Januárová glosa to nemá ľahké. Nuž – je januárová. Vtedy si ľudia dávajú rôzne predsavzatia, píšu si ich veľkými písmenami na papier, aby každý videl. Napokon tými, ktorí by to predsavzatie najradšej už nevideli, sú samotní autori hrdých výziev. Glosa si nič také nemôže dovoliť. Musí sa tváriť slávnostne – je predsa január, prvý mesiac nového roka. Ďalej musí byť zodpovedná za všetky slová, ktoré sa jej rozutekajú do riadkov, aby to neboli len také floskuly. Aby mali svoju váhu. A nesmie byť utáraná ako stará baba. Hovorím – má to ťažké.

Našťastie sme na portáli Knihy na dosah. A tých kníh je po Vianociach na dosah neúrekom. Neverím totiž, že čitateľovi tohto portálu nedoniesol Ježiško aspoň jednu knihu. Takže moje prianie, aby sme mali vždy po ruke knihu, ktorá nás zabaví, prekvapí, rozplače, pohladká, udiví či rozhorčí, sa pomaly stáva anachronizmom.

Rozmýšľam, odkedy sa kniha stala zvláštnym a neopakovateľným zážitkom pre mňa. A musím zaloviť poriadne v pamäti, lebo sa ocitám v čase, keď ešte nechodím do školy. Ležím večer v posteli a vedľa mňa mama, ktorá mi číta z rozprávok Pavla Dobšinského. Mnohým slovám a slovným zvratom vôbec nerozumiem. Dobre, lebo nebárs… číta mama a ja sa jej nespýtam, čo to znamená, lebo to nechcem vedieť. Cítim v tajomných slovách sladkú hrozbu čohosi nevypovedaného a neznámeho. Áno, tá hrozba je sladká, lebo ja som v bezpečí  v perinách a vedľa mňa mama. Zrazu ku mne z knihy kráča iný svet. A tak mi stačí len pár mesiacov, kým rozlúsknem nadpisy rozprávok ako hrachové struky. S malými písmenkami je viac práce, ale ja sa nevzdávam, odjakživa milujem výzvy.

A tak je pre mňa nemysliteľné, aby čo len jedny Vianoce boli bez knihy. Lebo ničím sa nedajú vyvážiť čítacie januáre. Keď si len tak sedíte vo fotelke, vonku je už tma a vám je dopriate preniesť sa do iného sveta. Ste legálni zlodeji slov, a pritom vás nikto za to neodsúdi. Stávate sa boháčmi niečoho, čo vám nikto nemôže zobrať. Uvažujem, ako by som odpovedala na otázku, ktorá kniha ma najviac ovplyvnila v živote a formovala moju osobnosť. A ja, hoci by som mohla menovať slávne knihy slávnych autorov, sa priznávam, že v čase puberty na mňa najviac zapôsobila trilógia Jaromíry Hüttlovej Eva, Marta, Helena. Dobre viem, že českú autorku Hüttlovú radia k predstaviteľkám ženských románov a ľahšieho čítania. Dnes by bola prakticky nečitateľná, prekonaná, jej svet, teda svet pred sto rokmi – to je čosi úplne iné ako dnešok. Na Hüttlovej však obdivujem, ako sa jej próza dostáva mladému človeku pod kožu. Ako ho učí rozoznávať hodnoty a pseudohodnoty, ako ho učí pokore. Pokora! Dnes len veľmi ťažko použiteľná kategória. Vo svete sa razí sebavedomie. Raz som bola na jednom pedagogickom vzdelávaní a prednášateľ sa vyjadril k sebavedomiu zaujímavou poznámkou: Bol som na stáži v zahraničí. Raz som si všimol sprievod s mažoretkami. Vpredu kráčalo tučné dievča a sebavedome sa pozeralo po ľuďoch. U nás na Slovensku by taká tučná mažoretka nevystúpila verejne ani za nič. My nemáme sebavedomie! Toto porovnanie sebakonfrontácie s okolím mi nejde z hlavy ani po rokoch. Ak aj niečo z tej vety pripustím, stále si myslím, že slovenská mažoretka má predovšetkým zdravý úsudok. Áno, aj sebavedomiu sa treba naučiť, no sebavedomiu zdravému. A to je asi na tom celom najťažšie. Rozlíšiť, kedy ide o zdravé sebavedomie a kedy iba o sebavedomie. Krikľúnske a bez pokory.

Majú to dnešní mladí ťažké – denne sú bombardovaní ukričaným virtuálnym svetom. Buduj si potom svoj rebríček hodnôt! Preto je dôležité mať svoje čítacie januáre. Ja vám, čitatelia moji, prajem veľa čítacích januárových dní. Nech sú plné vôní, hudby, farieb a múdrych slov. Nech cítite, že keď dočítate knihu, čosi hlboko vo vás zapustilo korene, aby neskôr vykvitlo.