Jana Micenková: KLÁRA (intro)

(Úryvok z pripravovanej knihy)

V určitom období ostávala Klára uzavretá vo svojej fľaši. Sedávala v zadnej lavici a neprítomným pohľadom pozorovala svet okolo seba. Najčastejšie sa zaoberala osobnými záležitosťami ako pichanie kružidlom do gumy, následné počítanie vpichov – (teda v jej interpretácii vesmírnych bodiek či hviezdičiek, na šedom nebi). To isté potom robila s plastelínou, s lavicou, alebo svojou dlaňou. Niekedy sa počas hodiny vypýtala na toaletu, sadla si na záchod, jemne si pichla hrotom kružidla medzi zuby a potom celú hodinu vycuciavala spod zubov krv. Klára sa skrátka vždy vedela nejak zabaviť, nepotrebovala k tomu žiadnu spoločnosť.

Ale aj v tomto, takmer vegetatívnom stave, neuniklo jej pozornosti ako si Barbora Čepová upravuje gaťky, ktoré sa jej zarývajú do zadku, a potom si tou istou rukou dáva mejkap na tvár. Kláru napadlo, že čosi také nechutné by sa Marianne nikdy nemohlo stať, lebo Marianna bola dokonalá. Už len prejsť okolo Marianny a nadýchať sa jej éterickej vône bol zážitok. Kláru občas napadlo, či Marianna vôbec kaká, potí sa, alebo či niekedy vyzerá zle…

Raz Klára omylom otvorila dvere na záchode, keď si Marianna akurát utierala rozkrok a naťahovala gaťky, ale aj pri tejto činnosti vyzerala krásne, skoro ako modelka pred fotografom, dokonca sa na Kláru usmiala, akoby utieranie pipiny bola tá najbežnejšia činnosť, ktorú vykonáva nielen v súkromí, ale aj pred objektívmi. Marianna bola proste klasa a Klára ju len z diaľky obdivovala. Na priateľstvo s niekým takým nemala dostatočný potenciál… Takže sa radšej zase vypla, pozorovala vtáky za oknom a dierkovala okolité predmety kružidlom…

Klára už si nepamätá, kedy presne to začalo ísť s matkou z kopca. Asi vtedy, keď prestala pracovať v tom bábkovom divadle…

Ale vie, že v tom období sa najradšej vypínala a nevnímala, čo sa okolo nej deje, ani doma ani v škole. Jediné miesto, kde nemusela byť vypnutá bol byt babky Benkovej. Tam sa dalo dýchať, dokonca sa tu občas dalo aj poplakať si, a preto ju tam otec vtedy častejšie odkladal. Nevie ani koľko ubehlo času, kým sa znova zapla, zrejme keď už babka bola viac zoslabnutá a Klára u nej nemohla tráviť toľko času.

Jedného dňa sa Klára zrazu prebudila, vyliezla z ulity a snažila sa zorientovať v triednych udalostiach. Hľadala skupinku, do ktorej by konečne mohla zapadnúť. Urobila si „rešerš“ a nakoniec sa zamerala na partiu troch prepadlíkov, ktorí nedávno do triedy pribudli.

Chcela byť rovno medzi najsilnejšími, aby si o nej už nikto nemyslel, že je slabá. Vrhla sa do toho po hlave, tá malá šípková Ruženka, lebo už stratila dosť času rozdumovaním. Keď kamoši, tak poriadny, žiadne troškárenie!

Boli obdobia, keď sa Klára bála komukoľvek pozdraviť, aby ho náhodou svojou odpudivou prítomnosťou neurazila, ALE potom boli aj obdobia, keď cítila, že by dokázala vyšplhať na Mount Everest a ukazovať stamaď všetkým fakáča. Teraz bol čas na Mount Everest, veď nie je čo stratiť.

Partiu prepadlíkov tvorili Makula, Tomčko a Luka, vyžarovala z nich sila a vyspelosť – také niečo Klára potrebovala.

