„Chcela som sa konfrontovať sama so sebou, ale nechcela som sa naučiť čosi o sebe, ale o svojich emóciách. Pochopila som, že hnev dokáže aj liečiť. A že aj krátka poviedka dokáže byť silná. A tiež, že o sexe sa dá písať, aj keď je to ťažké.“

Anna Szabó T.

„Autorský skalpel Anny Szabó T. je nemilosrdne presný, chladnokrvne preniká cez viditeľnú pokožku skutočnosti, zbavuje ju mastnoty mnohoročných kopromisov, aby odkryl spodné vrstvy, ktoré sa medzi slušnými ľuďmi nepatrí jatriť. V oceľovej čistote týchto textov sa hyperrealisticky zrkadlia tržné rany spomienok, ktoré sa tak úporne snažíme dezinfikovať rutinou každodennosti.“

Pavol Rankov

Autorka zbierky poviedok Pokus – Omyl nepozná tabu a nezaprie schopnosť na minimálnom priestore zachytiť maximum príbehu, pestrosti postáv aj napätia intímnych vzťahov. Anna Szabó T. nazýva svoje poviedky baladickými príbehmi. Zachytáva v nich šokujúce momentky neľahkých osudov, ťaživých snov, nenaplnených túžob, obáv, úchyliek ale aj frustrácií a fóbií. Postavy jej poviedok bojujú so svojim údelom, predestináciami, ale aj všednou každodennosťou.

Anna Szabó T. vo svojich krátkych prózach bez spomaľujúcich opisov zaujme rôznorodosťou postáv a často prekvapí ich drsnými životnými príbehmi. Napriek tomu, že autorka je pôvodne poetka, a to veľmi úspešná, nedá sa povedať, že by jej texty boli lyrické. Svoje prozaické texty podáva ľahko čitateľným a oslobodzujúcim štýlom, ktorému nechýba presnosť ani nadhľad.

(Úkážka)

