Novela Aby si sa nestratil v našej štvrti sa nepoddá ľahko ani čítaniu, ani interpretácii. Text veľmi vhodne dopĺňajú tri sekcie poznámok prekladateľa knihy Dana Jurkoviča a prepis príhovoru autora Patricka Modiana k Švédskej akadémii. Bez poznania literárneho i mimoliterárneho kontextu a súvislostí tvorby francúzskeho nobelistu by čitatelia a čitateľky dokázali preniknúť do jeho mnohorozmerného rozprávačského umenia vo veľmi malej miere. Nepoučená percepcia ale môže byť aj dobrodružstvom: už po prvých stranách próza vyvoláva dojem, že v nej figuruje nespoľahlivý rozprávač alebo hlavný hrdina vo vysokom veku azda trpí Alzheimerovou chorobou. Text možno čítať aj ako detektívny príbeh s nenáhlivým, postupným odkrývaním stôp vedúcich k pochopeniu minulosti a zásadných formotvorných okamihov v živote hlavnej postavy.
Kniha vychádza z princípu palimpsestu. Podobne, ako sa v staroveku či stredoveku prepisovali, odstraňovali a nahrádzali texty významných dokumentov, aj jednotlivé zložky tohto prozaického počinu sú „prepisovateľné“, nehotové a neustále sa meniace na iné. V úvode textu hlavný hrdina Jean Daragane nachádza stratený adresár s telefónnymi číslami, v ktorom sa preskupujú mená už zosnulých ľudí so stále žijúcimi, mená, ktoré hlavný hrdina pozná, i také, čo mu už nič nehovoria.
Prostredníctvom toposu veľkomesta dokáže autor amplifikovať palimpsestický charakter textu.
Reflektuje urbanizáciu a prestavbu Paríža, porovnáva podobu metropoly z 21. storočia s takou, akú si pamätá z detstva a mladosti. Hlavná postava sa v štvrti Montmartre prechádza okolo kabaretu s dramatickým názvom Ničota, míňa bar Lietadlo s veľkými vitrážovými oknami v štýle art deco a autodielňu Grand Garage de la Place Blanche so staromódnym vývesným štítom. Nie sú tam, a predsa ich Daragane vidí, ako spomienku, ktorá sa stále celkom nevytratila. „Keď sa zobúdzal, zakaždým si uvedomil, že mu trvalo pätnásť rokov, kým prešiel na druhú stranu ulice“(s.107). Novela členená do voľne nadväzujúcich kapitol je plná paradoxných slovných obratov a snových výjavov, evokujúcich poetiku literárnej moderny (techniku prúdu vedomia) či surrealizmu. „Prišli na koniec aleje, hneď vedľa Porte de la Muette. Premýšľal, či ten pach jesene, lístia a premočenej hliny privialo z Bois de Boulogne. Alebo, naprieč časom, priamo z lesa Montmorency“(s. 81).
Jean Patrick Modiano sa narodil v parížskej štvrti Boulogne-Billancourt v roku 1945 a svoje spomienky z detstva preniesol práve do novely Aby si sa nestratil v našej štvrti. Už naznačená téma pamäti je ústredným výskumným objektom nielen v tejto knihe, ale naprieč celou autorovou literárnou produkciou. Aj komisia udeľujúca Nobelovu cenu ocenila spisovateľovo „umenie pamäte, vďaka ktorému dokázal sprítomniť aj tie naprchavejšie ľudské osudy a odhaliť svet Okupácie“. Tri dejové línie sa podmanivo prepletajú a budia dojem kaleidoskopického rozmnoženia na omnoho zložitejšiu sujetovú výstavbu. Ako malé dieťa Daragane spozná tajomnú a rozporuplnú Annie Astrand, ktorá ho z neznámych dôvodov opatruje a vezie vlakom do Ríma. Následne ju stretáva o 15 rokov neskôr ako mladý nemajetný študent. Napokon sa ako starnúci spisovateľ v 21. storočí zoznámi s o nič menej záhadnou dvojicou Gillesom Ottolinim a Chantal Grippay, ktorí mu doručia vzácny adresár, a kolobeh spomienok a dojmov sa roztáča naplno. Absenciu linearity vyvažuje opakovanie istých úkonov, obrazov a viet, slúžiace ako prostriedok pre rytmizáciu fragmentarizovaného deja (telefonické rozhovory, prechod od súmraku k noci, zažínanie svetiel v parížskych bytoch a pod.).
Text obsahuje veľké množstvo metafor poukazujúcich na skreslenosť reminiscencií a ľudskú neschopnosť zaostriť na minulú udalosť v jej úplnosti bez vynechania podstatných detailov. Pamäť je krivé zrkadlo (s. 44), beh naprázdno (s. 31), kufor, od ktorého hlavný hrdina stratil kľúč (s. 80), lúštenie pradávneho jazyka (s. 92) či roztrhaná kapitola knihy Temné leto (s. 100), ktorá je najvýznamnejším literárnym počinom fiktívneho hrdinu. Postavy vyskytujúce sa v deji pôsobia ako prchavé zmyslové dojmy, nie ako plasticky vykreslené bytosti z mäsa a kostí. Do vlaku napríklad nenasadajú skutoční cestujúci, ale prízraky (s. 112). Proustovským momentom rozpletajúcim špirálu intenzívneho prežívania, prehodnocovania a spomínania naprieč časom je senzorický vnem: lístok s adresou parížskeho bytu a nápisom ABY SI SA NESTRATIL V NAŠEJ ŠTVRTI, ktorý Daragane ako dieťa dostal od Annie a nosil ho vo vrecku kabáta. K danému momentu sa hlavný hrdina vracia a aj keby zabudol všetko ostatné, táto hmotná pripomienka pretrváva ako určujúci smerodajný prvok. „Pre mňa bol okupovaný Paríž vždy akousi prvotnou nocou, nocou stvorenia. Bez neho by som sa nikdy nenarodil. Tamten Paríž ma nikdy neprestal mátať a moje knihy sa niekedy kúpu v jeho zastretom svetle“ (s. 120).
Čistote štýlu a vybrúsenému vyjadrovaniu autora azda niet čo vyčítať. Novela je, vynímajúc príhovor k Akadémii, kondenzovaná do 114 strán, ale rozhodne nejde o oddychové čítanie. Kvalitu tejto prózy najväčšmi ocení literárne publikum obľubujúce bohatú obrazotvornosť, hlboký psychologický ponor do postáv a spôsob písania odkazujúci na tradíciu autorov a autoriek, ako je Virginia Woolfová. Z pozície súčasného aspektu vystupuje autorovo otvorené pripomínanie toho, že máme v rukách knihu, namiesto toho, aby sa posilňoval dojem reality, akokoľvek roztrieštená môže byť. „Bol naozaj v Saint-Leu?“(s. 85) „Kto to volal? Chantal Grippay? Giles Ottolini? Obaja naraz?“ (s. 84) Frekventované rečnícke otázky majú podľa nášho názoru zámerne skomplikovať percepciu textu a uvedomiť si, že aj zapisovanie prečítaného do pamäte čitateľa či čitateľky je ako tvorba palimpsestu. Modiano takouto formou siaha na vysoko aktuálnu tému multiplicity realít a rhizomatického usporiadania paralelných možností a situácií.
Aj Dan Jurkovič pristúpil k prekladu diela francúzskeho autora s maximálnym rešpektom:
„Prekladať prózy Patricka Modiana je mnohonásobná výzva. Jeho starostlivá voľba slovníka, obrazov, prostredí, očividných i skrytých súvislostí, fikcie a skutočnosti a ich vzájomného prelínania, to všetko umocnené drobnými odchýlkami, zámernými nepresnosťami či mlčaním, ktoré vás presne v zmysle autorových slov nabádajú striedavo splývať na hladine aj odvážne sa ponárať do hlbokých vôd. Zistíte vždy viac, ako ste chceli – o novodobej i staršej histórii Francúzska, o Paríži, jeho krásach, fantómoch i monštrách, o ženách a mužoch s nepravdepodobnými menami, existenciami i osudmi… a nechtiac aj o sebe“ (s.131).
Patrick Modiano
Aby si sa nestratil v našej štvrti
Preložil Dan Jurkovič
Marenčin PT, 2022
Alena Brindová, rod. Oravcová (1992) sa venuje poézii, esejistike a tvorbe pre rozhlas. Je absolventkou odboru literárna veda na FF UPJŠ v Košiciach.
