Martin Makara: Fámy nezneškodňuje kritické myslenie, ale kritická prax

V internetových diskusiách, pohostinstvách a na ďalších verejných fórach zavše príde na pretras otázka, prečo sa na Slovensku máme tak, ako sa máme. Zvlášť obľúbeným vstupom do diskusie je argument našou mentalitou, pričom pod tento pojem sa zmestia všetky mysliteľné necnosti od apatickosti až po závisť. Napodiv sa však k takzvanej slovenskej mentalite nijaký Slovák – lenže ani nik iný – nehlási, a tak je čímsi, čo údajne charakterizuje celý národ, no súčasne nijakého jeho konkrétneho príslušníka.

V roku 1990 na experimentálnom základe Mike Godwin formuloval pravidlo, ktoré po ňom neskôr dostalo pomenovanie Godwinov zákon; ide v ňom o to, že ak je internetová diskusia na akúkoľvek tému dostatočne dlhá, pravdepodobnosť, že sa v nej vyskytne prirovnanie k Hitlerovi či nacizmu, sa blíži k istote. Pri voľnej parafráze na domáce pomery by sme toto pravidlo mohli preformulovať tak, že ak je otvorená diskusia na akúkoľvek tému dostatočne dlhá, pravdepodobnosť, že bude problém prevedený na slovenskú mentalitu, sa blíži takmer k istote. Možno ňou vysvetliť úplne všetko: od sentimentu voči minulým autoritatívnym režimom cez súčasné prieskumy verejnej mienky venované volebným preferenciám až po ľahostajnosť Slovákov voči budúcnosti ďalších generácií. Starostlivé a dlhodobé sledovanie verejnej diskusie však pobáda formulovať hypotézu, že pri jednom probléme sa v príslušnej diskusii slovenská mentalita ako jeho vysvetlenie, resp. príčina objavuje štatisticky nadpriemerne skoro: ide o problém hoaxov, konšpirácií, falošných správ a ďalšieho nepravdivého obsahu, ktorý možno súhrnne označiť ako fámy.

Podľa vlaňajšieho prieskumu Univerzity svätého Cyrila a Metoda v Trnave má na Slovensku index konšpiračného myslenia hodnotu 30 (podobne ako v Mexiku či Turecku), čo indikuje vysokú náchylnosť slovenskej spoločnosti ku konšpiračnému mysleniu. Markantný vplyv fám v domácom prostredí potvrdzujú aj ďalšie prieskumy, čo podnecuje otázku, prečo sa u nás nepravdivým informáciám tak darí. Nie je náročné dopátrať sa, čo ich šíreniu pomáha – v prvom rade to sú neregulované a nemoderované sociálne médiá – avšak základná otázka znie inak: prečo ľudia vôbec nepravdivým informáciám veria a aktívne ich šíria ďalej? Kto si nevystačí s pohotovou – a v tejto chvíli už neprekvapivou – odpoveďou, že to jednoducho patrí k našej mentalite, dospeje veľmi rýchlo po zahĺbení sa do problému k predbežnému záveru. A to, že na takto položenú otázku je možné poctivo zareagovať jedine komplexnou, aj to nie vyčerpávajúcou odpoveďou pozostávajúcou zo siete vzájomne súvisiacich vysvetlení.

Rozšíreným omylom týkajúcim sa spôsobu, ako proti fámam bojovať, je predstava, že ich stačí vecne vyvrátiť. Ako však upozorňujú spoločenskí vedci zaoberajúci sa konšpiračným myslením, takýto postup má len veľmi nízku efektivitu. Informácie, ktoré sme ochotní si zvnútorniť, totiž úzko súvisia s našimi hodnotami; nie je náhoda, že ak ľudia veria v istú množinu fám, je zakaždým štruktúrovaná. Súbor osvojených presvedčení nemusí byť vždy konzistentný, práve naopak, často má veľa logických rozporov, avšak spravidla je zreteľne organizovaný – prinajmenšom podľa toho, ktoré osoby, inštitúcie, udalosti a podobne v ňom majú pozitívny príznak a ktoré ho majú viac negatívny. Skôr než vyvracať jednotlivé nepravdivé informácie tak má zmysel snažiť sa porozumieť hodnotovej sústave, presvedčeniam a skúsenostiam človeka, skupiny, ktorá fámy preberá, prípadne ich sama ďalej šíri, a ďalej s týmto celkom poznania pracovať. Podľa Jakuba Šrola z Ústavu experimentálnej psychológie Slovenskej akadémie vied tak napríklad proruské postoje a presvedčenia výraznej časti slovenskej spoločnosti nemusia ani tak vypovedať o pozitívnom vzťahu Slovákov k Rusku, ako o ich nedôvere voči Západu. Porozumenie svetonázoru človeka, s ktorým diskutujeme, nám môže pomôcť viesť diskusiu efektívnejšie: namiesto vnucovania vlastných presvedčení a hodnôt môžeme využiť tie jeho a odkazovať na ne pri prípadných rozporoch v jeho vlastnej argumentácii. Pri hodnotovej zhode či aspoň prekrytí s diskusným partnerom môže byť rozprava jednoduchšia v tom, že pri akomkoľvek probléme môžeme v konečnom dôsledku napokon odkázať k tomu, čo nás spája, a potvrdiť tak spoločný záujem; aj v prípade hodnotovej nezhody však môže mať takáto diskusia zmysel – ak nedôjde k zblíženiu stanovísk, je ešte stále možná aspoň (a to nie je málo) vnútorná harmonizácia hodnôt a postojov v každom z diskutujúcich, pokiaľ je ich svetonázor v rozprave preverený svojimi vlastnými kritériami.

Vzdelanie by malo nesporne viesť k zvýšenej odolnosti voči fámam – pretože kritické myslenie nemá byť súčasťou kurikula ako predmet, ale ako jeho podstata –, lenže (po)učenosť sama o sebe problém nepravdivých informácií nerieši. Významnú úlohu tu totiž zohrávajú aj psychické faktory, ktoré pri dôslednom stopovaní ich pôvodu možno často chápať ako faktory vo svojej podstate sociálne. Je napríklad dokázané, že ľudia s úzkosťami podliehajú konšpiračnému mysleniu viac než ľudia bez nich. Vzhľadom na to, že väčšina slovenských respondentov prieskumu Ako sa máte, Slovensko? má obavy z budúceho vývoja v rozličných sociálnych oblastiach (ceny energií a inflácia, zdravotníctvo, vojna na Ukrajine atď.), úspech fám v slovenskej populácii sa odrazu javí takmer ako zákonitý. Rozmach konšpiračného myslenia navyše úzko súvisí so všeobecnou nedôverou voči ľuďom a inštitúciám; tá však opäť nie je špecifickým príznakom slovenskej mentality a dokonca ju nemožno exkluzívne pripísať ani politickému diskurzu, ale preukázateľne koreluje najmä s príjmom človeka. Povedané jednoducho: človek v horšej sociálnej situácii je zraniteľnejší, preto musí byť aj ostražitejší. Nedôverčivosť ľudí tak nemusí vyplývať zo zlej vôle, ale z obáv o svoju budúcnosť a presvedčenia, že sa môžu spoľahnúť len sami na seba.

Problém fám si vyžaduje celkom iný prístup, než je leukoplast kritického myslenia a diskusií v takzvaných ozvenových komorách, v ktorých sa o správnosti svojich svetonázorov uisťujú ľudia, ktorí ich majú totožné. Zraniteľnosť voči nepravdivým informáciám významne zvyšujú tri faktory, ktoré sú vo svojej podstate sociálne: delegitimizácia istých hodnôt, postojov a skúseností (spolu s ostrakizáciou ich nositeľov), ktoré ale demokraciu v podstate nijak nespochybňujú; úzkosť vyplývajúca z neistoty týkajúcej sa budúcnosti a napokon pocitová alebo faktická bezmocnosť nad svojím životom ako jednotlivca, no predovšetkým ako spoločenskej bytosti. Je mimoriadne dôležité nástojiť na racionalite vo verejnej diskusii, ako aj pri organizácii a správe spoločnosti. Práve preto má zmysel proti fámam bojovať; aj o to sa však musíme usilovať racionálne a dôsledne. Prakticky to znamená zameriavať sa na infraštruktúru ich šírenia, ale tiež na sociálne predpoklady ich úspechu. Bez ochoty konfrontovať sa s príčinami negatívnych spoločenských javov (pohodlne a zavádzajúco skrývaných pod slovenskú mentalitu), bez praktickej solidarity eliminujúcej zneisťujúcu chudobu a frustrujúce nerovnosti a bez splnomocňovania ľudí vo všetkých oblastiach ich spoločenského života, teda faktického rozptylu moci medzi širokú verejnosť, môžeme problém masového vplyvu nepravdivých informácií riešiť skutočne len kozmeticky. Ľudové šírenie fám totiž plní aj funkciu náhrady chýbajúceho spoločenského statusu, politického vymedzenia sa a potreby spolupatričnosti (tá je, mimochodom, prítomná už v etymológii slova konšpirácia: con spirare, teda spoločne dýchať), súvisí tak so všeobecnými možnosťami a zvyklosťami účasti ľudí na verejnom živote a politickej prevádzke.

Akokoľvek protiintuitívne to znie, odpoveďou na fámy destabilizujúce demokraciu teda nie je jej obmedzenie, ale jej rozšírenie a prehĺbenie. Ochrana slobody prejavu pred silnejúcimi pokusmi o jej obmedzovanie; spoľahlivé sociálne zaistenie v súvislosti s pesimistickými ekonomickými predpoveďami a ohrozením pracovných miest automatizáciou a umelou inteligenciou; finančne nepodmienená možnosť aktívnej účasti na verejnom živote; symbolický aj praktický prejav uznania či aspoň vnímavosti voči neprivilegovaným ľuďom a skupinám (vrátane, avšak nie výlučne menšín); podpora presadzovania svojich záujmov v kolektívnych orgánoch či inštitúciách a rozvoj infraštruktúry a rámcov pre združovanie sa ľudí (aj) mimo digitálneho priestoru a metropoly: to sú všeobecné princípy vedúce ku konkrétnym opatreniam, ako fámy paralyzovať nielen obmedzením ich šírenia, ale vôbec ich možnosti sa v spoločnosti významne ujať.

Článok Fámy nezneškodňuje kritické myslenie, ale kritická prax ste si mohli prečítať vďaka finančnému príspevku Slovenskej asociácie knižníc v rámci programu Partnerstvo alebo Spojme svoje sily.