Gabriel Lukáč: Pozoruhodná novela Jáchyma Topola

Jáchym Topol je jedným zo spisovateľov, ktorí nadväzujú na pomerne silnú tradíciu českého umeleckého undergroundu. Podobne ako u veľkej časti autorov jeho generácie, súčasnej podobe Topolových próz predchádzal pomerne pestrý umelecký vývoj. Do roku 1989 a tesne po revolúcii Topol publikoval prevažne poéziu a piesňové texty pre skupiny Psí vojáci a Národní třída, neskôr sa začal výraznejšie venovať publicistike a upriamil sa na prózu. Už v románe Sestra (1994) prišiel s autentickou poetikou, na základe ktorej je možné rozoznať aj jeho ostatné prózy. Charakteristickým znakom Topolovho písania je v prvom rade neštandardná práca s naráciou – nesúrodé, „nespoľahlivé“, miestami až „naivné“ rozprávanie, s ktorým súvisí aj kompaktný, strohý, často slangový či subštandardný jazyk postáv z okraja spoločnosti. V kontraste s uvedeným tvorivým prístupom sú v texte následne formované významné udalosti novodobých dejín. Na základe týchto tendencií je možné vnímať nasledujúce tri romány Anděl (1995), Noční práce (2001), Kloktat dehet (2005), zbierku poviedok Supermarket sovětských hrdinů (2007), novelu Chladnou zemí (2009) a aj najnovší Topolov knižný titul, román Citlivý člověk (2017). Jeho autorský rukopis je taký výrazný, že okrem medzinárodného úspechu motivuje aj čoraz častejšie výhrady literárnej kritiky.

Priamym rozprávačom novely Chladnou zemí je muž, ktorého meno nie je známe. Z jeho rozprávania sa však dá zistiť, že je synom majora vojenskej hudby a ženy, ktorá nedokáže prekonať traumy minulosti. V jej prípade sa to prejavuje hlavne izoláciou od okolitého sveta, pričom si žena aj vo vnútri vlastného bytu vytvára provizórne skrýše:

„Zpočátku mi to lahodilo, to se ví.
Ale nebylo zbytí, rostl jsem stejně jako ostatní.
Už mě netěšilo, když tatínek s taktovkou v rudém pouzdru pomalovaném žlutými kladívky a srpy odešel do práce a maminka utěsnila okna i dveře polštáři a dekami.
Dřív jsem prý tleskal ručkama, když maminka odstrkala nábytek od stěn.
Mezi všemi skříněmi a skříňkami, kredencí, překocenými židlemi, křesly a parádní válendou vytvořila bezpečný úkryt, hnízdo jen pro nás dva.
Radoval jsem se, když jsme se s maminkou v teplém hnízdě k sobě tiskli a objímali, dokud tatínek zase nepřišel a nevytáhl nás z bezpečí.
Svět venku byl obrovský a maminka do něj odmítala vkročit.“ (Topol, 2009 s. 8)

Z ďalších častí knihy sa možno dozvedieť, že rozprávačova matka prežila terezínsky koncentračný tábor a jej budúci manžel ju v zúboženom stave vytiahol z masového hrobu, ktorý tu vznikol po epidémii týfusu. Aké okolnosti viedli k jej odvedeniu do koncentračného tábora sa v texte neuvádza, je však zrejmé, že traumatická skúsenosť ju poznačila na celý život. Nakoniec pácha samovraždu obesením na kľučke dverí, ktoré otvára práve rozprávačov otec.

Z citovanej ukážky možno pochopiť aj počiatky rozprávačovho komplikovaného vzťahu s otcom. Práve otec je ten, ktorý ich vyťahuje z bezpečia matkinho úkrytu a neskôr je aj spoluúčastníkom jej samovraždy. Rozprávača neskôr proti jeho vôli núti absolvovať dôstojnícku vojenskú školu. Ten sa mu vzoprie a jeden z ich konfliktov končí otcovou smrťou. Samotný rozprávač však ku väčšine týchto udalostí zaujíma zvláštne neutrálne stanovisko. Vyrastá v prostredí Terezína, niekdajšej vojenskej pevnosti, ktorá sa neslávne preslávila hlavne v druhej svetovej vojne ako prechodné stanovisko obetí Osvienčimu. Väčšinu času tu trávi pasením kôz, ktoré považuje za svoju životnú náplň:

