Ivana Gibová: Stanica

Agresívny budík, ešte v polosne matné spomienky na večer, chvíľu ani neviem kde som, hodinky, onedlho mi zapne – vlak do Bratislavy, mám dvadsať minút, aby som sa dostala na ostravské Hlavní nádraží, nahádžem veci do kufra, bez sprchy, bez umytia zubov, bez mozgu, do troch minút vystrelím z hotela, pešo to nestíham, električková zastávka, bežím, spotená; nastúpim, ani neviem, či je to smer Hlavní nádraží, ale aj tak ma to upokojuje, posielam sms ostravskému dopravnému podniku, lebo som poctivý blbec, čo si vždy kupuje lístok, v sekunde, keď mi príde správa, že zo slovenského čísla by to nešlo, sa nad mojou hlavou ozve: „Slečna přistoupila?“ a v mojej hlave: „No doprdele.“ A ozve sa správne, lebo nado mnou stojí dvojmetrový revízor; no, a si v háji, slečno. Áno, pristúpila, ukazujem revízorovi telefón ako chabý pokus demonštrovať svoju snahu o zakúpenie lístka, samozrejme ho to nijako nedojíma, pýta si občianku a ja si pýtam pokutu, ešteže mám honorár zo včera, chcem sa revízora zbaviť rýchlo a keš, ale on nie, to tak nefunguje, slečno, on potrebuje občianku a vypísať mi pokutový lístok, vysvetľujem mu, že posledné, čo chcem, je mať dlh u ostravského dopravného podniku, ale nie, to tak nefunguje. Rezignovane vyťahujem občiansky, na ktorom vyzerám ako luxusná eskortná štetka, revízor neveriaco pozrie na fotku a potom na mňa, smradľavú spotenú socku s mastnými vlasmi a neumytými zubami, ešte raz na fotku, chvíľu mu to hlava neberie a potom sa spýta, čo slečna vôbec robí v Ostrave, tak mu slečna popravde odpovedá, že jej vyšiel český preklad knihy a že včera ho bola krstiť. Revízor pochybovačne pozrie na moje mastné vlasy. Nejako to asi spracuje a povie: „Tak vy ste známa osoba, vás nemôžem pokutovať.“ Vysvetľujem mu, že známa nie som ani na Slovensku, nieže ešte v Ostrave, a tak ma pokutovať pokojne môže, ale hlavne rýchlo a keš, lebo musím stihnúť vlak. Revízor chvíľu rozmýšľa a potom sa opýta, či mám tú knihu so sebou, hrabem sa v kufri a hľadám, nachádzam, vyťahujem; pozerá sa na mňa, na knižku, na meno na občianskom, na meno na knihe, chvíľu asi zvažuje, či som neukradla občiansky aj knihu, potom príde s nápadom: „Viete čo? Ja vám nedám pokutu a vy mi dáte knihu.“ A slečna nie aby bola rada, že z toho tak lacno vybŕdne, ona povie: „Ale ja vám ju nemôžem dať, ja mám len túto jednu.“ Revízorov pohľad povie ty si ale trafená krava a slečna sa spamätá, povie no tak dobre, vezme knižku a napíše venovanie neinvazívnemu ostravskému revízorovi, v tej chvíli sa ocitáme na konečnej zastávke Ostrava Hlavní nádraží, vybieham zo spoja, mám štyri minúty, vbieham do budovy stanice a zisťujem, že vlak má hodinu meškanie. Kupujem si Chesterfield Start a idem von zapáliť si, pomalým krokom ku mne kráča asi päťdesiatročná cigánka, presne viem, čo chce, a presne to aj chce – cigaretu, dám jej, vyzerá slušne a čisto, ja teda vyzerám rozhodne horšie, pani fajčí a vykladá mi, ako mala prácu v Tescu a ako ju ojebali a potom okradli o prachy aj doklady, prespáva na staničných hajzloch, lebo nemá na cestu domov do Neviemkam, klasická story, ale počúvam ju, aj tak nemám hodinu čo robiť, príbeh pokračuje tým, že má cukrovku, takže nepije, vôbec nepije, nemôže; pýta sa ma, či mi má ukázať potvrdenie o cukrovke; to ti teda neukradli – pomyslím si, ale vravím jej, že nie. Potrebovala by pár drobných na polievku, pýtam sa jej, koľko stojí lístok do Neviemkam, netuší, ja tiež nie. Ponúknem sa, že jej ho kúpim, rozžiaria sa jej oči, ale vzápätí ma to prejde, posledné, čo chcem teraz robiť, je kupovať lístok. Dávam jej štyristo korún (netuším, koľko je to eur) a vravím, nech si kúpi polievku a lístok, že ak ma odrbe, je to jej svedomie, zrazu mám pocit vyváženia vesmíru – revízor bol dobrý ku mne, teraz ja budem dobrá k cigánke a všetko bude zasa v rovnováhe; cigánka mi vraví, že som dobrá víla a že toto sa jej ešte nikdy nestalo, sľubuje, že si určite kúpi lístok, hovorím jej, že je mi to jedno. Na rozlúčku mi chytí ruku a povie, že mi želá, nech sa mi tiež stane niečo, čo sa mi ešte nestalo. Pozerá mi do očí. Dávam jej celé Chesterfield Start a zrazu ma prejde chuť vracať sa do Bratislavy, z akýchsi obskúrnych dôvodov ma pochytí iracionálna túžba zostať tu; mám pocit, že Ostrava je zmes Andalúzie, Užhorodu, Prešova a všetkých miest, ktoré som kedy videla. Kupujem si za šestnásť korún v automate lístok na MHD a idem späť do centra. Pešo. Míňam nápis na chodníku „Life is porno“. Fotím ho a vešiam na fejsbúk. O niekoľko dní mi na messenger príde správa od revízora, že setkání s moji osobou bylo příjemné a MILÉ. Zakončí to srdiečkom a pozvaním na kávu, až budem zas v Ostrave. Neodpoviem mu a nenapíšem, že som tu celú tú dobu a odkedy tu žijem, každé ráno chodím pešo na hlavní nádraží, ale cigánku som tam ani raz nestretla.