Vytýčila si cieľ a v nejakej náhodnej chvíli sa jej podarilo do partie preniknúť. Všimla si, že im došli cigarety, a tak zo svojich úspor na desiatu kúpila jednu krabičku a strčila ju medzi nich. Potom už nebolo ťažké pripojiť sa k nim každú prestávku, chodiť s nimi na ich fajčiarske miesto a počúvať ich chlapácke debaty. Hovorili aj o marihuane, lysohlávkach a acetóne.

Klára si kúpila odlakovač, nadýchala sa jeho vône a potom sa omámene prechádzala po sídlisku, pozorujúc holuby ako zobú zo zeme rozmočené rožky. Premýšľala, aké to je byť holubom. Po tejto akcii si odčiarkla frajerinku, že vie fetovať. Druhý deň chlapcom z partie hovorila, že ona sa včera tiež dobre sfetovala. Smiali sa jej a hovorili: Jasné, žubrienka…

Ale stále ju medzi sebou nejak tolerovali, za čo sa im Klára pravidelne revanšovala kupovaním cigariet, či iných podarúnkov. Chlapci si púšťali z IPhonov drsný rap. Klára si doma skúšala ich frajerský štýl: stačilo len podsadiť ramená, trochu viac došľapávať, šiltovku si dať šiltom dozadu, nosiť rozviazané šnúrky a sople si utierať do rukáva. Chcela sa naučiť aj chrchle vypľúvať do diaľky presne ako oni. Mali to vymakané, bola v tom technika. Makula dokázal odpľuť „snifel“ do niekoľkometrovej diaľky. Klára si to párkrát osamote vyskúšala, a potom to jeden deň odvážne pred nimi demonštrovala, lenže akurát zavial beťár protivietor a chrcheľ jej pristál rovno na bunde. Chlapci sa z nej nahlas rehotali, zľakla sa, že ju za to vyhodia z partie, a preto rýchlo utekala kúpiť nové dary. Kúpila lepší tabak, papieriky a strčila to Makulovi do ruky.

A čo ja s tým? spýtal sa.

Klára odpovedala: To je pre teba, ty geňo…

Dovolila si povedať nahlas to slovo, ktorým sa chlapci bežne oslovovali. Makula zaváhal, ale tabak Golden Virginia upokojil jeho agresívnu reakciu, tak ju len spražil:

Dávaj si pozor na hubu, dievčatko… Otec ti je geňo…

Kláry sa poznámka o otcovi trochu dotkla, ale usmievala sa, aby to všetko vyznelo ako dobrý vtip: Sorry, neber to tak…

Ďalšou poctivou prácou bolo, keď sa naučila nahlas grgať, to skupinka relatívne ocenila. Inak bol ich repertoár dosť jednotvárny, hoci Kláre to rozhodne nevadilo. Väčšinou sa bavili o svojich geňovinách, alebo si len tak púšťali hudbu a nadávali na rodičov. Raz pršalo, oni stáli pod bránkou a mali debatu o rodičoch. Každý z nich mal síce frajerské kecy, ale zároveň sa ukázalo, že to doma majú všetci úplne na hovno. Keď došiel rad na Kláru, povedala len: Moja matka je piča…

To vykoľajilo aj drsných chlapcov, lebo na svoje matky si ani oni nedovolili nadávať. Pochopili, že Klára túto vetu myslí celkom vážne, a tak mlčali, poťahovali cigu a pozerali na kvapky dažďa. V ten deň sa jej zdalo, že s ňou skutočne súcitia. Už nebola len prívesok, stala sa súčasťou partie. Na ten moment Klára nikdy nezabudne. Makula jej podal tabak a povedal:

Veď si ubal aj ty, keď máš chuť…minule si hovorila, že si občas zakuriš…

Klára nevedela ako sa balí tabak, a tak jej Makula, láskavo ubalil jednu cigaretku. Klára z nej potiahla do úst, so šlukovaním mala už nejaké skúsenosti, takže sa úplne nestrápnila, ale silný tabak jej predsa len trochu zamotal hlavu, musela si sadnúť na kameň. Cítila ako sa jej krúti hlava, napadali ju uletené otázky.

