Autor grafiky: Tomáš Straka
Uršula Kovalyk (1969) je neodmysliteľnou súčasťou Košického undergroundu. Vyštudovala strednú zdravotnú školu v Košiciach a Sociálnu prácu v Trnave. Pracovala ako ošetrovateľka laboratórnych zvierat či v Krízovom centre pre obete násilia. Do živého literárneho diania sa začala zapájať práve cez košické Artforum. V roku 2006 v Bratislave spoločne s Patrikom Krebsom a Annou Gruskovou založila unikátne občianske združenie Divadlo bez domova, v ktorom pôsobí do dnes. Na konte má šesť prozaických kníh a niekoľko divadelných a rozhlasových hier. Žije v Bratislave, zvykne raňajkovať bundáskenyér.
Košické Artforum nedávno oslávilo 25 rokov. Akú úlohu zohralo toto kníhkupectvo v tvojom živote?
Dôležitú a neopakovateľnú! Pamätám si na prvé stretnutie s „Papekom“ (Petrom Paprčkom), ktorý sa prisťahoval do Košíc, aby otvoril Artforum na Mlynskej ulici. Sedel v Kembridži na pive s Erikom Grochom. Práve som sa chystala vrátiť Erikovi knihu, ktorú som si od neho požičala. Sadla som si k nim, objednali mi pivo a začali sme kecať o knihách. Potom sme sa presunuli k Papekovi domov, o chvíľu prišiel jeho kolega Karči Voleman, ďalší spoluzakladateľ košického Artfora, a tak sme si „odpálili“ prvú artforácku žúrku. Samozrejme, vtedy som ešte netušila, že títo dvaja uletení „týpci“ budú raz moji kolegovia a že vďaka kníhkupectvu spoznám veľa zaujímavých ľudí z košického undergroundu. Maliarov, sochárov, punkáčky, spisovateľov, poetky, básnikov, feministky, knihofilov a rôznych iných šialencov. A nielen to! Vďaka tomuto kníhkupectvu som sa dostala k prameňu s najkvalitnejšou literatúrou, aká sa dala v deväťdesiatych rokoch na Slovensku zohnať. Keď som prvýkrát vkročila do ešte neotvoreného kníhkupectva, bolo to niečo neuveriteľne krásne. Oleg Šuk s Ivanom Novotným montovali posledné drevené police. Po zemi sa váľali voňavé piliny, okrídlený bicykel už lietal na plafóne a Karči s Papekom vykladali knihy zo škatule. Potom ma Papek oslovil, či by som k nim nešla pracovať. Vnímala som to ako pozvanie do raja. V kníhkupectve som zažila nezabudnuteľné čítačky napríklad s Egonom Bondym, J. H. Krchovským aj namakané koncerty kultových kapiel Psí vojáci, Garáž alebo The Plastik People of the Universe. Boli to krásne časy.
Dá sa povedať, že si budovala občiansku spoločnosť ešte predtým, ako to bolo „cool“. Prečo si sa rozhodla pomáhať druhým?
V kníhkupectve som stretla aj zaujímavé ženy, ktoré si chodili kupovať feministickú literatúru z Aspektu. Monika Grochová, Zuzka Šuková, Mira Töröková, Dominika Korená, Jana Olearníková a ďalšie. Všetky sme vtedy mali malé deti, niektoré boli na materskej dovolenke. Neexistovali žiadne sociálne siete, rodová rovnosť bola vo hviezdach, feminizmus sa považoval za nebezpečnú chorobu, prachy na babysitterky sme nemali a kaviarne neboli absolútne baby-friendly. Zovšadiaľ nás s tými našimi divokými jačiacimi deťmi vyhadzovali. Mnohé sa cítili byť materstvom izolované, a tak sme koncom deväťdesiatych rokov založili záujmové združenie žien Fenestra a otvorili prvé Materské centrum vo Vitézovom dvore. Chceli sme vytvoriť priestor pre ženy, kde by sa mohli stretávať, vzdelávať sa, diskutovať, vymýšľať projekty, prípadne si navzájom postrážiť deti. No a tak k nám do Materského centra začali chodiť rôzne ženy, ktoré rozprávali svoje príbehy a akosi príliš často to boli príbehy plné násilia a zneužívania moci v partnerskom vzťahu. Bolo to strašné. Uvedomili sme si, že im nemá kto pomôcť. Nikto im neveril. V spoločnosti vládol názor, že si za to môžu samy. Polícia im nepomáhala, na právnu pomoc nemali peniaze. V Aspekte vtedy vyšla publikácia Konať proti násiliu na ženách, Eva Sopková zorganizovala odborné tréningy v oblasti krízového poradenstva pre obete násilia páchaného na ženách. Tak sme začali poskytovať týraným ženám a deťom bezplatnú pomoc. Myslím si, že to bolo správne a dôležité rozhodnutie. Krízové centrum Fenestra funguje dodnes. A ja dodnes pracujem v sociálnej oblasti.
