Katarína Gecelovská: Nahý a sofistikovaný

Ako v dnešnej dobe hovoriť o láske? Už Umberto Eco vystihol problém muža v období postmoderny, „ktorý miluje veľmi kultivovanú ženu a vie, že jej nemôže povedať: ‘Šialene vás milujem’, pretože vie, že ona vie (a že ona vie, že on vie), že tieto slová už raz napísala Barbara Cartlandová“. Ecovým riešením je, že jej ešte stále môže povedať: „Ako by povedala Barbara Cartlandová, šialene vás milujem“ a vyhne sa tým falošnej nevinnosti v dobe, v ktorej už nie je možné hovoriť nevinne. Možno tak postupovať aj v 21. storočí, ktoré niektorí myslitelia označujú ako obdobie post-postmoderny?

Český spisovateľ Jan Němec ponúka ako odpoveď svoju najnovšiu knihu. Skúma v nej, aké možnosti má v dnešom svete a literatúre milostný román – po všetkých tých ľúbostných príbehoch, ktoré už boli napísané, a po všetkých tých romantických piesňach a filmoch. Němec sa s tým nemaznal a prichádza pred čitateľov nahý – hlavnou postavou je on sám so svojím vlastným menom a identitou a sprostredkúva milostný príbeh, ktorý sám prežil. Neskrýva sa za formulku „Podobnosť so skutočnými osobami je čisto náhodná“, práve naopak: súčasťou románu je napríklad aj emailová komunikácia s kamarátom, ktorému posiela na schválenie pasáže týkajúce sa jeho osoby. Jediná postava, ktorej zmenil meno, je hlavná ženská hrdinka Nina. „Tohle je román o lásce a o psaní ve věku digitálního smutku. Zkoumám v něm víc než pět let jednoho milostného vztahu a další dva roky, kdy jsem o něm psal.(…) Jsem v něm sám za sebe, tak jako je člověk sám za sebe v lásce a ve všem, co stojí za řeč,“ uvádza Němec na obálke Možností milostného románu.

Napriek bytostnej potrebe napísať tento román, ktorú čitateľ môže pri čítaní vnímať, sa autorovi darí neskĺznuť k fňukaniu nad nepochopiteľnou skutočnosťou, že ho opustila milovaná žena. Je jeho kniha terapiou? Isteže. Čitateľ cíti spisovateľovu bolesť a snahu vyrovnať sa s ňou. Badať však aj určitý odstup, sebakritiku a sebairóniu, ktoré mu umožňujú narábať s vlastným životom (skoro) ako s príbehom. Němec sa neportrétuje ako obeť a neľútostne skúma aj vlastné pochybenia, takže ani jedna z ústrednej dvojice postáv nevyznieva vyslovene pozitívne či negatívne. Napriek nemožnosti priamo si vypočuť druhú stranu cítiť v rozprávaní trhliny a indície, ktoré umožňujú relativizovanie a spochybnenie vyrozprávaného, a teda aj možnosť predstaviť si druhý pohľad.

V románe autor viac-menej chronologicky popisuje históriu vzťahu s Ninou od zoznámenia až po rozchod. Redaktor vydavateľstva Host, doktorand na sociológii a spisovateľ Jan Němec sa na hodine tvorivého písania v Olomouci zoznámi so svojskou študentkou. Táto po krátkom čase príde do Brna na jeho autorské čítanie a začne sa medzi nimi rozvíjať ľúbostný príbeh. V období intenzívnej zamilovanosti udržiavajú vzťah „na diaľku“, stretávajú sa cez víkendy v Olomouci alebo v Brne. Neskôr prežijú šťastný semester v Krakove, ktorý Jan využije na písanie knihy Dejiny světla. Po návrate sa k nemu Nina nastálo nasťahuje, nepodarí sa jej dokončiť školu a živí sa ako čašníčka a modelka. Ich vzťah začne postupne škrípať.

Jan Němec píše o svojom príbehu lásky, ale keďže už kvôli Ecovi nemôže byť „nevinne“ autentický, využíva rôzne postmoderné literárne postupy. Jedným z nich je fragmentárnosť: román sa skladá z rôznorodých kapitol, medzi ktorými nájdeme klasické rozprávanie, články z internetových zdrojov (napríklad známy prípad youtuberky, ktorá pred kamerou následkom nevydareného pokusu s knihou zastrelila svojho priateľa), popis spomienok na spoločnú dovolenku v Taliansku prostredníctvom putovania panáčika po Google mape či kapitoly s názvom stalo se v předchozích dílech, v ktorých sú citované pasáže z iných literárnych diel. Výzvu autora, aby čitatelia vybrali vhodné motto pre knihu, napísali ho na príslušné miesto, odfotili a fotografie posielali do redakcie, už asi ocenia len skalní postmodernisti, podobne ako playlist k románu zverejnený na youtube. Pozoruhodný však je fiktívny rozhovor s autorom, v ktorom Němec predchádza otázky novinárov a čitateľov, ako napríklad: „Proč ses rozhodl napsat knihu, jako je tato?, Chtěl bys ty sám být v pozici Niny?, V kritikách se určitě objeví, že napsat čtyři sta stran o sobě smrdí narcismem a číst to má pachuť voyeurství. Co si o tom myslíš? či Mluvíš tu také o Kunderovi a jeho někdy možná až chorobné snaze předepisovat interpretace a kontrolovat vlastní obraz. Nemáš to náhodou stejně?“ Bizarnosťou je aj jmenný rejstřík postáv a miest umiestnený na stranách 278 – 287 namiesto v závere. Autor píše: „V tejto kapitole se projevila zejména autorova záliba v katalogizaci, jež vytváří nečekané souvislosti. Moje babička se konečně potkává s Johannem Sebastianem Bachem, William Faulkner s Rogerem Federerem, Claudia Schiffer s Egonem Schielem a Ingmar Bergman s bezdomovci. (…)Vedle toho zvídavý čtenář může nahlédnout, jaké další postavy a místa ho ještě čekají na zbývajících stránkách knihy.“

Janovi Němcovi sa podarilo spojiť postmoderné postupy s osobnou výpoveďou a byť ľudský aj v dnešnej odcudzenej dobe digitálnej. Áno, ešte aj dnes sa dá hovoriť o láske, stačí pritom byť nahý a sofistikovaný, autentický a sebaironický, úprimný a zároveň podkutý postmodernou teóriou.

Ján Němec
Možnosti milostného románu
Host, 2019

Publikované: 20/05/2020