Patrícia Gabrišová: Status nevesty na večné časy

František Švantner: Nevesta hôľ

Fenomén lyrizovanej prózy dominuje predovšetkým v kontexte medzivojnovej literatúry, a to v prvej polovici dvadsiateho storočia. Lyrizujúce tendencie sa v epike ukazujú funkčné aj v zmysle ozvláštnenia textu, nielen ako spoločenský faktor. Prejavujú sa  konkrétne oslabením sujetu (dejovosti), vyššou miery expresívnosti, prítomnosťou prvkov senzuálneho vnímania, či súboru predstáv, snov a vízií pripomínajúcich žáner mýtu a rozprávky. V lyricky tvarovanej próze časopriestor nesúvisí s historickým kontextom, ale často sa spája s panteistickým videním sveta.

František Švantner ako popredný predstaviteľ tohto umeleckého prúdu je osobitý svojou poetikou, v ktorej sa prirodzeným spôsobom prelína prírodné, magické, civilné či rurálne. Prózy z tridsiatych rokov (Aťka, Stretnutie) sú hodnotené ako expresionistické – ich hlavný atribút, živelnosť, prevažuje nad sociálnou problematikou. Už tam sa preukázala Švantnerova schopnosť upriamiť pozornosť na indivíduum ako na výnimočného jedinca v drsnej životnej situácii.

Motívy boja prírodných a ľudských síl nesie aj jeho debutová zbierka Malka (1942). V Panoráme slovenskej literatúry je charakterizovaný hlavný princíp zbierky, ktorý spočíva v úplnom popieraní psychologickej charakterizácie, do popredia sa kladie pudovosť a vitalita (Panoráma slovenskej literatúry, s. 153). Životný princíp sa dostáva do kontrastu s morálnym zákonom a víťazí – ako opozícia racionálneho sa konštituuje iracionálnosť, inštinktívnosť. Antropomorfizácia prírody s magickým účinkom je v súlade s konceptom živočíšneho človeka, ktorý často koná ako zviera alebo ako démon.

Najznámejšia románová novela Nevesta hôľ sa zrodila v povojnovom ovzduší (1946) a ako vrchol slovenského naturizmu je dodnes reflektovaná nielen literárnou vedou, ale aj v rámci „povinného“ stredoškolského čítania. Ak vtedajšia kritika mala výhrady voči nedostatočne presvedčivému reálnemu základu próz či kritizovala spôsob tvorby ako únik od reality, lyricky tvarovaná próza mala svoje opodstatnenie aj vzhľadom na dnešnú percepciu.

Čím si však Nevesta hôľ získala status nadčasového kultu? Možno tematizovaním prírodného sveta ako transcendentálneho modelu, v ktorom všetko podlieha vlastným zákonitostiam: rodí sa, umiera, obnovuje sa, zaniká alebo sa premieňa na inú formu bytia.

Zaujímavé je tiež žánrové vymedzenie, ktoré sa od románovej novely približuje k novodobému mýtu. Švantnerov svet hôľ je univerzum s vlastnými božstvami a hranicami ľudského spoločenstva. Táto determinácia priestorom je natoľko sugestívna, že si ju uvedomujú aj postavy, ktoré podľa nej úplne prirodzene koexistujú. Autor je inšpirovaný vplyvmi ľudovej slovesnosti, ale ide o selektívny prístup – vybrané prvky modifikuje o vlastný náhľad.

Priestor patrí k významovým špecifikám diela – skôr ako geografické vyznačenie ide o jeho symbolickú a mytologickú funkciu. Dokazuje sa vytýčením sémantických bodov – Kotlisko ako horizontálne epicentrum diabolského, ako zástupca pekla na zemi: Naozaj, bol to hrob, vydychujúci do nebies hrôzu pekiel, prekliate miesto, koniec života a začiatok smrti, pomsta boha a výsmech Lucifera. Vo dne tu pukali skaly pod nemilosrdnou páľou slnca, v noci kvitol mráz, v lete rachotili hromy, v zime hvižďali fujavice: otvorená rana zeme. (s. 181).

Opozíciu tvorí okolie Veľkého zvona – chrám v lone prírody, pomyselná vertikála medzi nebom a zemou, ako je opisovaná hlavným hrdinom: Nie som hoden, aby si vošiel do príbytku môjho – šeptal som, premknutý úžasom a bázňou. Okolo sa tichučko šinuli nesmierne výšky a hĺbky priestorov v takom poriadku, aký im bolo určilo na počiatku mocné Slovo, keď povedalo, nech bude zem a nebesá.“ (s. 175). Táto dichotómia je výpoveďou o polarizácii sveta – prejavujúc sa aj v kompozičnom vymedzení diela.

Typológia postáv tvorí podmanivú mozaiku archetypov či charakterových náčrtov, ktoré sa pohybujú na osi reálne – fantazijné a svetské – duchovné – démonické.

Vlastné meno ženskej hrdinky, Zuny, vypovedá dostatočne o jej charaktere – odvodením od slovesa zunieť alebo prídavného mena zunivý vytvára senzuálne asociácie, predovšetkým audiovizuálneho typu.  Možno to vidieť napríklad pri hre na hudobný nástroj – strunku: Deva hrala, premieňajúc stále nôtu, a mne sa zdalo, že počujem ihličie zvoniť, keď sa v ňom mesiac prehŕňa, krehké lístie koruchy šeptať nad ránom, odkvapávať rosu do studničky, pohvizdúvať vietor na pavučinách, cengať biele zvonky na poľanách, spievať slnce na holiach, vyhrávať zlaté mušky okolo vrcholcov voňavých jedlíc večermi. (s. 172).