Myslíte si, že holubom chutia viac rozmočené rohlíky, alebo suché?

Luka jej povedal:

Si nejaká vysmažená dievčatko, mala by si opatrne s drogami.

Normálne by sa z tej hlášky asi všetci rehotali, ale Makula sa namotal a rozvíjal s ňou dialóg:

No, asi suché, mokré sa im s tými zobáčikmi asi chujovo prehĺtajú…

Tvoje geňo sa chujovo prehĺta… vysmial sa mu Luka…

Ale Klára a Makula ho ignorovali, pokračovali v debate, nakoniec spolu došli až k triede, celú dobu sa bavili o daždi a zmoknutých holuboch. Tá niekoľkominútová cesta znamenala veľa. Bol tam moment of love a Klára cítila, že ešte pár takých ciest z cigaretky ku triede a možno sa raz bude môcť o Makulu oprieť, alebo ho dokonca chytiť za ruku. Luka im však prerušil romantickú chvíľku:

Mala by si sa naučiť baliť tabak, keď sa Makulovi začnú triasť ruky z toho večného honenia…

Iď do piči! odpálkoval ho Makula.

Potom už zvonilo na hodinu, ale Lukovu radu si vzala Klára k srdcu. Bola to skutočná výzva! Niečo ako keď režisér matke povie, že sa kvôli svojej roli musí naučiť šermovať. Klára si zaumienila, že sa za každú cenu naučí baliť tabak. Konečne nejaký pekne strávený víkend s jasným cieľom a motiváciou.

Celý víkend sa flákala po sídlisku. Občas sa zastavila, vytiahla tabak, papieriky a začala baliť. Spočiatku sa nedarilo – polovica sa vytrúsila, papierik sa roztrhal, nelepilo to… začiatky sú vždy náročné.

V nedeľu doobeda sa dostala do zenovej nálady. Konečne trochu vyliezlo slnko, akoby sa hlásila jar, zadívala sa na hromozvod na škôlke, do ktorej chodila, zasnívala sa, a keď sa prebudila, držala v ruke svoju prvú ubalenú cigaretu. Síce to bol tenučký, rozpadajúci sa mrzáčik, ale bolo to tam! Pocítila závan šťastia, konečne po dlhej dobe niečo dokázala!

V ten deň sa do toho ponorila úplne celá, nebol roh, nebolo miesto, nebola špinavá diera, kde by sa nezastavila, aby tam ubalila cigaretu. Keby ju jeden pozoroval s akou húževnatosťou balí cigaretky, musel by uznanlivo skonštatovať:

To dievča má vážne talent!

Aspoň takto si to Klára v hlave predstavovala. Občas sa okolo nej vyskytovali imaginárne postavy, ujovia alebo tety, ktorí uznanlivo pokyvkávali hlavou, keď sa jej niečo podarilo. Teraz ich tu bol celý húf, spoločne jej notovali: To dievča má talent…

Bohužiaľ, povzbudzujúce tety a ujovia prichádzali sporadicky. Častejšie ju navštevovali bezhlavé bytosti, ktoré mali ústa vyrezané na krku a hovorili:

Si nula…. dokáž, že nie si…nedokážeš… si nula…si troska, všetci sa ti smejú… nemáš na to… hovorili, že smrdíš… písali o tebe na Facebooku, že si rapavá…učiteľka na chodbe hovorila: „ach Klára, tá sa moc neprejavuje, vo všetkom je priemerná, až podpriemerná, nič zvláštne…“

