Katarína Gecelovská: Zvlnený komiks

V posledných rokoch sa v kníhkupectvách objavuje čoraz viac komiksov, ktoré už nie sú určené len pre milovníkov sci-fi príbehov či dobrodružstva. Ide o komiksy pre dospelého čitateľa, zobrazujúce problémy, vzťahy a situácie z reálneho života. Ja, ktorá som okrem Káčera Donalda komiksom nikdy neholdovala, som si so zaujatím prečítala príbeh o detstve, dospievaní a prvej veľkej láske Craiga Thompsona – Pod dekou, komorný príbeh Nevyhnutelná opotřebovanost citů (Zidrou a Aimée de Jongh) o starnutí a láske v neskorom veku či komiks o detstve na Blízkom východe – Jednou budeš Arab (Riad Sattouf). Tomuto literárno-výtvarnému žánru sa v slovenskej literatúre venuje Daniel Majling (Rudo a Zóna) a nedávno začalo grafické romány vydávať aj vydavateľstvo reportážnej literatúry Absynt. Ich prvým komiksovým titulom je Vo vlnách od AJ Dunga.

Kniha Vo vlnách má dve línie: prvou je skutočný príbeh autorovej lásky ku smrteľne chorej Kristen, milujúcej more a surfovanie, druhou je história surfovania ako športu a spôsobu života. Dungo retrospektívne, s časovými skokmi, opisuje vzťah s Kristen, ich zoznámenie, zamilovávanie, priebeh Kristeninej choroby, spoločné chvíle na pláži, na cestách aj v nemocnici. Pridáva pohľady Kristeninho brata, bratranca a matky – ich spomienky na Kristeninu osobnosť a spoločné zážitky. A na surfovanie. Ako napovedá už názov, ústredným motívom knihy je more. Kristen od detstva zbožňovala surfovanie so svojím bratom a nevzdala sa túžby surfovať ani keď prišla kvôli rakovine kostí o nohu. Dungo vyzdvihuje, ako roky odvážne bojovala proti zákernej chorobe, nestrácala radosť zo života, chuť cestovať či športovať a nikdy nepodľahla pocitu nespravodlivosti ani beznádeji. Keď už nevládala sama surfovať, surfovali namiesto nej brat, bratranci a priateľ, dúfajúc, že sa k nim jedného dňa znova pridá. V takých chvíľach ich sledovala z okna alebo z pláže. Táto príbehová línia je celá stvárnená v tyrkysovej farbe mora. Odtieňmi hnedej sú zasa zobrazené dejiny surfovania, od jeho počiatkov na Havajských ostrovoch cez príbeh „otca moderného surfingu“ Duka Kahanamokua (1890 – 1968) až po prínos a osudy ďalšej surferskej hviezdy – Toma Blaka (1902 – 1994). Dungo o koreňoch surfingu píše: „Pre pôvodných obyvateľov Polynézie bolo surfovanie univerzálnym pôžitkom. Bola to duchovná skúsenosť, ktorá ostrovanov spájala. A vplietala sa do tkaniny každodenného života všetkých Havajčanov.“ (s. 13) Takto to bolo až do príchodu kolonizátorov zo Západu, ktorí priemyslom a chorobami zdevastovali pokojný život ostrova. Surfovanie sa stalo vzácnosťou a domorodí surferi sa ocitli na pokraji vyhynutia. „V reakcii na to začali poslední domorodci hľadať útočisko na mieste, ktorého sa cudzinci báli najviac. Surfovaním sa pokúšali ujsť pred vlastnými starosťami, protestovať proti kolonizácii a uchrániť svoju miznúcu kultúru. Vo vode vždy našli útočisko.“ (s. 19 – 21) Havajčan Duke Kahanamoku, ktorý sa preslávil ako vynikajúci plavec (získal tri zlaté a dve strieborné olympijské medaily), tento národný havajský šport v 20. storočí spopularizoval. K surfingu inšpiroval aj Toma Blakea, ktorý zmodernizoval a odľahčil surferské dosky a sprístupnil ich tak širokej verejnosti. Dungo Blakea vníma aj takto: „Tom zosobňoval myšlienku, že surfovanie môže poskytnúť útechu tým, ktorí sa cítia zlomení. Táto myšlienka ma zasiahla.“ (s. 333) Na tomto mieste už Dungo zbytočne explicitne pomenúva, čo je z komiksu zjavné: surfovanie môže byť viac ako len šport a zábava. Ideou surfovania ako útočiska, lieku a spôsobu boja proti kolonizátorom či chorobe je popretkávaná celá kniha. Tejto paralele však uberá na sile azda trochu príliš priamočiare spracovanie.