Zuna, tá, ktorá rezonuje – je neuchopiteľná, všetkých a ničia, stelesnenie podstaty, je zároveň nositeľkou abstrakcie – túžby, tajomstva, sily, tvorivosti, ale aj zániku. Zastupujúca do istej miery viac symbol ako skutočnú osobu, nachádzame aj v románe Život bez konca, na postave Pavlínky, aj keď tu v oveľa realistickejšej podobe.

Aj napriek tomu, že je Zuna viazaná ľudským zákonom (ako snúbenica krčmára Wienholda, duševne spriaznená s hájnikom Liborom, telesne spojená s démonom – vlkom), vymyká sa mu a v závere podlieha Veľkému duchu hôr. Svojím spôsobom je jedným z najkrajších ženských fragmentov, aké ponúka naša literatúra, pretože je výzorom podobná víle, vnútorne tajomná, nevyspytateľná a napriek tomu dostatočne autonómna a ženská. Fatalita postavy vyplýva z pôvodnému plánu predurčenia, ktorý súvisí s cyklickosťou – koniec je návratom a znovuobnovením a zároveň naplnením.

Jej „osudoví“ muži, archetypy, sú tiež pôsobivo vykreslení :

Tavo (od slovesa taviť), uhliar, z ktorého sála živočíšnosť, s čím priamo súvisí výrazná fyziognómia, expresívny jazyk a všadeprítomný oheň: Hu, nechaj tú háveď! To bol Tavo. Tuhore bude sa ti lepšie dýchať. Tavo bol škuľavý a ryšavý boh všetkých ožranov.“

Krčmár Weinhold – reprezentant pozemského sveta, pragmatický prvok a zároveň vyjadrenie spoločenského zákona, jeho motivácia získať Zunu je budovaná výlučne na materiálnom základe.

Libor (azda od ľúbosť), hájnik z Prietrže, reálna postava so subjektívnymi predstavami (a často aj ilúziami), vníma Zunu ako hlavnú životnú túžbu: Moje druhé srdce opatruje to počerné dievča z prietržinského mlyna, ktorému sa matka v stave utopila a čo má slepého otca. Sedávali sme spolu večerami nad stavom a striehli nad kŕdle rýb. Bol som vtedy ešte malý chlapec. Teraz mám poriadny pás a vybíjanú pracku. A ona? Akáže môže byť ona, povedzme v tomto čase, keď sa idú kvety roztvárať južným vetrom, aké husté môže mať vlasy, aké vysoké čelo, akú postavu? Či sme na to nie zvedaví? Či by sa nám nechcelo poznať tento tvar, túto vôňu? (s. 153). Hoci Zuna ožíva predovšetkým jeho očami, je pozoruhodné vidieť metamorfózu vysnívaného ideálu na démonickú silu (transformácia Zuny na vlčicu ako prebudenie jej tienistej, ale životaschopnej stránky). Jeho spojenie s hrdinkou sa najviac približuje duševnému putu,  ktoré je založené na spomienkach z detstva či snoch. Záver – Liborov návrat do reality – možno interpretovať ako ukončenie mystickej životnej fázy.

Verný spoločník Libora, kôň Eguš, prelína reálny svet s rozprávkovou či fantazijnou skutočnosťou. Ako symbol energie, plodnej sily či dokonca erotickej príťažlivosti je zviazaný so svetskou sférou, ale vďaka pripisovanej rovine intuitívnosti sa približuje k duchovnej sfére.

Za mystickú postavu by sme označili vlkolaka, poločloveka (označovaný neosobným zámenom On), s naoko ľudskou podobou, ale diabolskou dušou. Aj táto postava stojí na rozhraní fantastického a ľudského, telesnosťou Zune najviac učaruje. Jej deštruktívna vnútorná sila však spôsobí, že ho zahubí – sémantické prehryznutie hrdla je tiež dôkazom hlasu krvi.

Zunin osud je naplnený, pretože bol určený už pri jej zrode – a ešte predtým ako necháme prehovoriť text, zamyslime sa nad tým, či jej gesto odovzdania nebolo čiastočne jediným spôsobom, ako si zachovať slobodu.

Zuna vyrástla medzi vrchmi. Poznala ich silu i ľúbosť, pretože sa s nimi už dávno zasnúbila. A nevolila zle. Čo si myslíš, že by mohla byť šťastná medzi ľuďmi, ktorých všetky možnosti, ba aj narúživosť je zmeraná iba smrťou? Hu, taký údel si ona nezaslúžila. Hole si ju vychovali, nuž si ju i vzali, lebo aj ony majú svoje nevesty. (s. 314).

Tento manželský status (spoločenská zmluva medzi človekom a Bohom – v tomto prípade duchom) sa realizuje v zmysle aktu zasvätenia, a preto titul – Nevesta hôľ – spĺňa rámcovanie tematickej, kompozičnej a ideovej roviny textu.

Napriek pôvodnej spoločenskej ukotvenosti (medzivojnová literatúra) si dielo uchováva svoje filozofické, morálne a estetické posolstvo dodnes, čo je atribútom nadčasovosti literatúry a umenia vôbec.

Príroda, nespútaný kolobeh, božská entita a živel, ktorý nemožno obsiahnuť rozumom – Nevesta hôľ je oslavou a poctou prírode, ktorá nás prevyšuje. Podobne ako vyvolená Zuna, aj my sme jej vydaní – na večnosť?