„Kozy, to nebyla žádná venkovská zábava, či jen tak obživa, kozy jsou symbolem pevnostních měst, jsou to bojové biologické stroje.
Kozy čistily od plevele, trav a křovin průchody mezi hradbami, citlivá místa opevnění, ať už byly divem vojenské techniky pruské kanóny, oblé stěny francouzských bastionů, německé Tigry, sovětské kaťuša, zvané Stalinovy varhany, či kterékoli pozdější hlavně vykované kladivy studené války, jen kozy svými mlsnými hubami a nekonečnou spotřebou travin udržovaly hradby v čistotě.
K čemu by byla celá ta rozvinutá vojenská technologie, kdyby se zapleveleným příkopem dokázal k branám města proplazit jediný odhodlaný pěšák a i tou nejprimitivnější bazukou otevřít průlom?
Zmizí-li kozy, každé pevnostní město padne.“ (tamže, s. 14).

Rozprávačovo vnímanie udalostí pôsobí neštandardne a naivne. Príčinu tohto stavu však môžeme nájsť už v období dospievania a domácom prostredí. Rozprávač vyrastá v spoločnosti ľudí, ktorých dobová ideológia označuje za vojnových hrdinov. V skutočnosti však ide o slabomyseľnú traumatizovanú matku a otca, ktorý v súkromí pôsobí ako ideál vojenstva aj napriek tomu, že jeho jedinou vojnovou misiou bolo bubnovanie. Podobné hrdinstvo tak vidí rozprávač v pasení kôz. V úryvku je zároveň možné identifikovať to, čo sa v súvislosti s Topolovými prózami často označuje ako ironizácia či karnevalizácia dejín. Irónia sa v tomto prípade nedosahuje akýmsi dôstojným rozprávačským odstupom, naopak, autor modeluje rozprávača, ktorý je presvedčený o dôležitosti a nenahraditeľnosti svojho poslania. Zároveň ho vkladá do priestoru, v ktorom je stretávanie s historickými traumami bežnou súčasťou každodenného života. Za neúmyselné zabitie vlastného otca sa rozprávač dostáva do väzenia, kde si skracuje trest tým, že posmeľuje odsúdených väzňov pri výkone trestu smrti. Prostredie a situácie, ktoré by v bežnom človeku mohli vyvolávať hrôzu, on sám nepovažuje za nič výnimočné:

„Ředitelství věznice žaslo, že vězni, které jsem vodil já, nekňourali, neřvali beze slov jako zvířata, nebili se s dozorci, byli klidní a tiší… tušil jsem, že je to kvůli mému klidu, moje hlava, můj duch, moje nohy byly uvyklé zákrutům terezínských chodeb a taky šeru a betonu kobek a bunkrů a železu katrů, takže nic z mého těla ani ducha se proti místům smrti nebouřilo, ani jsem nezvracel, ani jsem se nemusel tajně modlit, ani jsem neměl děsivé sny, ani jsem po výkonu trestu nepropukal pláč, což se prý mnohdy stávalo bachařům, kteří předtím, než vedení věznice objevilo mou schopnost, byli jako poslední doprovod ustanoveni rozkazem a museli být zaplaceni, já nebyl placen, mně se krátil trest…“ (Topol, 2009 s. 16).

