Michal Vašečka: O nádeji vo svete beznádeje

Nádej je zvláštna kategória na analýzu. Používame to slovo často, väčšina z nás, ale málo sa nad ním hlbšie zamýšľame. A málokto si ho sám pre seba hlbšie operacionalizuje, ako jednotka analýzy je to jednoducho ťažko uchopiteľný stav, jav, či prejav. A dôvodov je mnoho –  záleží od uhlu pohľadu, teda od paradigmy, akou sa na nádej pozeráme, od životného nastavenia, súčasného stavu, alebo miery individualizmu. No v jednom sa zhodujú mnohí – nádej sa z nášho premýšľania v dobe neskorej moderny vytráca a oproti minulosti mení svoj charakter.

Poďme ale postupne. K nádeji inak pristupuje moderný sekulárny svet a inak svet náboženských predstáv. V kresťanstve je nádej jednou z najdôležitejších cností, nie náhodu sa uvádza spolu s vierou a láskou ako kľúč k pochopeniu vnútorného sveta kresťanov. Nádej je pre kresťanov zdrojom spasenia, je teda spojená s očakávaním odmeny. V tom sa však paradoxne nelíši od sekulárneho prístupu súčasnosti – ten pristupuje k nádeji ako metanarácii, ktorý ponúka víziu na lepší život v budúcnosti. Teda tak ako v kresťanstve i v sekulárnom svete je nádej najmä o prísľube pozitívnej zmeny v budúcnosti.

Odlišne k nádeji pristupuje psychológia a sociológia, pochopiteľne. Kým psychológia spája nádej s istým optimizmom, či zapnutím mechanizmov obrany a aktivity na prekonanie nepriaznivého stavu, sociológia ju vníma najmä ako reálnu silu, ktorá umožňuje ľuďom dôstojne žiť a má nielen podobu osobného vlastníctva, ale aj vlastníctva skupiny – nech je to komunita, profesionálna skupina, či tzv. národ. Nádej je zo spoločenského hľadiska silným motivátorov našej činnosti, sprevádza nás celý život a umožňuje nám žiť, nie iba prežívať.

Je to vlastne zvláštne – prechovávať v sebe nádej. Náš život je predsa tragický, z definície. Od narodenia smerujeme k smrti, nebude – prinajmenšom na tomto svete – žiadny hollywoodský šťastný koniec. Preto sa ľudia moderny upínajú k spoločenskej nádeji, veria, že ako skupina dosiahnu úspech na tomto svete, či dosiahnu do výšin neba. V obidvoch prípadoch je nádej človeka tradičnej spoločnosti, či toho zo súčasnej spoločnosti neskorej moderny previazaná s dôverou a dôverčivosťou.

No v modernej spoločnosti človek stráca transcendentálnu vieru. Zároveň sa systematicky vytráca aj dôvera, moderná spoločnosť sa transformuje na spoločnosť rizikovú a objavujú sa v nej riziká nového typu a to v nebývalom rozsahu. Riziká neviditeľného nebezpečia priamo podrývajú ľudskú vieru v seba samého a dôveru v ostatných. Dôvera sa mení na spôsob riešenia rizík v kontakte s ľuďmi v modernom svete, odráža a čiastočne rieši náhodnosť dnešného sveta, ktorá sa môže negatívne premietnuť do našich životov prostredníctvom ostatných ľudí.

Z pohľadu každého z nás majú dnes ľudia okolo seba oveľa väčšie možnosti náhodného a neočakávaného konania, než ako to bolo v tradičnej spoločnosti, kedy boli viac viazaní predpísanými sociálnymi formami a záväzkami. „Vyviazanie“ moderného človeka je možné chápať ako  jednu z troch úrovní individualizácie. Spolu s ním prichádza aj strata tradičného bezpečia, ktorú možno vidieť najmä v strate praktických vedomostí, viery a tradičných sociálnych noriem. Praktické znalosti života sú nahradené závislosťou na technológii, abstraktných systémoch a trhu, kým viera nie je nahradená ničím konkrétnym, pretože veda neponúka rovnakú absolútnu interpretačnú silu ako náboženstvo. Dôvera a s tým súvisiaca nádej do budúcna sa vo svete moderných ľudí tak stáva do značnej miery nevyhnutnou podmienkou prežitia.

Naša nádej má ten význam, aký jej dáme zo svojho vnútra. Je to teda faktor v niečom spoločný všetkým ľuďom – všetci túžime po úspechu a sláve, chceme byť užitoční pre svojich blízkych, chceme vykonať niečo, za čo by si nás ľudia mohli vážiť. Nádej teda nie je chimérou, podoba nádeje závisí od našich kognitívnych schopností, od toho ako ju prežívame. Nádej každého z nás je tak vo veľkej miere závislá od sociálneho prostredia, v ktorom sa pohybujeme a od miery stotožnenia sa s väčšinovo zdieľanou podobou nádeje.

Nádej je spojená s cieľom života a s jeho zmyslom. Bez nádeje sa život stáva len pretrvávaním zo dňa na deň a pretĺkaním sa od jedného čiastkového cieľa k druhému. Ako sa hovorí v slovenskej ľudovej slovesnosti – márnosť nad márnosť a nič než márnosť. Nádeji v spoločnosti neskorej moderny pripisujeme taký význam, aký nám prináša a ponúka prijatá ideológia. Nádeji dávame zmysel podľa toho, čo preberáme zvonku, s akým vonkajším tlakom sa stotožňujeme, čoho sa stávame súčasťou.

Kresťanstvo nám tak ponúka nádej prebývania po boku Boha vo večnej blaženosti, prekonanie smrti cestou zbožného života počas našej fyzickej existencii. Hinduizmus ponúka splynutie s Bohom cestou prevteľovania sa z menej dokonalých foriem do dokonalejších prípadne naopak, a to vďaka tomu, ako sa správame počas života. Moderné ideológie nám ponúkajú nádej na život prežitý v nejakom zmysle, ktorý prekonáva bezvýznamné trápenie sa v našej malichernej každodennosti. Komunizmus tak ľuďom sľuboval šťastný život podľa potrieb ak sa jeho zmyslom stane splynutie v diele budovania spoločnosti sociálnej rovnosti, spravodlivosti a solidarity. Liberálna demokracia nám v súčasnosti dáva nádej na život v slobode, sloboda sa stáva zmyslom a naplnením našej existencie.

A nakoniec – nádej je vždy spojená s časom. Nemá minulosť ani prítomnosť, je vlastníctvom budúcnosti. Nádej je však viac ako iba každodenným očakávaním niečoho pozitívneho, každodenným dúfaním v niečo prospešné. Nádej prekonáva našu smrť, nádej umiera posledná, až po nás. Fyzická smrť je koncom materiálneho bytia, ale nemusí byť koncom nášho diela – prežívame vo svojich potomkoch a v tom, čo sa nám počas života podarilo uskutočniť.