Obraznosť súvisiaca so samotným morom je naopak silná a účinná: choroba prichádzajúca a odchádzajúca ako príliv a odliv, márnosť boja proti prírodným silám, bolesť zaplavujúca človeka vo vlnách… Mimoriadne pôsobivé je aj výtvarné stvárnenie. Jednak už zmieňované farebné ladenie, ale najmä „vlnivosť“ ilustrácií, ktoré často v sérii obrázkov prechádzajú do vĺn alebo tvarmi zobrazovanej reality vlny pripomínajú (napríklad záhyby prikrývky na nemocničnej posteli sa menia na vlniace sa more a odnášajú Kristen mimo Dungov dosah).

Autor sa s čitateľmi podelil o svoju intímnu skúsenosť vzťahu so závažne chorou ženou. Z každej strany komiksu môžeme cítiť úprimnú lásku, bolesť aj obdiv voči Kristen a jej nezdolnej odvahe. V snahe vzdať hold výnimočnej bytosti, ktorú miloval, však Dungo Kristen zidealizoval – v istom zmysle podobne, akú sú heroizované aj významné postavy surferského sveta. Dungo opomína temnú stránku boja so zákernou chorobou, ktorý nevyhnutne prináša pocity beznádeje, zakolísania vôle, strach, úzkosť a hnev. Tejto oblasti sa výraznejšie dotýka azda len raz, keď píše: „Po Kristeniných narodeninách sme začali surfovať bez nej. Viem, že ju to muselo bolieť. Bolo ťažké nevšímať si jej podráždenie. Nemohla za to, že sa viac nedokázala udržať na doske, no my sme na ňu neprestali čakať.“ (s. 109) Inak zväčša zobrazuje len Kristeninu silu, boj, láskavosť a tešenie sa zo života. Kristen, ktorá na pláži opeká hotdogy a statočne máva surfujúcemu Dungovi. Príčiny, ktoré ho k takémuto postupu viedli, sú síce z ľudského hľadiska pochopiteľné, ale z literárneho hľadiska vedú k idealizácii a k oslabeniu vierohodnosti popisovanej reality. Nazdávam sa, že keby Dungo zobrazil aj temné stránky boja s chorobou, mohol presvedčivejšie – a paradoxne aj mocnejšie – zachytiť Kristeninu silu a nezlomnosť ducha. Kristen by tak bola viac ako „sväticou“ (slovami jej matky) skutočným človekom z mäsa a kostí, ktorý trpí, snaží sa, niekedy to nezvláda, ale nevzdáva sa a bojuje ďalej. Dungo sa kvôli nedostatku odstupu nevyhol ani niekoľkým klišé, ale väčšinou sa mu darí vyvarovať sa sentimentality, ktorá je pri autobiografickom stvárňovaní tragického životného príbehu vždy rizikom. Grafický román Vo vlnách je napriek uvedeným nedostatkom intenzívnou výpoveďou schopnou zasiahnuť čitateľa, a to aj vďaka svojmu výnimočnému výtvarnému spracovaniu.

Aj Dungo
Vo vlnách
preložila Kristína Svrčková
Absynt, 2021