Topolov terezínsky mikrokozmos je tak v mnohých ohľadoch akoby postavený na hlavu. Nie vždy však ide o ironickosť či absurdnosť v pravom zmysle slova. Veľká časť na prvý pohľad absurdných javov môže vyznieť po dôkladnejšej úvahe reálne a logicky. Zdrojom bizarnosti je hlavne ich preexponovanosť a spôsob, akým sú v texte skombinované. Z citovanej pasáže je zároveň možné lepšie pochopiť, ako je modelovaný rozprávač prózy. Jeho neštandardné vnímanie niektorých situácií môže na prvý pohľad vytvoriť dojem, že v texte sa uplatňuje tvorivý postup, ktorý je konvenčne označovaný ako „naivné“ či „nespoľahlivé“ rozprávanie. Po dôslednejšej interpretácii textu sa však v značne obmedzenej miere možno prikloniť k druhej alternatíve. Prvý dôvod som naznačil v súvislosti s citovanou pasážou. Rozprávačovo vnímanie skutočnosti je v istej miere posunuté oproti normálu, ale nie je obmedzené. Naopak, jeho schopnosť analyzovať niektoré situácie sa javí nadštandardná. Druhú indíciu ponúka Ivo Říha (2009) v recenzii, ktorá okrem iného reaguje na unáhlené negatívne hodnotenia, ktoré priniesli „rychlokritiky“ otištěné v kulturních rubrikách našich [českých] deníků.“ (tamže, s. 235). Zásadný interpretačný impulz však predstavuje jeho analýza úvodnej vety prózy „Zdrhám do Prahy na letiště. (Topol, 2009 s. 8), a to v zmysle: „Kombinace vypravěčské ich-formy a expresivního slovesa pohybu v samotném úvodu jako by měla za úkol nastartovat text do zběsilého tempa, jaké pamatuje Topolův čtenář už z časů Sestry. Hned v následující větě ale přichází klopýtnutí. Sám vypravěč se opraví, zaváhá (poznámkou o pití rovněž výslovně zpochybní svou věrohodnost) a čtenáře tím znejistí. Tohle zakolísání tempa hrdinova útěku je pro další vývoj textu více než příznačné.“ (Říha, 2009 s. 236).

V podobne zrýchlenom tempe sa próza odvíja aj po rozprávačovom návrate z väzenia. Ujíma sa ho postava označovaná ako strýko Lebo, ktorý podobne ako rozprávačova matka, prežil terezínsky koncentračný tábor:

„Dřív jsme mysleli, že Lebo se strýcovi říká podle jeho protáhlé lebky, ze které netrčel jediný vlas, domnívali jsme se, že náš strýček se jmenuje Lebka, ale nebylo to tak, vše mi vysvětlila teta Fridrichová, která jako děvče ukrývala malinkého Leba, čerstvé miminko, v krabici od bot pod svou pryčnou, protože její pryčna byla v rohu pryčnové místnosti odsouzených žen a dívek, a s tím jménem Lebo to prý bylo takhle: Starší pryčnové místnosti byla Slovenka, shodou okolností porodní bába, a ta, když v místnosti žen dítě tajně odrodila, nahlas, i když šeptem řekla to, co si prý všechny myslely: Bude potichu, alebo ho udusíme, řekla porodní bába, a to slovenské lebo se tak stalo Lebovým jménem.“ (Topol, 2009 s. 9).

   Lebo teda predstavuje podobne zvláštnu postavu ako rozprávač. Jeho hlavnou činnosťou je zbieranie a uchovávanie rôznych artefaktov z časov, keď Terezín fungoval ako koncentračný tábor. Na ich vyhľadávanie využíva väčšinou deti z okolia. Postupne však začínajú prichádzať tzv. hľadači priční – obyčajne potomkovia obetí holokaustu, ktorí nedokážu zniesť traumu svojich predkov. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ide o pomerne známy sociologický princíp, ktorý Marianne Hirsch označuje ako postmemory:

 „Sára se ze Švédska do Terezína vydala pátrat po pryčnách, na kterých kdysi spočinuli její dědeček a babička, než je zabili, patřila k pátračům po pryčnách… a ty jsme v Terezíne už znali, pátrači byli často mladí lidé, kterým mozek sužoval mrak děsivé minulosti, hrůz, které se udály jejich rodičům, prarodičům, příbuzným aneb vůbec, že se staly… a můžou se stát zas? A čeho je člověk schopen? A jak to, že se to přihodilo třeba mé pratetě či tetě, ale já jsem ušetřen? A jak já bych se zachoval… zachovala, kdyby vedli na smrt mě? A může se to zase stát?“ (tamže, s. 30)