Bola si prvou spisovateľkou, ktorá sa umiestnila v top desiatke Anasoft litera – v podstate s paperbackovým samizdatom. Myslíš si, že kvalita si nájde cestu aj v slovenskom prostredí?
Ja tie „súťaže krásy“ fakt nemusím. Podľa mňa je to viac o šťastí a tiež o tom, ktorý text porotcom či porotkyňou zarezonuje. Moje umiestnenie v prvej desiatke ma zaskočilo, ba až vydesilo! Od malička som zvyknutá na neúspech, s ním sa viem veľmi dobre vyrovnať… Ale úspech? To ma úplne vyviedlo z rovnováhy. Okrem toho som introvertka a tie čítačky a besedy boli pre mňa utrpením. Myslím si, že každá kniha si skôr alebo neskôr nájde svojho čitateľa/svoju čitateľku. Oni posúdia, či im kniha niečo dala, či s ňou prežili niečo výnimočné. To je podľa mňa dôležitejšie než všetky súťaže.
Denne sa stretávaš s bezdomovcami, starými, chorými či postihnutými ľuďmi. Ako si myslíš, že sa slovenská spoločnosť stará o tých najslabších?
Momentálne je (podľa mňa) situácia veľmi vážna. Štát zabúda na svoju povinnosť postarať sa o tých najslabších nielen formálne na papieri, ale aj reálne. Politici a političky vo vláde sú úplne mimo reality a nie sú schopní počuť volanie týchto ľudí ani nemajú vôľu im pomôcť. Starajú sa o svoje kšefty a o to, ako vyhrať blížiace sa voľby. Mimovládky, charity alebo rôzne občianske iniciatívy sa snažia čo najviac pomáhať, v mnohých prípadoch doslova suplujú štát, lenže to absolútne nestačí. Iba hasia najväčší oheň. Napríklad bezdomovectvo nie je možné naozaj riešiť bez koncepcie bytovej politiky na úrovni štátu, pretože mestá nemajú na stavanie nájomných a sociálnych bytov dostatok peňazí. Slovenskú spoločnosť negatívne rozdeľujú dôsledky dlhodobo zanedbávaných problémov rómskej menšiny, čo zneužívajú populisti a najmä fašisti. A to je strašné, pretože útlak najslabších sa týmto spôsobom ešte viac zväčšuje.
Najnovšie hráte vo väzniciach, nedávno si dávala status, že hrať pre ženské väzenkyne je mimoriadne silný zážitok. Prečo ste sa rozhodli práve pre toto publikum? Aké pocity to vzájomne vyvoláva?
Divadlo ako arteterapeutický nástroj sa v sociálnej práci používa dlho. Napríklad v Nórsku alebo na Lanzarote majú odsúdení vo väzeniach svoje vlastné divadelné zoskupenia, pod vedením terapeutov vytvárajú a hrajú autorské divadelné hry. Pomocou divadla spracovávajú svoje traumy. Vidia svoje činy z inej perspektívy a môžu sa meniť k lepšiemu. Umenie (nie showbiznis!) ľudí lieči a poľudšťuje. Myslím, že väzenie by malo odsúdených meniť k lepšiemu, nie k horšiemu. V Divadle bez domova sme viedli medzinárodný projekt Medart, kde naši zahraniční partneri hrali divadlo s väzňami priamo vo väzení. Boli sme presvedčení, že aj pre väzňov na Slovensku by bolo prínosom, ak by aspoň uvideli divadlo, v ktorom hrajú ľudia bez domova a telesne postihnutí. Rozposlali sme knihu – výstup projektu Medart do všetkých väzníc na Slovensku a ozval sa nám jeden jediný pedagóg z väznice Košice-Šaca. Vždy je to o konkrétnych ľuďoch, či sú otvorení novým myšlienkam, prístupom. Tam sme hrali divadelné predstavenie pre odsúdených mužov prvýkrát. Malo to ohromný úspech, takže sme neskôr zorganizovali pre väzňov aj týždňový divadelný workshop. Dozvedeli sa o tom aj v Justičnom paláci v Bratislave, a tak nás jedna väzenská pedagogička pozvala zahrať pre ich väzenkyne. Inscenované čítanie Krasojazdkyňa sme hrali v jedno horúce letné popoludnie v zasadačke pre asi päťdesiat väzenkýň. Ženská téma sa ich nesmierne dotkla. Boli pozorné, dojaté, niektoré plakali. Keď som čítala posledné slová v texte, ktorý hovorí o tom, ako sa z Krasojazdkyne stala iba dutá tekvica, ako končí a umiera… zacítila som takú megadávku súcitu, že som sa rozrevala aj ja. Hranie divadla (aj vo väzeniach) je naozaj obojsmerná cesta.
Divadlo bez domova je projekt, ktorý pomáha ľuďom bez domova, postihnutým či inak vylúčeným, ide ale o umenie či arteterapiu?
