Hodnotené texty autorov: Ján R., Peťo M., Juraj S.
Básne Jána R. zaznamenávajú vnútorné prežívanie mužského lyrického subjektu, jeho vzťah k prítomnosti a minulosti, ktorý sprevádza pocit nostalgie. Subjektu prekáža najmä „elektronickosť“ súčasnej doby, s ktorou si spája povrchnosť poznania a preciťovania seba samých, redukované poznávanie sveta okolo nás či odlišné prežívanie vzťahov. Potenciálna milostná partnerka tak môže pôsobiť napríklad aj ako e-zakliata. Pocit znepokojenia prežíva subjekt aj vo vzťahu k súčasnej literatúre – postupnej digitalizácii sa nevyhol ani knižný svet a poézia, čoraz častejšie pribúdajú diela, ktoré narážajú na zásadné problémy s kvalitou a aj čitateľ v množstve informácií stráca orientáciu o tom, čo prináša hodnotu. Na druhej strane, lyrický subjekt vyjadruje nedôveru v „koncept“, odkazujúc na tendencie našej poézie, ktoré tvorivo nadväzovali na odkaz postmoderny či rozvíjajú impulzy dekonštrukcie ako aj nových umení. Básňam sa nedá uprieť literárna zručnosť, spracovanie niektorých motívov je však „surové“, explicitne vyjadrená kritickosť nenecháva dostatok priestoru na dlhotrvajúcu odozvu. Viaceré básne majú dobrý náboj, avšak nevyhli sa rizikám, ktorým čelí každé poukazovanie na chyby a nedostatky. Úsilie o intelektuálne a pritom hravé vyznenie textov problematizuje moralizujúci postoj subjektu a do seba uzavretá originalita, neprodukujúca nové či obohacujúce významy. Autor využíva slang a pracuje s básnickou skratkou, nie je mu cudzie ani vizuálne zdôraznenie myšlienky, avšak výsledok je rozpačitý. Problémom je aj komunikatívnosť – napríklad v texte polnočná, kde sa kladie väčší dôraz na „vizáž“, výzor a znenie básne. Introspektívne texty s charakterom osobného príbehu v tomto prípade pôsobia autentickejšie (sabstinentom, na púšti, motto) a majú predpoklad zaujať, pri ostatných by som uvažovala nad funkčnosťou zvolenej metódy.
Autorovi nechýba odvaha pomenovať problém a opísať jeho podstatu. Ovláda remeslo písania a vie, čo chce povedať, čo možno považovať za polovicu úspechu. Niektoré básne si ešte vyžadujú skúmanie, hľadanie primeranejšieho a produktívneho spôsobuvypovedania. V kontexte súčasnej poézie sa môže inšpirovať poetikami, ktoré ukazujú, že aj „konvenčná téma“ sa dá stvárniť originálne.
Literárne tipy a inšpirácie:
Peter Cibo: Apnoe. Kordíky: Skalná ruža, 2016.
Michal Baláž: Ø. Bratislava: Vydavateľstvo SSS, 2017.
Erik Jakub Groch: Melanchólia neviem.Levoča: Modrý Peter, 2019.
Erik Jakub Groch: Nil, úvod. Praha: Fra, 2018.
V texte Step hornín epidémie autor reflektuje súčasné dianie v spoločnosti. Sleduje tému, ktorá sa už vyše roka pravidelne objavuje najmä v médiách a zastáva úlohu akéhosi verejného komentátora, reprezentujúceho hlas jednotlivca/človeka aj kolektívu/ľudu. „Rozprávačovi“ prislúcha ironický a cynický tón a kritický postoj, vyjadruje sa jednoducho a zároveň využíva publicistický slovník. V jazyku nachádzame znaky hovorovosti – používa sa nárečie aj slangové a nespisovné výrazy, množstvo zámen, zámerne sa mení slovosled viet a výpoveď je často expresívna. Množstvo rečníckych otázok s náznakmi provokácie a neukončená výpoveď navodzujú pocity sklamania, nespokojnosti a frustrácie. Autor sa usiluje, aby text znel originálne, preto by mohol popracovať na výbere štylistických figúr a vyhnúť sa floskulám (človek v kúte spoločnosti s. r. o, ohnisko mapy sveta, národ postihnutý osudom, záchod civilizácie), a klišé (jazdiť krížom-krážom). Problematickým momentom je aj ukončenie textu. Záver si máme domyslieť, no problémom je, že predpokladá jedinú správnu odpoveď, na čo nás upozorní aj tučné písmo: „Je to to biologická vojna ?;prosto je to o inom…vo svete zložitom je len jeden záver“. Autorove ďalšie tvorivé pokusy by mohli nechať viac priestoru čitateľovi, aby si názor vytvoril sám.