   Ako reakcia na príliv hľadačov vzniká pod Lebovým vedením tzv. Koménium – organizácia s napohľad vznešeným názvom. Rozprávač však uvádza, že v skutočnosti išlo o squat ľudí, ktorí sa v meste rozhodli zostať aj napriek plánu mesto zbúrať, alebo tam zostali preto, lebo nemali inú možnosť (Topol, 2009 s. 22). Lebo zároveň zisťuje, že pod zámienkou uchovávania historickej pamäti je prostredníctvom darov možné získať nemalé finančné prostriedky. V Terezíne sa tak rozbieha bizarný biznis založený na vyhľadávaní a uchovávaní artefaktov drastickej minulosti. Opäť treba podotknúť, že z mnohých koncentračných táborov sa neskôr stali turistické atrakcie. Topol však uvedené stratégie výrazne hyperbolizuje a obyvatelia Koménia využívajú každú možnosť ako spojiť dejiny so svojím marketingovým zámerom. Dôsledkom toho začnú squateri v Terezíne vyrábať napríklad tričká s obrázkom Kafku a absurdným nápisom: „Kdyby Franz Kafka přežil svou smrt, zabili by ho tady…“ (tamže, s. 30) alebo piecť tzv. ghetto pizzu.

Situácia vrcholí vládnym rozhodnutím zbúrať mesto a násilným vysťahovaním jeho osadníkov, počas ktorého rozprávač založí požiar. V záujme vyhnúť sa ďalšiemu uväzneniu uniká do Bieloruska na pozvanie dvoch bývalých tzv. hľadačov priční. V prostredí poslednej európskej totality sa rôzne záujmové skupiny pokúšajú vytvoriť podobné turistické atrakcie na miestach masových vrážd, ktoré počtom obetí mnohonásobne prekračujú akékoľvek iné európske krajiny. Problémom v súvislosti s ideologickými záujmami štátnej moci je však skutočnosť, že v Bielorusku nezabíjali len nacisti. V citovanom dialógu to zdôrazňuje jedna zo západoeurópskych tzv. hľadačiek priční – Ula:

 „Bylo to peklo. Kolikrát jsem, bezradná, třeba v noci v dešti, čárala lopatkou na okraji jámy a přemýšlela. Zabíjeli tu Sověti Sověty, anebo Němci vraždili Sověty a židy, anebo Němci a Sověti zabíjeli jiný Sověty? A teď si ještě vem, že oni se tu samozřejmě rozdělují na Bělorusy a Rusy a Ukrajince a Rusíny a jsou tu taky Poláci a Baltové a další, promiň, a ty seš kdo?
Čech.
Aha. Ty neznám.“ (tamže, s. 112).

   Snahou bieloruských vládnych zriadencov teda nie je len históriu uchovávať, ale zároveň ju aj manipulovať do podoby, ktorá vyhovuje štátnym orgánom. Vzniká tak opäť topolovsky bizarná situácia, keď sa pripomínajú obete jedného totalitného režimu iným totalitným režimom a navyše s využitím krajne totalitných metód. Tento proces vrcholí rozhodnutím zvýšiť atraktivitu turistických atrakcií pomocou oral histórie, ktorá je sprostredkovaná vypchatými telesnými schránkami reálnych priamych účastníkov vojnových a povojnových masakrov. Topolov rozprávač z tohto priestoru opäť symbolicky v sprievode ohňa uniká a v nádeji na úspešný útek sa končí aj celá próza.

Z predloženej analýzy tak možno vyvodiť niekoľko záverov. Rozprávač novely predstavuje zvláštny typ postavy, ktorá má posunuté limity vnímania drastickosti. Prejavuje sa to napríklad v jeho pomerne neutrálnom postoji k smrti vlastných rodičov alebo schopnosti upokojovať väzňov odsúdených na trest smrti. Symbolický zlom však nastáva v bieloruskom prostredí. Akoby tým Topol chcel naznačiť, že v eskalácii násilia neexistujú individuálne limity. Celá novela sa dá vnímať ako špecifická forma argumentácie ad absurdum smerovaná ľuďom, ktorí majú v súvislosti s traumami minulosti tendenciu uplatňovať radikálne riešenia. Zároveň treba zdôrazniť, že úroveň absurdity síce vrcholí v prostredí Bieloruska, ale v mnohých ohľadoch sa prejavuje už v Terezíne. Čitateľ je tak nútený zvážiť otázku, do akej miery je opodstatnené pripomínanie tráum minulosti, keď ide o formu istého nevyhnutného mementa pre budúce generácie, alebo o metaforické či v Topolovej próze dokonca reálne vykrádačstvo hrobov.