Arteterapeutické techniky nám slúžia na to, aby sme sa dopracovali k umeleckému výstupu, teda k divadelnej hre. Tvoríme s nehercami, s traumatizovanými ľuďmi, s osobami s rôznymi závislosťami, s telesným handikepom, s psychiatrickou diagnózou… Skrátka s ľuďmi so znevýhodnením, kvôli ktorému sa nemohli v spoločnosti nijako uplatniť, boli vytlačení na jej okraj. Pre nás je arteterapia kľúčová, pomocou nej vytvárame dôležitý proces umožňujúci posilnenie a zmenu hercov (klientov). Divadelné predstavenie je iba čerešnička na torte. Lenže ak by sme na javisku ukázali divákom len arteterapeutické sedenia, bola by to pre nich nuda, nemuseli by to pochopiť. Okrem toho, počas takých sedení naši herci/herečky prežívajú aj bolestné pocity, preto je nutné vytvoriť intimitu a bezpečie. Divadelná hra s arteterapeutickým pozadím je teda oveľa zaujímavejšia. A bezpečnejšia pre všetkých.
Vo svojej novej knihe Čisté zviera buduješ akýsi zverokruh, kapitoly sa točia okolo trinástich zvierat, jedného ovocia a jednej rieky. Prečo si si vybrala práve vranu, veveričku, muchu, červa, šteňa, sardinky, pantera, sovu, potkana, brhlíka, jaštericu, netopiera, veľrybu, marhuľu a amazonku?
Som presvedčená, že pre každého symboly zvierat, ktoré sú v knihe, znamenajú niečo iné. Napríklad veverica je pre mňa rozmarné, nevyspytateľné stvorenie, ktoré vďaka svojej usilovnosti dokáže prežiť zimu. Jašterica je zasa symbolom snívania a múdrosti. Rieka Amazonka je pre mňa symbolom nekonečnej prírodnej sily, ktorá dáva život matke džungli. Pri písaní pracujem so svojím podvedomím, s intuíciou, prípadne so snami a tie si vybrali tieto konkrétne zvieratá, hmyz, ovocie a rieku. Fakt neviem úplne presne, prečo je to tak.
V novej knihe ostro kontrastujú dve veci – realizmus a autobiografické prvky s hororom a rozprávkovými až surreálnymi motívmi. Rozhodla si sa pre tento kontrast zámerne alebo spontánne „vyšumel“ pri práci?
Určite to nebol nejaký vedome vypočítaný zámer. Skôr, ako som už spomenula, bola zapojená intuícia, pocity, strachy, frustrácie. Veľkomesto, v ktorom žijem, neharmonizuje s mojím vnútorným svetom, ten kontrast a nesúlad potom z toho akosi sám od seba vyplynie.
V knihách máš vždy silný sociálny kontext. Čisté zviera je aj istým bojom proti developerom a ukážkou veľmi smutného a surového odtieňa staroby. Prečo na najslabších záleží?
Pretože iba vďaka najslabším (a mám na mysli aj zvieratá) môžeme v sebe objaviť vyššie city, ktoré sú vlastné iba nám ľuďom a vyjadrujú našu spoločenskú podstatu. Empatia a súcit nás duševne obohacujú. Ak naozaj pomáhame slabším, zmierňujeme ich utrpenie a zároveň sa stávame lepšími ľuďmi.
Tešíš sa viacerým prekladom. Ako tvoje knihy vnímajú Briti alebo Francúzi?
Keď som ešte len začínala písať a svoje texty som „schovávala do šuflíkov“, ani vo sne by mi nenapadlo, že raz budú preložené do cudzích jazykov. Považujem to za malý zázrak a cítim šťastie, ak mi cez Messenger napíše čitateľka/čitateľ z Anglicka, Francúzka alebo Egypta, že si prečítali nejakú moju preloženú knihu a zažili pri nej malý vnútorný pôžitok alebo sa dotkla ich duše. Myslím si, že ich zaujíma vnútorný svet žien, ktoré žijú v bývalom „ostbloku“. Chcú vedieť, o čom premýšľali ľudia, keď zúril socík, ako vidíme súčasný svet, ako vnímame vzťahy medzi mužmi a ženami alebo čo zažívajú ženy z rôznych sociálnych skupín v našej krajine.
Divadlo bez domova našťastie ostalo v starej budove, máš novú knihu, hráte pre nové publikum, aké sú tvoje plány do budúcnosti?
Na Silvestra som oslávila päťdesiatku, takže mojim miniplánikom je, aby som prežila v zdraví ešte dvadsaťpäť rokov a potom sa uvidí. Dúfam, že budem ďalej písať alebo inak umelecky tvoriť, že sa nezbláznim a nezrazí ma na prechode naleštené SUV-čko. Chcela by som mať vždy v sebe nádej, že sa naša civilizácia pretransformuje na spoločnosť, ktorá bude naozaj pre všetkých, nie iba pre bohatých, mocných a vyvolených.
(S Uršulou Kovalyk sa zhováral Tomáš Straka)