Potom prichádzali ešte tretie, také, čo nemali ani ústa, ani telo, len vtieravo šepkali do ucha, najčastejšie matkiným hlasom, všetky tie slová, ktoré by jeden nedokázal povedať ani najhoršiemu nepriateľovi: o tom ako ju matka vynosila, aj keď nemusela a nechcela, a že bez Kláry by bol svet krajší, a že keby ju nemusela na tento svet vyprdnúť, mohla teraz stáť na doskách v Národnom… každému je súdené niečo iné, ale matka tu priviedla Kláru omylom a nevie sama ako s takýmto životným omylom naložiť…

Čo to vlastne znamená OMYL? Už si si to slovo a jeho významy niekedy googlovala, Klára…???

Na tieto hlasy Klára teraz nemyslí. Teraz, keď sa jej konečne podarilo ubaliť asi osemdesiatu cigaretku, ktorá vyzerá ako od profíka, myslí iba na jedno: aby už bol konečne pondelok a školská prestávka.

Slnko svieti Kláre do očí a ona verí, že bude konečne lepšia jar než tá minulá.

Druhý deň sa chce predviesť už na prvej krátkej prestávke, ale ponáhľa sa, chudera, takže dokonalá cigareta nevyjde, len tá roztrúsená verzia čo sotva drží. Ale našťastie sú chlapci po víkende zahĺbení do svojich „gamesov“, takže Klárinej trápnej cigaretke nevenujú pozornosť.

Klára sa nevzdáva, hoci ju to trochu sklame, dokonca zraní, je totiž dosť zraniteľná. Každá vec, ktorá jej nevyjde sa zarýva do tela ako tetovanie a privoláva len to jedno vážne mienené slovo: OMYL.

Dnes sa však nevzdáva. Vie, že má ešte pár pokusov, ale jeden ten najväčší si necháva na veľkú prestávku. To už sú chlapci sústredenejší, oči na pár sekúnd odtrhnú od displejov, vedú svoje inteligentné rozhovory, o jebačke, porne, mariške a koho cez víkend vo svojich hrách, strieľačkách rozmrdali. Klára začne baliť cigarety, podarí sa jej husársky kúsok, že ubalí cigu skôr než oni, lebo kým sa oni rozhýbu, než porozprávajú svoje víkendové zážitky, to chvíľu trvá, takže Klára nelení a rovno pred ich zrakom balí cigaretky. Jednu, druhú, tretiu, a hneď im ich aj rozdá – kvalitné, pevné, nerozpadávajúce sa cigarety, tak akurát tučné, tak akurát tenké…

Pripadá si akoby dostala naraz tri Olympijské medaile, lebo dokonca aj Luka uznanlivo pokýva hlavou a Tomčko povie: Doobre. Díky! A Makula jej dokonca venuje úsmev so slovami:

Z teba dačo bude, dievča…

Potom, keď idú po prestávke na hodinu, jej vypadnú z vrecka papierové vreckovky a vtedy ju Makula prvýkrát osloví menom:

Klára, vypadli ti…

A Klára zrazu vie, že ho miluje. Tak strašne miluje Makulu, konečne ho získala, teraz budú už navždy spolu, kamoši a frajeri, a bude mu môcť rozprávať čo sa jej sníva a čo ju serie. Už sa nebude musieť pretvarovať, lebo Makula, hoci vyzerá drsne, je vlastne citlivý. Áno, toto sú dobrí chlapci, Klára vedela, prečo si ich vybrala, prečo sa k nim pridala, bol to šiesty zmysel, mačací.

Kláre v noci pred spaním buší srdce, drží v ruke plyšovú mačku, tlačí si ju na hruď a vedie s Makulom imaginárne rozhovory:

Martin…Vieš, Martin ja…

Klára si predstavuje, že: sedí s Martinom Makulom na preliezke alebo na lavičke, fajčia balený tabak a rozoberajú osobné, skryté veci. Potom si predstavuje, že spolu chodia, že sa držia za ruky, hladkajú, bozkajú…

Makula je vysoký, chudý a stále nosí jedny menčestráky a jednu košeľu. Klára je nízka, útla a tiež skoro stále nosí jedny rifle a rovnakú košeľu. Keby mal niekto blbé reči, Makula ho rýchlo spraží, lebo on je veľký pán! Svoju citlivosť bude dávať najavo len pred Klárou, ale pred ostatnými si udrží svoj rešpekt!

