Nie je tomu tak dávno, kedy si naši rodičia zakrývali rannú tvár Pravdou, do ktorej sa, vzhľadom na štedrý formát, zmestilo veľa internacionalizmu a ostalo i na lán poľa kolchozného. Naozaj si ešte pamätám ten pocit, kedy sme skúšali porevolučné možnosti jemne i viac erotickej tlače dostupnej v každom novinovom stánku. Kdeže viržinka?! Fajčili sme český tabačok a panicky listovali Playboya a na druhý deň ukojený kultúrou tela vzali do rúk národné noviny alebo listy. V blahej pamäti ostávajú denníky a týždenníky, ktoré sa od strachu pred čitateľom schovali na internet a babky dnes šúpu zemiaky na letáky supermarketov, ak vôbec. Papier bol bežným návštevníkom našich dlaní nielen vo chvíľach samoty, ale i na verejnosti, dávali sme tým šušťaním najavo svoje vzdelanie či ignorantstvo k okoliu, vedeli sme sa na základe tlače rozlišovať a predvídať. To všechno smete čas, spievajú si Česi a pravda, neostalo pri novinách, prežijeme aj tlačenú knihu, cestovný lístok, formulár a nakoniec nám ostane iba ten špeciálny papier na chvíle samoty. Možno, že na ňom sa nakoniec objavia prvé nesmelé literárne pokusy alebo odvážne publicistické slovo, ktoré zaváži a my ho kývaním hlavy patrične ohodnotíme. Hlavne, nech je literárny význam zajedno s obsahom, ani dlhý ani krátky. Mäkký, aby neublížil. Aby sa doň zmestilo dosť internacionalizmu i lán poľa farmárskeho. Aby sme v ňom boli celí my – ľudia.
Tomáš Repčiak žije v Spišskej Novej Vsi, pracuje ako referent PR mesta Spišská Nová Ves. Venuje sa poézii, próze, publicistike, tvorbe pre rozhlas i tvorbe piesňových textov.