V novele Chladnou zemí sa recyklujú niektoré postmoderné tvorivé postupy, avšak možno konštatovať, že sú využité spravidla funkčne. Napríklad pri stvárnení svedectiev vypreparovaných ľudí v bieloruskej expozícii sú do textu vložené reálne výpovede zo zborníka dokumentujúceho masakry plánu Ost. Práve vo výpovediach svedkov cítiť vysokú mieru autenticity, ktorú by nebolo možné dosiahnuť iným spôsobom. Topolova próza síce pôsobí výrazne ironicky a aj veľká časť tragických udalostí je z pohľadu rozprávača podávaná pomerne odľahčene, zároveň však možno vnímať kontrast medzi pasážami vloženými do kompetencie rozprávača a svedectvami obetí masových vrážd, ktoré autor ponecháva v pôvodnej podobe. V novele Chladnou zemí sa vo väčšej miere nevyužíva metafikcia. Na druhej strane tu možno nájsť istú súvislosť so špecifickou kategóriou postmodernej prózy. Nie je náhoda, že v recenzii na román Citlivý člověk spomína Jan M. Heller (2017) pojem magický realizmus. V Topolovom prípade však pociťujem istú spojitosť skôr s textami Roberta Bolaña, ktorého prózy už možno vnímať ako dekonštrukciu všeobecne akceptovanej podoby juhoamerického magického realizmu. Hovoriť o konkrétnych intertextuálnych súvislostiach by hraničilo s nadinterpretáciou. Pre prózy oboch autorov je však príznačná zvláštne pochmúrna atmosféra, ktorá sa dosahuje hromadením bizarných situácií a neštandardných postáv, ktoré sprevádza zvyčajne istý vnútorný defekt, postavenie na okraji spoločnosti, prípadne ich kombinácia.

Vo vzťahu k rozprávačovi prózy zaujímavo vyznieva spôsob, akým je z jeho pohľadu rámcovaný dej. Svoj príbeh nerozdeľuje na základe žiadnych dejinných zvratov či významných udalostí. Ako sám uvádza v jednej časti, v skutočnosti mu išlo iba o to, aby mohol niekde žiť. Kľúčovým pre jeho vnímanie osobnej histórie je vzťah k trom ženám. Reálnymi protagonistkami sú v niektorých častiach skôr ony a rozprávač sa nimi necháva len nasmerovať. Topol tu opäť svojou typickou hyperbolizáciou podnecuje k uvažovaniu nad tým, do akej miery je pre kvalitu života jednotlivca podstatné podieľať sa na tvorbe akéhosi „vyššieho spoločenského blaha“. Do akej miery má napríklad zmysel uprednostniť otázky globálneho charakteru pred záujmami seba alebo svojej rodiny? Zároveň sa je možné spýtať, aký obraz o sebe vytvára spoločenské zriadenie, ktoré jednotlivca prinúti uvažovať na tejto úrovni. Táto úvaha smeruje hlavne k postave Marušky, ktorá v záujme splnenia zadanej úlohy necháva napospas osudu aj vlastné deti.

V konečnom dôsledku tak próza Chladnou zemí neodkazuje len na tragickú históriu nášho geopolitického priestoru, ale kladie si aj všeobecnejšiu otázku zmyslu ľudského konania. Na jednej strane nemožno poprieť zmysel zachovávania minulosti. V pretlaku podnetov z dejín minulého storočia sa však v niektorých situáciách môže ako správnejší javiť postoj rozprávača. Jáchym Topol relativizuje veľkú časť princípov, ktoré sa doteraz neoprávnene mohli javiť ako posvätné. Nie všetko, čo samo seba označuje ako svedectvo je automaticky hodné pozornosti a podpory. Aplikujúc toto vyjadrenie na oblasť súčasnej historickej prózy – zlá kniha ostane zlou bez ohľadu na naliehavosť témy. V prípade prózy Chladnou zemí to tak našťastie nie je.