. Kto povie, že občas plače. Príde niekto, kto uzná, že dve perzské mačky nedávajú to, čo jediné dieťa niekde v záhyboch domu, a René je múdra, nezačne hneď a nepovie: ja ho pre vás mám. René spomenie, že tvrdá práca vylieči každú bolesť, vysvetlí, že vidieť výsledok po celom dni so šidlom v ruke, s mozoľmi na prstoch, má nesmiernu cenu, spomenie svoj život na Slovensku, porozpráva o šťastlivcoch, ktorí majú deti, a tiež o šťastlivcoch, ktorí ich nemajú.

Prišiel niekto, kto sa zdôveril. Trvalo to len tri týždne, tak krátko od ostatnej akcie. René napadlo, že to nemusí byť náhoda a možno sa o nej šíria nevhodné informácie. Možno by mala reagovať až pri tretej skúške topánok, lebo tá je zvyčajne posledná, možno nie je dobrý nápad nechať prúdiť ľudí, ktorým prinesieme dieťa, cez jej dielňu. Aj tak zatelefonovala, nech sa nachystáme. Mama vzápätí poslala smsku na východ a akoby sa nechumelilo, začala baliť lekárničku a mne kázala, nech si neberiem veľa vecí, lebo teploty sa prudko menia a hlásili dvadsaťsedem stupňov, v apríli.

„O dve hodiny odchod. Zachránime chlapcovi život,“ strčila hlavu do izby.

„Mali sme len jediné dievča, inak samí chlapci. Je to náhoda?“ zastal som, porušujúc pravidlo, že sa nebudem vypytovať, vždy len vyrazím a všetky spomienky vo mne zmiznú, akoby mi mozog pokropili kyselinou.

Lasička sa nadýchla:

„Ak si vyberáš psa alebo mačku, ľudia ti poradia: zober si fenu, ľahšie sa vychová, sučky majú lepšiu povahu, o mačkách nehovoriac. Pes sa volá Čuš, kocúr sa volá Vypadni, ale fenka sa volá Zlatko, Láska a Princezná,“ oprela sa o stenu pri okne, v rýchlovarnej kanvici bzučala voda na kávu. Zaliala si ju a vošla mi do izby, ja som si triedil oblečenie.

„Každý chce dievča,“ zvýšila hlas a pozrela sa tak, akoby to bola moja vina. Odpila si niekoľko dlhých dúškov, vie piť horúce a jesť ľadové, prežije v divočine, v rádioaktivite, a zároveň vie vytvoriť dojem, že ani nemá vlastnú hlavu a ledva sa zorientuje na našej ulici. Ony to tak vedia.

„Nemáš pravdu,“ ukladám si na posteľ ponožky, otáčam sa ku skrini a hľadám biele tričko.

„Myslíš, že to niekto povie nahlas? Tiež som šovinistická, ale našťastie to nikoho nezaujíma, lebo si nemôžeme dovoliť ani len reagovať na čokoľvek okolo nás, pre nás neexistujú žiadne sociálne siete, my musíme byť v tme. Ale táto hra na to, že nikto nie je podradný ani podriadený, je nezmyselná, a jej zdôrazňovaním sa len preklápajú misky na jednu stranu. Zas a zas a zas.“

„Pozor!“ zvolal som, ale neskoro, rozliala kávu a mláčka na parapete sa rýchlo votrela popod časopis, mal som tam magazín pre milovníkov golfu.

„Si milovník golfu?“ zasmiala sa.

„Ešte nie,“ môj sivý pulóver pohltila tma skrine a moju myseľ zas otázka, prečo si Lasička vyberá chlapcov. Káva nestiekla na koberec, bolo jej príliš málo a nebolo treba bežať po handru, jej hnedá škvrna podmáčala môj golf a vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že nám obom nikdy nezáležalo na nepodstatných drobnostiach, ktoré vraj utvárajú tento svet, keď nad tým teraz premýšľam, tá rozliata káva tam ešte je, musela prirodzene vysublimovať a zostala po nej mapka. My sme ju neutreli.

Mamina stredne vysoká, chudá postava vyzerala ako silueta obstarožnej modelky, ostrý profil a dlhé hnedé vlasy však boli stále môj najobľúbenejší obraz ak nie všetkých čias, tak aspoň éry, kým som na svete. Už sa mi nechcelo riešiť veci okolo pohlavia, chcel som si čítať o golfe a počúvať Lambchop, kým odídeme.

„Chcem si to ešte dočítať,“ poskladal som si čisté, no pokrčené nohavice do poličky, žehleniu sme doma tiež príliš neholdovali.