Takto si Klára v noci plánuje spoločnú budúcnosť, ktorá ju ochráni pred všetkým zlým, aj pred hlasmi z hlavy, lebo to všetko Makulovi povie a on to určte pochopí!

Ale keď príde druhý deň školy, tak je už zase všetko inak a balené cigarety už nezaberajú. Chlapci sa totiž zaoberajú niečím iným a dnes to veru nie je hocijaká téma. Kláru prekvapí, keď začne Tomčko nahlas hovoriť o Marianne, akoby si behom tých pár týždňov uvedomil, že má mužské pohlavie a samčie pudy. A ešte horšie jej padne, keď aj Makula zhodnotí Mariannu so slovami:

Prdel má samička dobrú, celá je taká fajne urastená…

Klára zrazu padá do obrovskej jamy, prepadáva sa až pod zem, a ešte hlbšie…

Ako to tak mohol Makula všetko zahodiť? Ich spoločné fajčiarske prestávky, všetky tie dary, všetky tie dni a všetky tie tajné pocity, čo mu včera v noci v imaginárnych predstavách vyklopila? A celú ich budúcnosť, ktorá mala byť vyslobodením? Prečo to Makula zničil? Ako si to zaslúžila Marianna, keď pre chlapcov nikdy nič neurobila? Jedinú cigaretu im neubalila! Zasa len Marianna je v centre záujmu a Klára len neviditeľný chrcheľ vo vetre…

Lenže čo keď, čo keď to je Klárina chyba? Čo ak sa málo snaží? Málo chlapcom pomohla, cigarety im síce kupuje, ale to nestačí. Keďže sa nenarodila s takým zadkom, vizážou a charizmou ako Marianna, musí prísť na to, ako si zaslúžiť pozornosť, ako si to všetko ZASLÚŽIŤ??? Na to aby jeden vyštudoval vysokú školu zásluh! Ale Klára na to príde!

Do debaty o Marianne sa nezapája, v tej by nepochodila, keď však zistí, že Makula obracia prázdnu krabičku od cigariet a spiklenecky na ňu žmurkne, vie hneď, že nádej ešte nezhorela, že je stále členom partie, že ju zatiaľ nevylúčili zo svojho Klubu. Tak uteká s vetrom opreteky a kupuje dokonca dve krabky Cameliek. Čo na tom, že bude celý týždeň bez desiaty? Veď jej stačí jesť vzduch a kŕmiť sa predstavami o budúcnosti, v ktorej s Martinom sedí na preliezke a hovorí mu:

Life sucks, my friend, but you know it, don´t you?

Kúpu Cameliek berú chlapci už ako samozrejmosť, je to Klárina členská karta, vďaka ktorej môže byť súčasťou ich partie. Hoci ona si naivne myslela, že je súčasťou z iných honosnejších dôvodov, ktoré je však nutné neustále potvrdzovať. Proste sa to nedá donekonečna odbíjať cigaretkami a myslieť si, že to stačí. Dnes to konečne pochopila, latky sa musia zvyšovať, inak to nejde. Keď už sa rozhodla, že zdolá Mount Everest, tak musí makať. Každý deň sa treba posunúť o niekoľko kilometrov vyššie. A preto sa pripraví na nové číslo.

