Deväťdesiate roky, malomestské sídlisko. Detstvá, dospievania, starnutia, rozbité kolená, premočené papuče, susedia, krčmy, škôlky a školy, malomestské životy, Maria Callas a jedna Babička.

Ivana Gibová vyštudovala odbor Slovenský jazyk a literatúra na FF PU. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013), ktorá ako rukopis vyhrala v súťaži Debut 2011 a po vydaní zvíťazila v ankete Debut roka. Novela Bordeline (2014) sa stala predlohou pre rovnomennú inscenáciu divadla Stoka a pražského divadla Nekroteatro. V roku 2016 vydala knihu Barbora, boch & katarzia, ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2017; získala cenu René Anasoft litera gymnazistov a bola nominovaná na Cenu Jána Johanidesa za najlepšiu prozaickú knihu autora do 35 rokov. V roku 2020 vyšla komiksovo-poviedková kniha Eklektik Bastard, ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera, získala cenu Panta rhei awards a Cenu Tatrabanky. Kniha Babička© (2023) je nominovaná na cenu Anasoft litera.

***úryvok z knihy***

***úryvok z knihy***

Je rok 1995, Babička sedí vo foteli a počúva platňu Marie Callas. Ale trt. Chceli by sme. V skutočnosti Babička kuká v telke akýsi perfídny program. Dokonca ani neštrikuje, ani nič podobne babičkovské nerobí, len sedí a kuká. Treba povedať, že spôsobne sedí, nie ako ja s Tomášom, drgáme do seba rozvalení na gauči. Neviem, či Babička vôbec niekedy sedela na gauči, vždy som ju videla len v tom foteli. Tomáš ide do kuchyne, donesie arašidové chrumky, v miske, samozrejme, Babičku by jeblo, keby sme ich jedli zo sáčku, „to čo sú za spôsoby“, zaznelo by v obývačke, také by sme si nedovolili v Babičkinej prítomnosti, jesť chrumky zo sáčku. Vieme, že ju to ruší pri počúvaní Marie… sledovaní programu v televízii. V obývačke je lampa s tromi žiarovkami. Ľavý vypínač rozsvieti jednu, pravý zvyšné dve. Tomáš chce po návrate z kuchyne zažnúť, nech vidíme na chrumky, nedopatrením do vypínača lakťom trepne tak, že sa rozsvietia všetky žiarovky. Bežný štandard v našej Domácnosti je, že „stačí jedna“. Podľa Babičky. Všetko sú to asi tak dvadsiatky žiarovky, takže aj keby ich svietilo sedemdesiat, k žiadnym veľkým stratám na energiách by nedošlo, ale to Babičke zo sebazáchovných dôvodov nikto nejde vysvetľovať. V sekunde, keď Babička zbadá svietiť všetky žiarovky, nezabudne povedať: „To tu muši byc tak vyšviceno jak v kosceľe?“ Nemuši. Tomáš džubne do pravého vypínača. Babička už neprehovorí, ale aj tak obaja vieme, že ju serie aj tá jedna žiarovka. Tak nie dosť, že televízor ide, ešte aj svietiť sa bude. Okrem toho – jesť sa má v kuchyni, dobre vieme. Čo to za móresy, v obývačke na gauči jesť. V kuchyni sa má jesť, v obývačke spôsobne sedieť. Asi o tri minúty do mňa Tomáš v záchvate kekešnosti hodí chrumku. Babičku hegne vo foteli. Videla. Sme v prdeli. Ešte jedna hovadina a do pol hodiny bude „ľahnúť a spať“. Tomáš sa umierni a strčí mi chrumku do ucha. Babička si napraví kožušinový vankúš za chrbtom, tvári sa, akože nič, ale je mi jasné, že nás periférne sleduje, takže nekopnem Tomáša do lýtka ani ho netrepnem druhým vankúšom po hlave, zvolím nenápadnejšiu metódu; vyberiem si chrumku z ucha a napchám mu ju do úst. Mám desať, Tomáš osem. Bývame v Babičkinom trojizbovom byte. Ešte tu bývajú aj náš Jarko a naša Anetka, ale to nie je podstatné, lebo byt je Babičkin, a teda logicky aj pravidlá sú Babičkine, naši rodičia v byte figurujú viac-menej ako rekvizity, bezvýznamní sploditelia a položivitelia, najmä Jarko, Anetka je trochu vo výhode, lebo je Babičkina dcéra, Jarko je len „ten ancikrist z Dediny“. Babička je führer, šéf domácnosti, pokiaľ ona žije, my s Tomášom nebudeme jedávať chrumky zo sáčku a Jarko si už vôbec neškrtne, minimálne teda na tejto adrese nie. Keby sa aj chcel vzbúriť (však môže), naprd mu to bude, lebo Babička má síce len jeden, zato však neporaziteľný argument: „Pokým bývaš v mojom byte…“ (dosadiť si možno čokoľvek – v podstate všetko). Jarko si podľa mojej desaťročnej mienky úplne takýto život neplánoval, ale čo už ja sa mám čo vyjadrovať k Jarkovým plánom, ja môžem byť rada, že Jarko nezbúchol nejakú špatnú dedinskú cigánku, ale Anetku, a že výsledkom toho som ja, ktorej meno, samozrejme, nevybral ani Jarko, ani Anetka, ale Babička, ako inak, a preto sa volám tak debilne, ako sa volám. V tomto smere Tomáš mal väčšie šťastie, on aspoň dostal meno po Masaryčkovi. (Vybrala Babička, ako inak.) V našej Domácnosti boli všetky vankúše kožušinové, aj všetky poťahy na gauči a na foteloch. Neznášam slovo fotel, mimochodom, ja by som to nazvala „kreslo“, ale ťažko sa vzpriečiť Babičkinej celoživotnej pomenovacej preferencii a navyše to možno fakt ani nebolo kreslo, ale fotel, v nábytku sa nevyznám. Ešte aj na kobercoch s absurdnými farebnými vzormi a strapcami boli porozmiestňované kožušiny, ako keby tie vzory a strapce samy osebe nestačili. Na druhej strane – pri česaní strapcov sa počas sobotňajšieho upratovania dalo celkom pekne poulievať, takže v tomto smere som ich mala vlastne aj rada a vždy som sa k výkonu tejto činnosti dobrovoľne hlásila. Teda až dovtedy, kým si Tomáš nevšimol, že pokým ja češem strapce, on medzitým povysáva a vypráši kožušiny v troch izbách. Potom už chcel česať on. Výskyt nadmerného množstva kožušín v našej domácnosti sa dal jednoducho vysvetliť tým, že náš dedko, ktorý zomrel, keď sme ešte neboli na svete, bol kožušník. Babička pokladníčka v kožušníctve. Vtedy sa to ešte tak nebralo, za ich čias to bolo normálne povolanie. Za čias mojej štvrtej bé už fungovala Sloboda zvierat a okrem toho moji spolužiaci boli dementi, takže hoci o existencii Slobody zvierat nemali šajnu, i tak im bolo ťažko vysvetliť, prečo nosím v zime kožuchy a nie normálne perové zimné bundy ako normálne deti. Napokon, ani na jar a na jeseň to nebolo o nič lepšie, lebo na tieto obdobia zas pivnica ponúkala jelenicové kabáty a vesty a Babička bola toho názoru, že keď sa to dá nosiť, nebudú predsa deti vydumovať a nebude sa kupovať nové oblečenie, keď je doma plno funkčného starého oblečenia a iba dve nefunkčné deti. A bolo ho toľko, že počas dvakrát ročne prebiehajúceho upratovania pivnice som si zakaždým predstavovala, že tie kožuchy budú nosiť ešte moje vnúčatá. Keď si zo mňa spolužiaci robili srandu, že mám „pekný kabát“, len raz som sa pokúsila vysvetliť, že „to je jelenicový, lebo môj dedko bol…“ a šla som povedať kožušník, lenže nestihla som, lebo spolužiak Richvalský, ten najväčší dement, povedal „… jeleň?!“ Odvtedy ma celá trieda volala Jelenica, čo ma až tak nesralo, lebo moje občianske meno nebolo o nič lepšie. Okrem toho som sa utešovala aj faktom, že Richvalský teda tiež nie je priezvisko storočia. Vtedy som ešte nevedela, že o rok neskôr mi začnú ako prvej v triede rásť prsia, čo spôsobí, že Richvalský ma prestane volať Jelenica, začne ma volať tak, ako sa volám, navyše v zdrobnenej podobe, a do pamätníčka mi na celú stranu nakreslí žlto-červené srdiečko, ktoré mi budú závidieť také triedne kádre, ako Župová, Ondrejková a dokonca aj Kačmariková, čo bola neúspešne do Richvalského od prvého ročníka, ale hlavne, ktorá jediná pred rokmi v škôlke zo závisti okundovala moju bábiku z NDR. Lenže to ja už budem mať jedenásť, budem do Peťa Štroncera z ôsmej cé a aj on do mňa, lebo budem mať v jedenástich väčšie kozy než ôsmačky, takže celá Kačmariková aj Richvalský s jeho deminutívami mi budú ukradnutí. Ale tam ešte nie som, lebo som stále v deväťdesiatom piatom doma na gauči a jem s Tomášom chrumky a Jarko mešká z roboty. Alebo teda nieže mešká, lebo však nikto mu, prekvapivo, nikdy nevymedzil presný čas príchodu, takže vlastne nemešká, iba skrátka nechodí, no a Anetka už začína byť nervózna a Babička ešte viac, tak sa presunie do kuchyne a hučí do nej tam, aby sme nepočuli, ale aj tak počujeme, že toto teda nie je v poriadku a podobne, pritom Anetka sa iba bojí, či sa Jarkovi niečo nestalo, lebo Anetka je čistá duša, ale Babička už za tým vidí kadejaké ľompy, čo je jej výraz pre kurvy, podobne ako je fotel výraz pre kreslo. Anetka týmto smerom vôbec nepremýšľa, vie prečo a ja tiež viem; preto, lebo náš Jarko našu Anetku očividne ľúbi, keď to môžem tak sprosto povedať. Neviem, či si kedy Jarko naozaj uvedomoval, že je lúzer, že Anetka je vysoko nad jeho pomery a že môže bohu ďakovať, že sa taká ako ona vôbec naňho pozrela, nieže sa ešte zaňho aj vydala. Či už to on sám chápal, alebo nie, minimálne celému zvyšku jeho aj Anetkinej rodiny to bolo jasné – a to bol aj dôvod, prečo Jarkova matka, babka ancikristová, Anetku zbožňovala, prečo Babička Jarka z duše neznášala a prečo aj ostentatívne odmietla účasť na ich svadbe. Babka ancikristová si bola dobre vedomá toho, že Anetka je Jarkova životná výhra a že on na ňu zďaleka nemá. Babička si toho tiež bola vedomá a pri akomkoľvek Jarkovom prúseri to nikdy nezabudla zdôrazniť; respektíve zakaždým mu to surovo chrstla do ksichtu, ako to len ona vedela. Jarko sa zjaví až okolo desiatej večer, keď už sme s Tomášom dávno v posteliach. Taký je strieskaný, že ani kľúč do zámku nevie trafiť. Anetka počuje, že čosi šramotí pri dverách, dovtípi sa, o čo ide, lenže nanešťastie to počujeme aj my s Tomášom a na ešte väčšie nešťastie to počuje aj Babička. Nastáva situácia ako zo zlého vtipu o svokrách, ale mne to vôbec nepripadá komické; všetci vylezieme z postelí, potom stojíme v predsieni a čakáme, kým sa do dverí vsype pod obraz spitý Jarko, Tomáš bosý, ja v papučiach s lienkami; keď sa tak stane, Anetka rezignovane poodstúpi, Babička sa na Jarka vyrúti, že kde bol doteraz, a on sa zapotáca a povie, že musel ešte po robote ísť kúpiť riedidlo. A fľaška s acetónom mu skutočne komicky trčí z vrecka, to jediné je na tom naozaj smiešne, ale iba do chvíle, kým Babička Jarka aj s riedidlom nevysotí z dverí a nepovie, že nech teda teraz ide nazad, odkiaľ prišiel, a nech sa vráti, keď bude triezvy, lebo toto ona vo svojom byte nestrpí. Babička zabuchne dvere, Tomáš má z toho obligátne srandu, Anetka stojí pri dverách a nič nevraví, ja tam tiež stojím, revem a ľutujem svojho Jarka, ktorého Babička vyhodila na ulicu a on tam teraz zamrzne. Čo v tejto chvíli ešte neviem, je, že odteraz zakaždým, keď vo svojom živote zočím fľašku s riedidlom, bude sa mi chcieť revať. A že ich teda zočím požehnane; kobercov so strapcami a fliaš s riedidlami, ktoré keď aj nezočíš, budeš si ich aspoň predstavovať, samozrejme, že na najmenej vhodných miestach v najmenej vhodných situáciách, napríklad na pohreboch, kde ti koberce a fľašky budú lietať v bublinách nad hlavou; a čo si od toho sľubuješ, že to zmätie všetkých prítomných, alebo že to v tebe vyvolá potrebu plakať, aby si tu nebola za jediného neplačúceho debila? Hoci teraz je vlastne celkom jedno, čo si od toho sľubuješ.