„Počkaj,“ zastavila ma prudko. „Viem. Pomaly o každom významnejšom chlapovi sa, len čo zomrie, začnú šíriť zvesti, že bol sexuálny maniak, pritlačil dievčatá k múru, zneužíval ženy. Niektorí to dostanú na tanieri, dokonca aj keď ešte nezomreli. Viem o mužoch dosť, o dospelých mužoch. Viem o smrade zo zvratkov, ktoré zostanú schnúť na parketách tak, ako krv na ústach ženy, ktorá práve dostala bitku, viem o nadutosti, ktorá mužom našepkáva, že okrem televízora a auta majú aj ovcu, čo poslúchne na slovo a neopováži sa vyjsť z domu bez dovolenia. Ale tí hnusní muži boli najskôr deťmi, boli to chlapci, o ktorých sa nikto ani neobtrel, a keď, tak len tvrdými hánkami. Takže mi nevnucuj myšlienku, že nenávidím dievčatá. Len vnímam, že z krpatých detí ženského pohlavia sa robia modly. Možno právom. Možno to historicky sedí, ale do mojej osobnej mriežky to nepasuje.“

„Nič ti nevnucujem. Som ticho,“ odvetil som. Lasička predsa nikdy nezamlčiavala poranenia, nikdy neodvracala zrak od zúbožených, moja mama sa nebála vidieť šváby pod posteľou a týždne neumyté dieťa. Spávali sme pri sebe, držali sme sa za ruky, jedli sme z jedného taniera, ale v tejto debate som nechcel pokračovať.

„Veď to viem! Deti, dievčatá a ženy, áno, väčšina z tých na povraze boli odjakživa ženy. A sú tu takí, čo ich predávajú, teraz, aj v tejto chvíli, na sex, na fotky, do krabíc a do temných pivníc, do podzemia palácov, takí, čo si ich kupujú bez toho, aby o tom ktokoľvek z najbližšieho okolia vedel. Ale z tých ľudí, ktorých hľadá René… takmer každý chce dievča. Ružové šaty, sponky, dlhé vlasy a roztomilosť.“

Prisahám, nerozumel som jej, a aj som to povedal, len nech mi už dá pokoj. Vezmeme chlapca, dobre, ako inak? Mohla odpovedať mlčaním, skontrolovať auto pred cestou, nachystať doklady, ale stála u mňa v izbe, zatiaľ čo káva kvapkala z bielej parapetnej dosky na podlahu. Nie, Lasička sa nechce prispôsobiť, a v tejto chvíli už vôbec nie, nedočítam si časopis, radšej som sa začal obliekať a popri tom som jej pripomenul, čo mi roky tlačila do hlavy.

„Vo svete, kde drvivá väčšina detí tak či tak hladuje a nemá ani vlastnú perinu – sama si mi to povedala, v takom svete jediné, na čom nezáleží, je pohlavie, a ty si zlá. Odjakživa si  mi vtĺkala do hlavy, že viac ako sedemdesiat percent detí na svete večer čo večer zaspáva bez vlastnej prikrývky. Nemajú perinu! Ani svoju posteľ! Takže si myslím, že tvoje preferovanie chlapcov je úchylné.“

Mal som toho dosť.

„Je čudné trvať na tom, aby sme pomáhali len chlapcom, hnusí sa mi to,“ odvrátil som od nej tvár.

„A ja mám plné zuby tých hlúpych fotografií dievčatiek s čelenkami a korálkami v hebkých látkach, v ich zasraných ružových izbičkách!“

Tak takto to je. Lasička, čo utešovala nemluvňatá, vymieňala im plienky na poľnej ceste, kilometer niesla v náručí podvyživené dieťa so zapálenými očami, bola viac ako obhajkyňou chlapcov, ona bola bojovníčkou proti sponkám vo vlasoch a pripletaným vrkočom, kristepane.

„A vieš čo? Ak by sme už mali ísť do dôsledkov, chlapci sú vo všetkých ohľadoch lacnejší, nepotrebujú desiatky náušníc, topánok a ozdôb a šiat, nechcú postele s baldachýnom ani šteniatka. Chlapci sú oveľa krehkejší a v puberte majú sivé tváre, sivé mikiny, bordové vyrážky, pod nosom chlpy na posmech, mastné vlasy, a vnútro im driape žiadostivosť, že by po nociach vyhrýzli dieru do steny, keby mohli. Aj dievča v tom istom veku môže mať vyrážky, ale zatrie si ich mejkapom, jej mikina je ružová a ústa vyzývavé, máš pravdu, neznášam to. Ak chlapci nemajú osvietených rodičov, trápia sa, ak nemajú osvietených rodičov dievčatá, trápia tých rodičov. Lebo ženy sú už také: majú v krvi stále sa prispôsobovať a meniť sa podľa toho, ako chcú byť videné. Takže ak si alibisticky nevedia presadiť svoju pravú tvár, nemám dôvod sa ich zastávať!“

Prestával som rozumieť, čo vlastne hovorí, jednak rozprávala rýchlo a vetné konštrukcie boli akési zložité, jednak pritom mala zaťaté zuby – a to bol znak, že je naozaj zúrivá.

