Michaela Olejárová: Odpustenie opustenej

„Kradla som čas sebe, dávala som ho jemu, aby bol silnejší. Odsunula som svoje túžby, venovala som sa tým jeho. Pri každej jeho kríze som hodila svoje za hlavu a utešovala ho. Stratila som sa v jeho minútach, hodinách, aby sa dokázal sústrediť. Starala som sa o byt, o jedlo, o deti, o všetky tie ubíjajúce drobnosti všedného života, kým odhodlane stúpal po spoločenskom rebríčku z našich skromných podmienok. A teraz, teraz ma opustil a vzal si so sebou všetok čas, všetku energiu, všetku námahu, ktorú som mu venovala, aby si ovocie tej driny užíval s inou, cudzou ženou, ktorá nemala žiadnu zásluhu na tom, čo sa z neho stalo.“ – Znie to ako ďalšia kniha o opustenej, láskou sklamanej, zatrpknutej žene, ktorá je nahnevaná na muža, ktorý ju po pár rokoch zdanlivo šťastného manželstva vymenil za vhodnejšiu spoločnosť? Vlastne áno, ale ak si myslíte, že viac ako jednu takúto štúdiu o opustenosti nezvládnete, táto kniha je slušným kandidátom na tú pravú.

Dni opustenia sú po Zraňujúcej láske druhou knihou Eleny Ferrante (pôvodne vydaná v roku 2002). U nás vychádzajú vo vydavateľstve Inaque až v roku 2018, po slávnej Neapolskej ságe, takže čitateľ už môže porovnávať. Hlavnou postavou je znova žena, žena s literárnymi ambíciami, ktoré však hneď na začiatku stroskotajú kvôli mužovi, ktorému sa rozhodne podriadiť svoju každodennosť. Žena, ktorá sa vyrovnáva so svojou minulosťou a detstvom stráveným v Neapole (poverella – chuderka, bezmenná, opustená žena, za správanie ktorej sa hanbí už ako osemročná, sa jej v najhorších chvíľach zjavuje a pripomína jej vlastnú úbohosť). Žena, ktorá vynaložila veľa úsilia, aby sa stala niekým iným, niekým distingvovanejším, elegantnejším, reagujúcim pokojne, bez prudkých gest a zvyšovania hlasu. Žena, ktorá túži po vysokých ideáloch a kráse. Žena, ktorá sa snaží vyhnúť všetkému obscénnemu a prízemnému – „od chvíle, čo som sa do Maria zamilovala, som sa začala obávať, aby som sa mu nesprotivila. Umývať a voňať si telo, zmazávať z neho všetky nepríjemné stopy po fyziológii. Levitovať. Chcela som sa odpútať od zeme, chcela som, aby ma videl vznášať sa vo výške ako všetko dokonalé.“

Napriek všetkým Olginým snahám (alebo práve kvôli ním?) prichádzajú chvíle, keď sa jej manžel Mario cíti vyčerpaný, nespokojný, zbabelý a nechá sa ovládnuť „náhlou vyprahnutosťou zmyslov“, ktorá ho vedie do náručia inej ženy. Na o niekoľko rokov mladšiu Carlu pozerá ako „niekto, kto z tieňa pozoruje slnkom ožiarený múr“, a Olga sa preňho stáva iba „počítadlom života“ vyvolávajúcim strach a úzkosť. Jej pokusy o rozumnú analýzu a nájdenie východiska z toho, čo vníma ako chvíľkovú krízu, však nepomôžu a po niekoľkoročnom odklade manžel predsa len odchádza.

Pre Olgu sa jeho odchodom začínajú dni, v ktorých sa zmieta medzi snahou zachovať sa rozumne a presvedčiť Maria, aby sa k nej, ich dvom deťom a psovi vrátil a chvíľami, keď sa úplne rozpadáva ona aj svet, ktorý si starostlivo budovala. „Priprav si obranu, zachovaj si celistvosť, nenechaj sa rozbiť ako nejaká vázička, nie si haraburda, žiadna žena nie je haraburda.“ Odhodlane sa vyzýva k boju, aby ju nakoniec porazila každodennosť, ktorá sa pre ňu stáva čoraz komplikovanejšou. Pre nezaplatené účty jej vypnú telefón, autom spôsobí niekoľko kolízií a neustále si musí pripomínať, aby vykonala aspoň tie najzákladnejšie úkony.

Obscénny jazyk, ktorý si zakazovala, pretože sa jej spája so zlomenými ženami, sa stáva jej novou prirodzenosťou a vynára sa jej spolu s obrazmi Maria a jeho milenky. Pri náhodnom stretnutí vychrlí všetky nechutnosti, na ktoré si spomenie, a pokračuje aj pri nočnej návšteve suseda Carrana, ktorého chce využiť ako nástroj pomsty. Nakoniec však priznáva, že svojím správaním a rečami pošpinila len seba. Zamilovanej Carle a Mariovi tieto slová ublížiť nemôžu – „Ani jedno gesto, ani jeden vzdych nebol vulgárny či nechutný, ani najhrubšie slová nemohli pošpiniť podstatu ich milovania.“ A cestou medzi poschodiami na schodisku zbadá sedieť poverellu.

Ráno „po“ sa pre ňu začína najťažší deň od chvíle, keď ju Mario opustil. Prebúdza sa v inej polohe, na akú je zvyknutá, v úplnej otupenosti zmyslov vníma dcéru, ktorá jej prišla oznámiť, že syn sa povracal a má horúčku. Cítiac sa ako „vrece zo živého mäsa prepchané výkalmi“ sa vyberie na prechádzku so psom, ktorého venčenie zanedbala. Počas neustáleho prelínania minulosti a prítomnosti sa jej v pamäti vynárajú opisy pocitov, ktoré si zapísala pred pár rokmi, keď sa cítila ako „kúsok jedla, ktorý deti neustále prežúvali; ako kaša živej organickej hmoty, ktorá neustále stmeľuje a zvláčňuje svoju živú podstatu, aby zasýtila dve nenažrané pijavice zanechávajúce pach a chuť svojich žalúdočných štiav“. A v aktuálnom denníku sa v noci objavili vety z Anny Kareniny, pri ktorých si nepamätá, že si ich zapísala – „Kde som? Čo robím? A prečo?“. Odpoveď na ne nenachádza a je presvedčená, že je navždy zlomená.

Pes sa otrávil, bytom sa šíri choroba, telefonická linka je pokazená, kľúč sa zasekol v zámku a uväznil ich v rozpadajúcom sa byte, v Mariovej pracovni sedí poverella a jej jediným spojením s realitou je bolesť, ktorú jej má spôsobiť dcéra vždy, keď sa nedokáže sústrediť na svet okolo seba. Počas noci sa niečo zmenilo, pamäť sa stratila, vesmír naokolo sa rozvíril, aj v zrkadle sa náhle objaví iný pohľad. Aká Olga je skutočná, čo videl Mario? Dokáže znovu získať celistvosť aj bez tých čriepok, ktoré sa stratili spolu s Mariom? Podarí sa jej odomknúť dvere bytu? Odpustí?

Elena Ferrante
Dni opustenia
Preklad: Peter Bilý
Inaque, 2018

Publikované: 15/01/2020