Na hodine učiteľky Hudákovej držia hubu všetci. Je to divné, v týchto časoch, keď mávajú žiaci väčšinu učiteľov na saláme. Pred Hudákovou však majú rešpekt, stará škola: vypnuté mobily, žiadne drzé poznámky, ticho. Samozrejme, nedá sa povedať, že by sa všetci na sto percent sústredili. V novej dobe už koncentrovanosť mládeže dávno spláchol duch digitálnych hier a internetu, vieme. Učiteľka Hudáková si však dokázala udržať autoritu v každej dobe. Klára pri zvonení na hodinu pocíti strach, lebo si nie je istá, či na to, čo si teraz naplánovala má…gule. Ale strach rýchlo potlačí, lebo dnes sa musí posunúť na ďalší level. Takže Klára ako jediná nevypína mobil, neskrýva ho, má ho položený na lavici, dokonca hrá akúsi stupídnu hru, ktorú normálne skoro nikdy nehrá, nejaké stavanie kostičiek… A najviac si Klára na tej hre uletí, keď učiteľka Hudáková začne vysvetľovať novú látku a zároveň Klára pozoruje svojich súkmeňovcov, hlavne Makulu, či si všimli ako ona drží zapnutý mobil, zatiaľ čo oni zbabelo mobily vypli a strčili do tašky.

Vtedy sa otočí učiteľka Hudáková Kláriným smerom a ľadovým hlasom, pri ktorom sa aj mačkám ježia chlpy, sa pýta:

Klára toto má čo akože znamenať?!

A Klára, akoby do nej vstúpil nejaký iný človek, zareaguje presne ako Martin Makula, keď rozpráva husté frajeriny a povie:

Jóój, však, musím dohrať ešte posledný level…

Vtedy je v triede presne TO ticho, čo by sa dalo krájať. Niekto sa možno zasmial, ale aj táto smiechová ozvena je zmrazená učiteľkinou otázkou:

Prosím?!

Klára zrazu počuje, že sa jej trasie hlas, že tu teraz sedí len ona sama, malá Klára, so svojím roztraseným hláskom, ktorý sa z posledných síl pokúsi zopakovať tú hustú vetu, ktorá však teraz znie, akoby čivava štekala na labradora. Klára sa zachytáva známych tvárí, hľadá v tej šedi Martina Makulu. Veď od toho je, do frasa, partia, že keď jednému hrozí nebezpečenstvo, ďalší ho idú ochrániť, nezávisle na tom o akú situáciu sa jedná. Lenže traja kamaráti z partie majú v piči. Už sa k nej blíži učiteľka a Klára dostáva jednu pravú, silnú, presne mierenú facku, ktorá pľaskne tak silno, až jej vystrieknu slzy. Teraz by chcela, aby sa je niekto naozaj zastal, aby nejaký hlas povedal:

Preboha, pani učiteľka, ale to nemôžete, telesné tresty sú zakázané!

Ale nikto ani necekne a nikdy to nikto nikde nevyzradí, lebo Hudáková má rešpekt.

A kto by vlastne riešil nejakú neviditeľnú Kláru, ktorá je tak trápna, že nevie odhadnúť kedy čihí a kedy hota? Nevie si ani poriadne načasovať podjebávku, lebo sú učiteľky, s ktorými sa dá zametať a jeden je za to príslušne odmenený salvou smiechu, ale potom tu je učiteľka Hudáková, z ktorej si neradno robiť prču, lebo potom sa stane, čo sa stane!

V tej chvíli teda Klára vidí, že cesta na Mount Everest bola zbytočná, že tu sa jej nikto nezastane, že žiadna partia neexistuje, že žiadneho Martina Makulu nezaujíma, že tu je len Klára sama, so svojím osudom, so svojím malým batôžkom sračiek naloženým až po uši, so svojimi ubalenými cigaretami a rozmočenými rohlíkmi pre holuby… zase len tá neviditeľná Klára, so svojimi hlasmi, ktoré spievajú pesničku o zbytočnom dni, v ktorom sa narodila, ten nonstop hit, evergreen: Ty si vážne jeden veľký OMYL.

Vznik textu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia