Jana Wild (ed.): Divadelná veda ako cesta

Zborník ad honorem nie je frekventovaný druh publikácie. Môže sa zdať, že takáto úzkoprofilová literatúra je čítaním akurát tak pre tých, čo osobu, ktorej je venovaný, poznajú. Prípadne, že je to len oficiózna „povinná jazda“ iniciovaná nejakou inštitúciou. Čítanie knihy Divadelná veda ako cesta. Ad honorem prof. PhDr. Soňa Šimková, CSc. však ukazuje, že to nemusí byť pravda.

Profesorka Soňa Šimková je špecialistkou na francúzsku drámu a divadlo. Je však znalkyňou i ďalších okruhov z dejín svetového a slovenského divadla i prekladateľkou divadelných hier a odbornej literatúry. Postgraduálne štúdium absolvovala na konci 60. rokov 20. storočia vo Švajčiarsku, po ňom nasledoval rad zahraničných výskumných a prednáškových pobytov, predovšetkým vo Francúzsku. Už pred rokom 1989 tak vytvárala vzácne spojenie medzi slovenským a zahraničným divadlom.

Na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave pôsobí ako pedagogička päťdesiat rokov. To bol dôvod, prečo jej kolegyňa, profesorka Jana Wild iniciovala vznik zborníka a zozbierala príspevky od Šimkovej spolupracovníkov, kolegov, študentov a priateľov z celého sveta. Spomienky a zdravice prišli nielen z rôznych kútov Európy a USA, ale napríklad aj z Bangladéša. Dá sa v nich utvrdiť o Šimkovej mimoriadnej rozhľadenosti, vzdelanosti, činorodosti, ale i obľúbenosti u študentov a kolegov.

Autormi a autorkami osemdesiatich šiestich príspevkov sú divadelníci, diplomati, prekladatelia, predstavitelia mnohých humanitných odborov, dávni i nedávni poslucháči VŠMU. Odkazy na konkrétne mená, knihy, preklady a udalosti sa prelínajú s tým obyčajným, ľudským – dozvedáme sa o záľube profesorky v plávaní a mnohí zdôrazňujú jej špecifický zmysel pre humor. Pobavia aj študentské spomienky – mnemotechnická pomôcka „Adam de la Halle písal pastorále“ (čítaj ako vidíš), či dôkaz o tom, že sa neoplatí na skúške klamať o prečítaných dielach. Keď študent tvrdil, že on tú hru určite čítal, profesorka sa ho opýtala, či vie po latinsky. (Len málo stredovekých textov je preložených do slovenského a českého jazyka.) Zborník dopĺňa prehľadne štruktúrovaná bibliografia Sone Šimkovej a jej krátky profesijný životopis.

Čo však publikáciu robí zaujímavou pre širšie publikum, sú príspevky, ktoré presahujú formát zdravice. Z knihy sa dajú čítať dejiny Vysokej školy múzických umení a festivalu so súčasným názvom Istropolitana Projekt – medzinárodný festival divadelných vysokých škôl, ale aj dejiny slovenského divadla a kultúry. Viacero generačných súputníkov a súputníčiek spomína inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a následné obdobie „normalizácie“, teda násilnú ruptúru vo vývoji divadla aj ich životov. Šimkovej spolužiak, teatrológ František Deák žijúci v USA, píše: „Medzi promóciou v júni a okupáciou v auguste bolo asi dva a pol mesiaca. Boli sme pripravení začať svoj profesionálny život, keď sa nám náš svet zrútil.“ (s. 15). O krušnej normalizačnej dobe píše Júlia Sherwood Kalinová a Ľuba Lesná. Spomienka teatrologičky a filmárky Anny Gruskovej zrkadlí i spoločenskú klímu 90. rokov. Presahy do iných odborov ponúka príspevok lexikografky Ingrid Hrubaničovej, ktorá píše o spolupráci na preklade Divadelného slovníka Patrica Pavica. Z mnohých reflexií prekypuje frankofilstvo. Mimoriadny je príspevok predkladateľky a bývalej kultúrnej atašé Slovenskej republiky v Paríži Michaely Jurovskej. Je to až cestopisné dobrodružné čítanie.

Divadelná veda je cesta. V prípade profesorky Sone Šimkovej dlhá, inšpirujúca a s prienikmi do iných krajín a iných odborov.