Dlaň a mesiac

Róza má štyridsať. Keby ju nepostretla táto nová, nečakaná láska v osobe mladého kaderníka, nazdala by sa, že si nezvratne zničila život, keď sa ako devätnásťročná zamilovala do hosťujúceho zahraničného profesora na univerzite a porodila mu dieťa. Nemala pripustiť, aby otec vzal svoju trojročnú dcéru do Los Angeles. Róza uverila, že to bude pre dcérino dobro, veď sama ju nemala šancu vychovať. Pustila ju teda do blahobytu – a od tej chvíle nemala nikoho. Billovi ani nenapadlo vziať so sebou aj ju. Mal rodinu, prirodzene, – ale tým sa nikdy ani netajil. Mal na prste obrúčku aj vo chvíli, keď Rózu prvý raz pohladil. Stalo sa to po prednáške, keď dievča zostalo v aule ako posledné, aby sa na čosi spýtalo. Profesor sa jej miesto odpovede zahľadel hlboko do očí, a svojou horúcou dlaňou pohladil pokožku nad tričkom a palcom nahmatal v priehlbine kľúčnej kosti divo pulzujúcu žilku. Dotyk bol zároveň nežný aj neľútostný. Viac sa vtedy nestalo, no Rózu to celkom zmiatlo a od tej chvíle už sama robila všetko preto, aby vzbudila mužovu pozornosť. Nebola naivná, len nevinná. A po prvom dotyku celkom stratená. Pominúť sa, minúť sa – prekliatie jej života. Vždy sa obetovala pre druhých, úporne a urputne hľadala lásku, aby ju mohla znova stratiť. Bill ju zrejme mal rád, hoci sebeckým a svojským spôsobom, a neskôr ju mali radi aj starci v domove, kde sa zamestnala potom, čo odišla z univerzity. Len jej dcéra ju nemá rada – možno z pomsty za to, že jej dovolila odísť. Keď ju prvýkrát v Amerike navštívila, Rózu takmer zabila samota a bolesť. Najpamätnejší zážitok jej života je noc, keď sa o štvrtej nadránom vznášala v bazéne. Vybavuje si ju presnejšie ako detskú tvár svojej dcéry. Dievča malo vtedy osem rokov a Róza ho viditeľne nudila, pohŕdalo ňou za to, že nevie ani len jazdiť na koni. Luciu, vlastne vtedy už Lucy zaujímali len rodokmene koní, ohlávky, sedlá a skákanie. Svoj materinský jazyk už zabudla, nevedela povedať ani mama. Odpútali sa od seba. V ten deň sa aj Róza odpútala od sveta. Zdalo sa jej, že sa na ňu nikto nedíva, že ju nikto nevidí, ani ľudia, ani Boh. Nebo je široké a prázdne, len Mesiac sa nad ňou na oblohe a pod ňou vo vode vznáša ako želatínová medúza, slizko sa dotýka jej nôh, nie nepriateľsky, len nekonečne ľahostajne. Vtedy pocítila, že ak nechce umrieť, musí sa tej ľahostajnosti prispôsobiť. Vedela, že nech by teraz urobila, alebo chcela, alebo túžila po čomkoľvek, alebo keby sa čo i len pohla, v tom okamihu ju rozdrapí zdvojená prázdnota. Pukne jej srdce, telo jej stiahne voda a čo zostane: bolesť, horkosť, túžba, všetko sa vznesie do výšok ako vzdušný vír. Pohltí ju prázdno medzi planétami. Cítila: výšiny čakajú na svoju obeť. Nesliedia lačne ako dravý vták, ale mocne a neľudsky ako kraj, ako horúce a pusté končiare. Ako čas nad krajinou, ktorý v neznesiteľnej horúčave za fičiaceho vetra strávi rovnako semená aj kosti, a ľahostajne miesi prach. V tú noc sa Róza vytrhla sama zo seba. Nepripadalo jej čudné, že sa videla zvrchu, z vtáčej perspektívy, ako sa nahá vznáša s naširoko otvorenými očami, s tvárou bez výrazu na čiernej lesklej hladine vody s mesiacom. Dívala sa na seba a ničomu nerozumela. Vznášala sa. Temné nebo, tmavá voda. Ostrá, nekonečná, nedozerná pustatina. Duša videla zem. Vtom pochopila. Čo je oproti tomuto jej bolesť, ako by sa jej nepomenovaná a bezvýznamná samota dala prirovnať k tejto nekonečnej ponurosti. Aj bolesť je ako voda a ako svetlo: jestvujú. Človeka k nim vôbec netreba. Pochopila, že sa musí stať ničím, ak nechce zaniknúť. Musí byť prázdna, aby prázdnota nemala viac nad ňou moc. Privrela zrak. Nechcela umrieť. Musela sa len rozhodnúť, lebo keď oči znova otvorila, zasa videla nebo zdola. Svoje uvoľnené telo odovzdala vode, svoj zahmlený pohľad opojnému jasnejúcemu nebu a pomaly zhlboka vydýchla. Vzdala sa svojho smútku. Vzdala sa vtedy celého svojho života – nech si letí, nech sa odviaže. Nech si umrie, ak to treba, aby sa dalo žiť. Vďaka tomu sa znovuzrodila. Aj Luciu odvtedy ľúbila bez toho, aby sa na ňu ďalej upínala. Na všetko sa dívala cez sklo, akoby už stále chcela ostať mimo sveta. Dvanásť rokov sa jej nikto nedotýkal z lásky – a teraz predsa, zjavil sa ten mladík, toto oduševnené takmer ešte chlapča. Ktoré si vybrala ona. Ktorému ona s nástojčivou nehou priložila na krk dlaň. Áno, teraz začne všetko odznova. Znova porodí dieťa. Ale nie jemu. Len od neho.

Torta a hrob

Dievčatku siaha burina až po ústa. Keď beží s palicou v ruke, hladia ju horké, hebké lístočky, pokožka jej brní. Už zbadala čistinku pri jame pieskoviska, v lúčoch slnka kmitajú obrovské lumoky, vybehne spomedzi šťaveľu, švihne medzi ne, rozletia sa a znova sa vrátia. Odkedy stará mama zomrela, v záhrade ešte nebola, dnes sa tu hrá odvtedy po prvý raz. Včera večer, keď ju sem konečne zasa priviezli, nestihla už viac, len vytrhať a povyhadzovať z pieskoviska burinu. Pod odkväcnutými listami sa čosi černie. Dievčatko sa prikloní, díva sa, štuchne doň ukazovákom, je to slizké a rapavé, slimák, lenže bez domčeka. Možno už nežije. Strčí pod neho paličku, odhodí ho, utrie si ruku do sukničky. Vtom zbadá bábiku. Včera ju tu zabudla, lenže v noci pršalo, bábikina košieľka je celá zablatená, do jej otvorených úst natiekla voda. Joj, ty nešťastnica, zvolá, tak ako kedysi stará mama a strhne z nej šaty. Bábika sa prihlúplo usmieva, sklené oči zízajú do neba. Dievčatko jej stlačí holé bruško, ale bábika nezaplače. Z hrude počuť len akési chrčanie, ktoré nie a nie prestať. Bábika sa pokazila. Bábika je zlá. Dievčatko si ju privinie, kolíše, trasie ňou, stačí, dosť už, prestaň konečne! Mechanický zvuk je monotónny ako bzučanie hmyzu. Náhle ju pustí, bábika padá do piesku, hlas zoslabne, je piskľavejší, ale stále neustáva. Dievčatko si čupne, obráti sa chrbtom, začne sa hrať v piesku, palicou vyrába tortičku, nechce myslieť na bábiku. Skúša si pospevovať, ale jej hlas sa zlomí, lebo každým kúskom svojho tela načúva útrpnému pišťaniu, akoby kdesi plakala strápená jesenná osa. Piesok je chladný, vonia zeminou, slimákmi. Chrbtom ruky si utrie nos, pach blata jej pripomenie cintorín, kde teraz leží starká. Díva sa na štvorec torty, iste tiež tak chutí. Nie, nie je to torta, je to hrob. Natrhá kvety, nastrká ich do piesku, pritom sa dotkne žihľavy, spočiatku si to nevšimne, no potom ju ruka začne páliť a bolieť. Strčí si ju do úst, pod zubami jej zaškrípe piesok. Vypľuje ho, ruku strčí do kôpky, najprv chladí, potom drsne driape, páli ešte viac. Bábika kvíli, dievčatko na ňu pozrie, uškrnie sa. To kvôli nej ju bolí ruka. Je to jej vina! Oboma rukami začne hrabať, pritom sipí bábike: čuš, sama si za to môžeš, sama si za to môžeš, hanbi sa. Keď už je jama dosť hlboká, vloží do nej bábiku, zahrabe ju. Jedna ruka, tá s červenou retiazkou, stále trčí zo zeme. Dievčatko z nej stiahne náramok, natiahne si ho na zápästie, vtisne bábike ruku do piesku, rýchlo na ňu nahrabe kopček, riadne ho pritľapká a do stredu zapichne palicu, je udychčaná. S hlavou naklonenou nabok načúva, konečne, je ticho. Plač siaha žene po ústa. Horký, horúci. Prilepí si naň dlaň, nedovolí mu vybuchnúť. Sedí v záhrade, ktorú od detstva dôverne pozná. Dobre že je teraz sama, jej manžel sa vráti až zajtra, lenže on aj tak nevníma toto výročie; žena si vyrátala potajme už celkom na začiatku, kedy bude musieť ísť do nemocnice, predstavila si, že bude predpoludnie, bude svietiť slnko, a ona poprosí, aby zatiahli závesy, aby ostré svetlo dieťatku nesvietilo do očiek. Malo by práve rok. Nestihla sa ani rozlúčiť, spomína si len na tmavý fľak na obrazovke, a na lekára, ktorý ju neobvykle dôverne objal a povedal, že mu je to veľmi ľúto, ale zárodok v dutine maternice odumrel. Akoby hovoril o nejakom žabiatku. Pritom to malo byť dieťa, malo mať meno, nohavice, lopatku do piesku, život. Takto nemá ani svoj hrob, zostala po ňom len spomienka, spomienka na hrdosť, na dávno očakávané prvé dieťa, splodené radosťou na svadobnej ceste, čo sa muselo zaraz roztrúbiť, a spomienka na zdesenie z prvého tehotenstva, o ktorom nikdy nikomu nepovedala. Bála sa, že sa jej život skončí, že odteraz nastúpi ten nekonečný plač, akým plakávali jej mladší súrodenci, nočné vstávania, utešovanie, výmena plienok, plachiet. Mala strach, že jej prischne úloha opatrovníčky, ako jej starkej, ktorá v tejto záhrade prežila vojnu a biedu, a sama vychovávala svoje štyri vnúčatá. Áno, veľmi sa bála, v noci sa budila celá spotená, cez deň bola šťastná a na sen, v ktorom počula plač dieťaťa spod zeme, nemyslela. Tento strach v nej v istú noc zabil zárodok, to je celkom isté. Zomrel, lebo ho od seba odsotila, ešte než by sa bol narodil. 20 Žena zapáli sviečku na ozajstnej torte, na prvej a poslednej, ktorú svojmu bábätku upiekla a ako veniec položí na ňu malý červený náramok. Ešte nevzlyká, ale už si v duchu opakuje: čuš, sama si za to môžeš, sama si za to môžeš, hanbi sa.

Dávaj pozor

Odkedy Mari odišla do Anglicka, neviem si dať s deckom rady. Predtým s ním neboli žiadne problémy, v kľude sedelo vo svojej izbe. Občas sme si zahrali futbal, nechal som ho vyhrať, nech má radosť. Možno som nemal. Teraz už neviem, čo som robil nesprávne, čo už. Keď máš decko, nič nerobíš správne. Tak je to. Mari zvykla z Bristolu skypovať, ale len tajne. Je zamestnaná na plný úväzok v indickej rodine, má na starosti tri dievčatá, upratuje, varí, nakupuje, ešte aj o záhradu sa stará, sú na ňu strašne prísni. Minule mi volala z mobilu z ulice, plakala, vravela, že to už dlhšie nevydrží, najväčšie z dievčat ju ponížilo, lebo nevie dosť dobre po anglicky. Vzlykala, že sa okamžite vráti. Začal som ju utešovať, ale prerušilo nás, vybil sa jej kredit. Marcimu som nič nepovedal, nech zbytočne matku nečaká, vedel som, že z roboty len tak neodíde. Na druhý deň mi volala, že do Vianoc to nejako vydrží, nech by sa už dialo čokoľvek. Bol by som rád, keby sa vrátila, lebo decko ju už ani nespomína, len každú noc spí na jej mieste, vedľa mňa, v manželskej posteli. Darmo som mu nakričal, že má svoju posteľ, keď spí v noci sám, pociká sa. Pritom sa na Mari hnevá, keď sa spolu rozprávajú, len myká plecom. Hovoríme mu, že je to len na rok, desaťročný chlapec už nemôže stále sedieť matke pri sukni, keď nebudeme mať prácu, prídeme o byt, a potom by sme mohli ísť spať pod most, k rieke, alebo do kanálov, do tmy. Dunaj je blízko, každý deň vidí somrákov, raz ho jeden opitý aj ponaháňal, keď sa vracal po tréningu domov, takže vie, čo tým myslím . Vraveli sme mu, že ak sa sám neubráni, neskôr ho nikto neochráni. Povedal som mu, že ja už vlastne žijem v kanáloch, samozrejme, len zo žartu, lebo do septembra musíme dokončiť výmenu kanalizačných rúr v troch uliciach. Teraz iná robota nie je. Robíme aj po nedeliach, či je štyridsať stupňov, či leje, lebo v noci sa vŕtať do betónu nedá, kvôli obyvateľom. Nechápem, čo sa toľko nadrapujú, pokojne by sa mohli vysťahovať na Bahamy, všetci majú také haciendy a také fára, že by sa v nich zmestila polovička škôlky, pritom majú sotva jedno-dve decká, ale tak milujú ticho, že aj tie radšej na leto strčia do kadejakých umeleckých táborov. Viem, lebo celé tri týždne, čo tam robíme, som v okolí nestretol jediné decko, pritom u nás na sídlisku sú ihriská plné aj v lete. Tam však majú v záhradách všetci vlastné šmykľavky, preliezku, pingpongový stôl, dve hojdačky, pieskovisko, trampolínu, a všetko to tam stojí prázdne, pričom u nás sa o miesto na preliezke bojuje ako o život. Dobre, je príliš teplo, ale načo potom majú tú kopu slnečníkov a plachiet, keď pod nimi nikto nesedí? Načo sú im bazény? Aby mali v zeleni aj modrú škvrnu? Na tej ulici sa s Marcim nikto nehral. Ja som mu hneď na začiatku povedal, aby radšej sedel doma a pozeral televízor, veď mu dám kľúče, a aj on sa môže ísť zahrať dole pred dom, ale on nie a nie. Chcel ísť so mnou. Čo som mal robiť? Bol úplne na nervy, kričal, plakal, že chce byť so mnou. Mal som ho vyfliaskať? Dobre, povedal som mu, tak poď, dám na teba pozor, neplač. Budem tam s tebou, ustrážim ťa. Bude to ok. Bez rečí vstával o šiestej, šiel so mnou, sedel tam v prachu, staval si hrady z dlažobných kociek, len k potrubiam sa nikdy nepriblížil. Mal strach. Ostatní sa nám už rehotali, volali ho mojko bojko, stále si z neho uťahovali. Neplakal, len doma, ale na to som si už zvykol. Myslel som si, že aj toto prejde, že ho uchránim, keď bude stále so mnou. Len on mal strach, ja nie. Ako som mohol vedieť, že sa mu môže niečo stať, aj keď bude so mnou? Keď sa sám neubráni, nikto ho neuchráni. Stalo sa to včera, ale ešte stále to mám pred očami. Zakričal som, pozor dávaj, v poslednej chvíli uskočil spred bagra, lenže potkol sa o kamene a udrel si hlavu. Ležal tam chudák omdletý na zemi. Pozbierali sme ho. Odniesli na roh, odtiaľ som zavolal záchranku. V nemocnici sme, samozrejme, museli klamať, lebo decko nemá čo na stavenisku hľadať. Keď nás niekto zažaluje a dostaneme pokutu, tak bola Mari v Anglicku zbytočne. Keď treba klamať, tak treba klamať, hotovo, inak to nejde. Človek sa bráni, ako vie. Aj Marcimu som klamal, keď sa prebral. Povedal som mu, nech pokojne spí ďalej, že budem sedieť pri ňom. Pritom som vedel, že si nemôžem vziať dovolenku. Nedokážem si predstaviť, ako vydržal celú noc a celý deň na cudzom mieste. Sú štyri hodiny, o šiestej už budem pri ňom. Povedali mi, že mal otras mozgu, nechajú si ho tam tri dni. Dovtedy aspoň bude v bezpečí.

Triptychon

(Sliny) Skap. Viem, že si vedieš zoznam svojich mileniek a mňa si z neho vyškrtol, nožíkom si si zastrúhal ceruzku a vyškrtol si ma, nie som prvá ani posledná, koho si len tak vyčiarkol, zotrel, prešiel si ma ceruzkou, prešiel si mi cez rozum, pekne dlhý zoznam, dvadsaťdeväť strán, uhladeným rukopisom, ale nie s ozajstnými menami, ale menami od teba, ktorými nás biľaguješ, ktorými si nás pečiatkuješ vo všetkých tých kanceláriách, hoteloch, stanoch, vyžívaš sa v tom, vytipuješ si nejakú ženu, nájdeš si k nej meno, ktoré nikto nepozná, a keď si ju pomenuješ, tak ju dostaneš, lebo ešte než by si ju prekotil, už si ju oslintal, ako obálky svojej šéfky, ktoré si zakaždým prečítaš a odfotíš mobilom, zhŕňaš tajomstvá a zbieraš telá, viem, že si nahrávaš aj naše vzdychy a stony, videla som, že ti svieti mobil, nahrávaš si vŕzganie, cmukanie, plieskanie a výskanie, žiadosti a vzlyky, ale slová nikdy, lebo na toto slová neexistujú, ani spomienky nie, nahráš si ich a nikdy si ich nepúšťaš, lebo každý týždeň prichádza nová, naletia ti, namotajú sa, buchnú sa do teba, voláš ich milá moja, pritom v duchu si myslíš: Vtákochňapka, Cmukoritka, Čvachtopička, v duchu si myslíš: Nič, Vzduch, Sklo, pritom dobre vieš, že nejestvujú žiadne tajomstvá, lebo všetky tajomstvá sú úbohé, lenže ty si sa nikdy nad nikým nezľutoval, ty úbožiak, poznáš len násilie, ako sa nasilu vtláča tvár do perín, aby sa dusila a vzlykala, nikdy o tom žiadna neprehovorila, akoby vedeli, že vlastníš ich hlas, hanbia sa za utrpenie, súžbu, túžbu, bolesť, hnev, temno masochizmu, a ty si lovíš pokojne ďalej, oslintáš každú z nás a podáš, podáš si každú z nás, aby sme od toho okamihu žili v inom svete, a ty si vyškrtneš, vyložíš si zošit, ceruzku, nožík, a škrtáš, buď prekliaty, buď prekliaty, buď prekliaty, neži. (Slzy) A tak som ťa milovala. Vsunula som si ruku do tvojich topánok, keď som ich čistila, akoby moja dlaň bola tvoje chodidlo, pritlačila som si prsty k podrážke, aby som pocítila odtlačky tvojich prstov, stála som v kuchyni na štyroch na rukách s topánkami a plakala som od šťastia, že si tu, že tu môžem byť pre teba, potichu mi tiekli slzy, aby som ťa nezobudila, lebo dnes máš dôležité pojednávanie, ani svetlo som pre sklené dvere nerozsvietila, pri svetle pouličnej lampy som v nočnej košeli leštila čiernym boxom tvoje topánky, aby si bol pekný, aby všetci videli, aký si krásny, aké krásne by bolo stáť na tvojich nohách, vzpriamene a sebavedome, ako dobre by bolo obhajovať svoju pravdu, každému odpornému hajzlovi do očí povedať, že pánom som tu ja, slzy mi padali a ja som ich rozmachlila do čiernej masy, a myslela pri tom na to, že dnes vyhráš, lebo ten, komu topánky leštia slzami, ten vždy vyhráva, teraz to už viem. (Krv) Vtedy som ešte netušil nič. Keby si ma právom väčšieho nezavolal vyšpehovať starú mamu, ako ciká, a keby stará mama nebola taká mladá, a keby sme neboli takí malí, a keby som nebol taký precitlivený na pachy, a keby si mi nestisol s tichým smiechom ruku, a keby som nebol ako prvé uvidel krv, ako steká spomedzi stehien čupiacich nôh na zem, rovno na suché lístie, a keby nás stará mama nebola prichytila a nenaložila by nám najväčšiu bitku môjho života, po ktorej ma ešte dva dni triasla zimnica, tak by som dnes možno mal rád aj ženy.

Publikované: 05/08/2020