„Diskriminuješ deti na základe pohlavia, zovšeobecňuješ a zas klameš,“ vykročil som z mojej izby, nebol iný spôsob, ako ju dostať preč. Bol som si istý, že deti sú deti, za každých životných aj pohlavných okolností. Lasičkina istota vyvierala z niečoho, čo som nebol schopný vstrebať, od malička som s ňou cítil toľko spoločného a jej postoj k dievčatám som v tej chvíli neprijímal a ani som už nevládal dumať nad obsahom a bolo mi to jedno.

„Z desiatich žiadostí chce osem párov dievča. Vysvetli mi prečo? Svet je plný chlapcov s kameňmi v rukách, schádzajú sa v húfoch, od dievčat ich delí náboženstvo, nedostatok vzdelania, žiadna motivácia, potom znásilnia ženu, áno, patriarchálna spoločnosť ešte stále funguje vo väčšine sveta, ale to, že dievčatá sú separované, neznamená, že tí chlapci sú nenapraviteľní. Vychádzajme z nášho prostredia, poobzeraj sa po triede, aké si mal spolužiačky? Ich mamy im rozprávajú hľadaj peniaze, láska príde. Mám tendenciu odsudzovať, hodnotiť, kritizovať, áno, som taká. Radšej kradnem chlapcov!“ zvolala a hodila môj časopis na zem.

„Mama, ale to nie je len obchod, je to záchrana, sama si to povedala.“

„Áno. Je to záchrana. Len nerozumiem, prečo tí prachatí túžia po dievčatkách. Aby sa mohli fotiť s dcérou a ona bude mať chutnú mašľu, on potetované predlaktie a bude v tom ten kontrast? Toľká bezohľadnosť! Nad žobrajúcim chlapcom v San Diegu aj v Bukurešti sa pozastaví menej ľudí ako nad žobrajúcim dievčaťom, viem viem, už mi nevykladaj historické fakty, všetko si uvedomujem. Len mi nevnucuj, že mám uprednostňovať dievčatá, lebo to chcú oni. Ak majú peniaze a lásku, nepýtajú sa. Prijmú malého vychudnutého chlapca.“

Nič som nevnucoval, naopak. Jednu nohu som mal v nohavici a stojac na prahu kuchyne som sa takmer rozosmial pri pomyslení, že jediné, po čom silno túžim, je čítať si o golfe a jesť pri tom čipsy.

„Ženy rodia,” povedal som. „Trpia.”

„Nech. Netrpia o nič menej ako muži.”

Moja kariéra zločinca predsa nemôže byť oklieštená pravidlami, ktoré nemajú logiku.

„Bubi, ty vieš, že žijem film. Svoj vlastný film, chystám si vlastné dobrodružstvá a netvrdím, že mi nezáleží na živote a že nie som vďačná, ale riskujem ja osobne a tie cesty riadim tiež ja – poviem ti teda pravdu: nemám rada dievčatá. Nie všetky, pochopiteľne, ale väčšinu. Do odchodu máme takmer tri hodiny,” rozprávala pomedzi zuby, stojac predo mnou v koženej sukni, upevňovala si na uši dlhé náušnice, najskôr pravé ucho, potom ľavé, a maličký uzáver medzitým držala v ústach. Napriek tomu som jej výslovnosti rozumel dobre, navrhla, aby som ten čas do odchodu využil na pozeranie filmu. Akoby som ich už nevidel dosť. Bez prípravy by som býval mohol viesť filmový klub v našom dome, alebo napríklad v Madalande, ako tímovú aktivitu. Zahádzali by ma vňaťou z kalerábu a z mrkvy, čo ľudia odlamujú pri nákupe a hádžu do nádob, nikoho v Madalande by nebavilo dívať sa na film Roma, alebo Casablanca. Musel by som im púšťať Taxi jedna, dva aj tri, alebo Rýchlo a zbesilo. Aj mne v slabej chvíli padne dobre raz za čas si pozrieť obyčajný zábavný film, ale v ostatnom čase nemávam slabé chvíle.

Lasička už nediskutovala. Vedela, že keď Terrence Malick natočil film Tenká červená čiara, mal som len štyri roky a nebol by som ho býval ocenil ani keď som mal štrnásť. Akýkoľvek iný áno, tento nie. Teraz je teda ten čas, teraz, keď je vonku takmer tridsať stupňov, ja si čítam o golfe a som ochotný sa aj pobiť za práva malých dievčat.

Mama zatiahla záves, vytiahla svoj usb kľúč a strčila ho do televízora. Rozbehla sa mi pred očami tá Tenká červená čiara a zostala vo mne, ako črepina.

Začínal som chápať, čo Lasička myslela tým, keď o sebe sem tam podotkla, že zomrie na krásu, lebo sa nedá uniesť.

Kým som pozeral, začala chystať potravu pre iných: zbalila dve výživy, fľašu so sacharózou, dojčenskú vodu, sušené mlieko, termofľašu, banány, dusené mrkvové pyré a deky. Prikrývky, voňavé plachty a čisté vyžehlené ústrižky látok.