Joyce Johnson: Vedľajšie postavy
Memoáre americkej prozaičky Joyce Johnsonovej potešia asi každého, kto má blízko k Beat Generation, najmä k tvorbe Jacka Kerouaca. Sú to spomienky ženy, ktorá bola pri formovaní tohto hnutia, bola súčasťou jeho bohémskeho životného štýlu, v rokoch 1957 – 1958 prežila ľúbostný vzťah s Jackom Kerouacom a stala sa svedkom a pozorovateľkou toho, ako sa zrodila Kerouacova spisovateľská sláva a ako sa s ňou učil žiť. Autorkino spomínanie má hĺbku vďaka reflexivite, s akou podáva zažité udalosti, a časovému odstupu od nich. Kerouac z jej spomienok vystupuje ako človek na jednej strane plachý a uzavretý, poznamenaný helikoptérovým syndrómom vo vzťahu matky k nemu po predčasnej smrti jeho staršieho brata, na druhej strane ako bohém so záľubou v alkohole. Pre mňa ako čitateľku bol zaujímavý obraz vnútornej dilemy mladej, ešte nezrelej ženy medzi úsilím o slobodu a osobnostnú nezávislosť – a márnou túžbou byť pripútaná k mužovi, ktorého miluje. V určitom zmysle je to rozprávanie o túžbe a sklamaní „vedľajšej postavy“, ktorá túžila byť postavou hlavnou. Memoárová próza Joyce Johnsonovej nazerá teda zvnútra na formovanie hnutia Beat Generation, aj na proces, akým v čase studenej vojny 50. rokov prechádzali ženy v Amerike pri hľadaní takého životného vzorca, v ktorom by sa dokázali oslobodiť od konvencií a tradičných stereotypov.
Oľga Stehlíková: Mojenka
Už na prvý pohľad zaujme názov prózy. Takto láskyplne hovorí rozprávačke príbehu Magdaléne iba mama. Pre otca s nadváhou a neobyčajným zmyslom pre humor a pre starostlivú babku, s ktorou si otec ako so svokrou veľmi dobre rozumie (najmä ak si pripijú hnedou tekutinou), je to Magdaléna, Magdalénka alebo Majda – podľa okolností. Jednu líniu príbehu, prítomnú pretržite, návratovo, cez vzťah Magdalény a jej matky, tvorí matkino ochorenie na rakovinu, ktoré sa v priebehu dvoch rokov dostáva do paliatívneho štádia. V rozprávaní Magdalény o mame je veľa nehy a lásky, ich stretnutia a rozhovory v maminej posteli, keď mama práve nespí alebo sa necíti zle (a spí čoraz viac a čoraz častejšie jej býva zle), svedčia o neobyčajne intenzívnom porozumení a dôvere. Zároveň sú to chvíle, v ktorých si vzájomne vymieňajú myšlienky a poznatky o prírode. Pretože inak je to nádherný príbeh pre deti o spojení človeka s prírodou. Magdalénina mama-biologička viedla svoju dcéru k láske, porozumeniu a súzvuku so všetkým živým, čo sa v prírode nachádza. Napríklad ju nechá tajne prenocovať samotnú v lese, aby mohla pozorovať prírodu v noci a na svitaní. Dcéra sa jej za to chce odvďačiť tajným oslobodením zvierat z chovnej (v skutočnosti záchrannej) stanice. Vie totiž, že mama zo všetkého najviac nenávidí, ak sú zvieratá držané v zajatí. Jedna aj druhá dobrodružná akcia má svoj vážny environmentálny, ale aj úsmevne komický rozmer. Spätosť človeka s prírodou pomohla vybudovať aj metaforu Magdaléninho prežívania matkinej straty. Nikde nepadne slovo smrť. Len v závere prózy niet už komu darovať pod stromček parochňu z vlasov, ktoré si Magdalénka nechala odstrihnúť na tento účel. A mačka, ktorú nájde pod vianočným stromčekom, dostane meno – Mojenka.
Lenka Šafranová: Čo by bolo keby
Básnická zbierka Lenky Šafranovej pre deti Čo by bolo keby sľubuje hru s predstavivosťou na detský spôsob. Básne otvárajúce sa incipitom Keby som bol… sú štylizované ako priama výpoveď dieťaťa opojeného vymýšľaním a hrou s vlastnou fantáziou. Fascinuje bohaté využívanie frazeologizmov, ktoré sa funkčne podieľajú na vytváraní metaforiky veršov, ich komického rozmeru, aj ich zmysluplnosti: spod hravých a vtipných veršovaných reflexií totiž zrazu nenápadne presvitá priestor iba naznačených, explicitne nevypovedaných významov, ktoré v tomto prípade vyjadrujú mnohé problémové aspekty detského sveta, to, čo deti trápi, nad čím sa zamýšľajú, čo ich irituje alebo vzrušuje. V inak optimisticky, hravo a humorne modulovanom svete výmyslu vzniká takto čosi ako ponorná rieka skutočného života. Vďaka tomu je poézia Lenky Šafranovej veselá a zároveň výsostne zmysluplná. Priliehavo k jej tonalite si autorka zvolila verš, ktorý inklinuje k trochejskému rytmu, čo podporuje jeho hravosť a melodickosť. S rytmom veršov sa tu pracuje precízne, autorka sa šikovne vyhýba stereotypu, aký by pri trochejskej tendencii mohol veršu ľahko hroziť. Básnických kníh pre deti vychádza dnes zdanlivo dostatok, ale keď vyjde kvalitná a originálna básnická zbierka, to je vždy malý sviatok. Takýmto sviatkom je podľa mňa aj zbierka Lenky Šafranovej. Oplatí sa ju obstarať pre čitateľov okolo deviatich-desiatich rokov.
Zuzana Stanislavová (1951) je emeritná profesorka Prešovskej univerzity v Prešove v odbore literárna kritika, literárna história so špecifickým zameraním na literatúru pre deti a mládež.