***

Taxík. Niekde pod mostom. Platím. Som tu už druhý mesiac, ale stále netuším, akú hodnotu majú české peniaze. Výťah. Iný než včera. Každý deň je iný. Byt. Pýtam sa ho, ako dlho tu býva; vzápätí to zabúdam. Keď hrá na klavíri, nakláňa hlavu, pôsobí to ako póza, ale verím mu to, čo je jedno, lebo to veľa hovorí o mne, ale nič o ňom. Hudba. Jeho vlasy. Voda. Fotky. Špinavé hrnčeky. Žiadne meno sa mu nehodí. Mám z nás dvoch incestný pocit. Celkom zreteľný obraz cigánkiných očí. Zameriavam sa na chlpy, čo mu trčia spod trička; chcem mu ho dať dole, ale nedám, spravím si tú masochistickú radosť, nechávam si predstavu. Strašne chcem, aby ma pretiahol, ale cítim sa pri ňom perverzne, ako matka, ktorá ide ošukať spolužiaka svojho syna, lenže presne tá perverznosť ma na tom aj vzrušuje; cítim ho a v tme si predstavujem tie chlpy, lebo môžem, lebo som sa nepozrela. Mala som to urobiť aj s nohami, nepozerať sa (ale to mi dôjde až na druhý deň na stanici, kde ma znova budú obklopovať nohy cudzích chlapov v šľapkách a inej absurdnej obuvi, cítim sa jak Mária Magdaléna – však aj som). Chcem pustiť Neila Younga, púšťam cigánsku ľudovku. Ideme na terasu, ale ja som vo Florencii pred Uffizi; je to jeho postojom, jedna ruka podopretá vbok, vymýšľam mu meno, nemôže sa volať David, nemôže sa volať nijako. Posteľ, sledujem ten byt, do detailu, pavučiny, nikdy nezametal, v posteli za matracom Bergman a tri obaly od kondómov, vlasy. Dalo by sa predpokladať, že toho Bergmana fakt číta. O obaloch sa nedá predpokladať nič, keďže tam môžu rovnako dobre byť spred včera ako spred roka – pavučiny, nezametá. Má neurotické písmo. Rozpráva ticho. Znova je ráno.

***

Pekelná cesta pešo na Hlavní nádraží, paranoja a strach z cigánov, v tom tričku s jahodami, v ktorom mi vidno bradavky na kilometre, presne v takom tričku nechce žena sama ísť pomedzi cigánske bytovky, pomedzi nijaké bytovky a kričiacich chlapov s plechovkami. Chodím takto už dva mesiace, ale neviem, či si na toto niekedy zvyknem. Neviem ani, načo takto chodím. Na Hlavní nádraží a späť, pešo a taxíkom. Kontrolovať cigánku, či odcestovala Neviemkam? Vyfetovaná nedeľná Ostrava s prázdnymi ulicami a jediné, čo je cestou otvorené, je samoobslužná práčovňa. Míňam nápis na chodníku „Life is porno“. Za normálnych okolností by som ho odfotila a mrdla na fejsbúk, ale teraz nie sú normálne okolnosti, teraz som posraná z cigánov, ani sa len neopovážim vytiahnuť z tašky mobil. Inštinktívne si preložím ruky cez hruď a prvý raz v živote si seriózne nadávam, že nenosím podprsenku. (To sa ti frajeruje v civilizácii s holými kozami pod tričkom, slečna.) Zisťujem, že Užhorod aj Andalúzia sa pred ostravským Přívozem môžu strčiť do prdele. (Kedy som znova začala byť paranoidná?) Pritom môj život v skutočnosti viac-menej naozaj je porno a ja by som sa asi neposrala z toho, keby ma znásilnil nejaký ostravský cigoš – ak by ma v závere nechal žiť. (Ale načo ja vlastne potrebujem žiť?) V hlave sa mi v rýchlom slede premietnu obrazy špinavých hrnčekov, fotiek a obalov. Som si istá, že som už prežila množstvo oveľa nebezpečnejších situácií, ibaže v tejto chvíli si žiadnu z nich nedokážem vybaviť – sústreďujem sa len na tričko s jahodami, bradavky a cigánov, ktorí ma v skutočnosti majú úplne u riti, to len ja by som si priala, aby ma znásilňovali. Možno som sa vôbec nemala na tej stanici vybavovať s cukrovkovou cigánkou, možno ma zakliala a ja už naveky budem blúdiť Přívozem so šestnásťkorunovým lístkom na MHD vo vrecku, hore-dole medzi stanicou a centrom mesta, kde žijú muži, s ktorými sa nikdy nevyspím, medziiným klavirista, čo ani neviem, ako sa volá, ale David rozhodne nie, budem blúdiť Přívozem a dúfať, že ma znásilnia ostravskí cigáni. Mám nutkanie dôjsť až na stanicu a už sa nevrátiť, kúpiť si lístok do Neviemkam a už sa nevrátiť, ale Ostrava ma drží v sebe a asi sa mi deje niečo, čo sa mi ešte nikdy nestalo, lebo life is porno, life is špatné porno, kúpiť si lístok a už sa nevrátiť, zmiznúť stade preč, ako keby preč existovalo.