Peťovi M. nechýba nápaditosť, no prikláňam sa k známemu porekadlu, ktoré možno využiť aj pri písaní – menej je niekedy naozaj viac, aj kreativita má v tvorbe svoje „hranice“, preto ho povzbudzujem k hľadaniu miery a skúmaniu primeranosti jednotlivých motívov a tiež jazykového tvarovania textu. Mohol by tiež uvažovať o výbere žánru, v ktorom sa chce pohybovať. Na začiatok môže skúsiť prepísať svoj text či iné texty do rôznych žánrov, napríklad ako rozprávku, ako bájku, báseň a úryvok z dobrodružného románu. Ak „slová unikajú obsahu“, unikajú aj čitateľom. Kto iný ich má držať pevne, ak nie autor?
Literárne tipy:
český podcast o literatúre Poustevna: HorrorVacui –podcast pre začínajúcich autorov a autorky: https://open.spotify.com/show/0iMLv8ErZA5SNWIVT01M69
prózy a eseje Michaela Houellebecqa
Prozaický text Juraja S. charakterizuje realistický, tragikomicky modulovaný prúd rozprávania. Podstatné miesto v ňom zohráva reflexia každodenného prežívania hlavnej postavy a zároveň rozprávača, typovo stelesňujúceho pomyselného „antihrdinu“ – nezamestnaného Adama, muža strednej triedy okolo neskoršej tridsiatky či štyridsiatky (vek postavy autor nekonkretizuje, vieme len, že pri pohľade na bozkávajúcich sa dvadsiatnikov poznamená, že sú o niečo mladší) žijúceho v spoločnej domácnosti s matkou, ktorého najlepším a jediným priateľom je bezdomovec Imro. Adamov pesimistický životný pocit autor produktívne narúša prostredníctvom humoru a bujnej predstavivosti postavy, neraz vedúcej až ku „katarzným“ zážitkom: „Ako vzniká nízkotučné mlieko? Vysajú z neho tučnotu, ako náhle podoja kravu? Robia to ručne? A je toto mlieko vôbec z kráv? Vždy som chcel skúsiť ochutnať domáce kravské mlieko, avšak keď celý život trávite ukrytí za hradbami mesta, nemôžete skúšať niektoré veci. Kravu do bytu pravdepodobne nevopcháte. Chytiť ju za cecky a podojiť ju. Do pohára. Potom ten pohár vypiť, utrieť si ústa a hlasno vzdychnúť.“„Outsiderstvo“ nemožno vnímať výlučne negatívne, pretože má dynamickú povahu a podobu – Adam v podstate túži po sociálnom „oslobodení“, vníma Imra ako inšpiráciu k prítomnému životu a preto plnohodnotnému (seba)prežívaniu. Vyzdvihnúť možno aj uveriteľné dialógy dotvárajúce charakter postáv a množstvo detailov, približujúcich charakter postavy, napríklad: „Viac mi vyhovuje, keď nesvieti slnko. Nemusel by som sa dívať na praskliny v chodníku.“ Priestor na zlepšenie ponúka stvárnenie emocionality, niekedy vyznieva neadekvátne, najexplicitnejšie pri monologických scénach tematizujúcich vnímanie seba samého a pri prílišnej sebakritike hlavnej postavy, ktorá je slabšie motivovaná. Rušivo pôsobilo najmä opakované ospravedlňovanie sa Adama matke.
Text sa čítal veľmi dobre, aj na základe štylistiky možno predpokladať, že autor je pozorným čitateľom a môže si klásť „dôležitejšie“ otázky, napríklad ako sa autorsky odlíšiť v konkurencii súčasných prozaikov a prozaičiek?
Tipy na čítanie:
Ľuboš Bendzák: Samota je moja staršia sestra. Levoča: Modrý Peter, 2018.
Timur Vermes: A je tu zas. Budapešť: Zelený kocúr, 2014.
Ivana Gibová: Eklektik Bastard. Bratislava: Drewo a srd, 2020.
Inšpirácie:
film Dzieńświra (Deňcvoka) / scenár a réžia Marek Koterski, 2002.
Texty hodnotí Katarína Hrabčáková
Katarína Hrabčáková vyštudovala teóriu literatúry na Prešovskej Univerzite v Prešove. Je autorkou monografie Semiopoetický aspekt básnickej identity s podtitulom K problematike feminínnosti v súčasnej slovenskej poézii. Od roku 2016 je redaktorkou časopisu o poézii a básnikoch Vertigo. Píše poéziu.
