Sedíme tu všetci
chrbtom k sebe.
Aj stromy niekam
ušli už.
Vezieš sa
a tak to tak neber,
že za nevestu
pôjde muž.
Platím si
pri vás, slečna,
všimné.
Keď zbadáte sa,
budete pri mne.
……..

Na špičkách vyberám
z poličky celkom vrchnej
krížik a stromček,
vianočný fádny mráz.
Keď smútok v kúpelke
naozaj zo mňa spŕchne –
viem, že si pod kožu
dám iba, iba vás.
…………

Na stene obraz
nie je celkom komplet,
niečo mu chýba
a je bez adresy.
Ak motýlik si,
prosím rýchlo odleť,
lebo to bolí, ak v mojich
farbách nie si.
………….

O tvojich prsiach
stále sa mi sníva,
všetky sny beznádej
nám ukradla.
V srdci si nočné mory
prenajali privát.
Špinavý túžbou
večer ľahám do prádla.
………..

Zbelel svet,
zakryl myseľ tmavú,
osud stojí tu,
vo svojej láske vidím
Bratislavu,
módnu a bez citu.
Na dôkaz,
že už nie som boží
ma telefónom
zloží.
………..

Dve hodiny
farby krúžia pomaly
a po kalužiach plytkých.
Zástup závor jednorukých
za muchy a za pavúky,
pánboh ťahá nitky.
Vetru pupok natriasa sa,
tráva, tá je zasa fasa.
Vajíčkové slnko smeje sa,
do popuku potrhané nebesá
zo mňa? Z teba?
Nikde nevie sa…
Sochy topia tváre v dlaniach,
knihy pravdu neubránia,
bocianica odletela z komína.
Všetci náhle pochopili,
že už na viac nemám sily,
pochopili, že si taká jediná.
……………….

V kalendári trhajú sa sviatky.
Ďaleko si ako rodičovské sny.
Dlhé noci, jeden týždeň krátky,
pri tebe len básnik okresný.
V kalendári bodka sa mi motká
ako láska, z Titaniku potkan.
……………

Natriem ti to olejovou rukou,
namazaný o tom budem snívať.
Papier som a isto by som vzbĺkol
v cudzote, kde ponúkneš mi privát.
…………….

Dúfam, že sa máš dodúhova,
slimáčik ťahá perleťové cesty.
Smieško si ústa schová,
vydržím bez tých.
Každý srdce zamyká.
Po nich nič,
po tebe len gotika.

Už nevedú z Ríma samé rýmy,
občas mrznú vonku holé vety.
Občas vo mne pálenka sa zdymí,
iba ty si stále ako predtým.
Vo švíku mi ypsilonka praská,
mäkký z teba – zrímovaná láska.
…………………

Vypršali nebu všetky termíny,
deti držia svojej mame palec.
Iba svätý bez otázok verí mi,
že si žila v mojom srdci stále.
Odchádzajú na dve chvíle vlaky,
z meškania som taký všelijaký.

…………….

Polnoc pláva v púpavovom poli,
plač je plánka, čo daromne rastie.
Ovečku vraj kosatá smrť skolí,
v bielom je a nad ňou pláva pastier.

…………..

Bábka je človek, pavúk ťahá šnúru.
Tak, do pekla už sebe nepodkuruj.
Peniažky škrabkáš, kapce všetko skryjú.
Láska je márna nitka, ujo Ovídius.
…………..

Pod stropom sa lastovičky stisli,
v zobáčikoch domov teplo nosia,
na vodu si píše značku kyslík,
oblohou ma obišiel strach – bocian.
Nechýbaš mi! Plačem, lúku kosia…

Tomáš Repčiak žije v Spišskej Novej Vsi, pracuje ako referent PR mesta Spišská Nová Ves. Venuje sa poézii, próze, publicistike, tvorbe pre rozhlas i tvorbe piesňových textov.