Mária Oliveriová, známa aj ako Ciccilla, sa narodila v Casole v kalábrijskej Sile vo veľmi chudobnej rodine. Z ulíc dediny vystupuje do hôr, ktoré sú divoké, niekedy temné, ale aj veľkorysé. Cesty, chodníčky si vybrala už ako mladé dievča, keď sa jej staršia sestra Tereza vrátila k rodine a vzala jej posteľ a strechu nad hlavou.

A sú to cesty, po ktorých sa Mária vydáva bojovať po boku Pietra, zbojníka a rebela, a čoskoro sa stane prvou a jedinou ženou, ktorá povedie zbojnícku skupinu do boja.

Ciccilla trávi mladosť v lese, osvojuje si zákon slobody, číta prírodu, spoznáva hory, učí sa rozlišovať dobro od zla a nebojí sa bojovať, keď ide o city, aj keď ide o oveľa širší horizont nového ľudstva.

Všetko jej ukazuje, že zakaždým môže začať odznova, vybojovať si svoju budúcnosť ako žena, ako revolucionárka, ako Talianka z národa, ktorý ešte neexistuje, ale možno sa rodí spolu s ňou.

Giuseppe Catozzella rekonštruuje príbeh Márie Oliveriovej v živom románe, mieša dokumenty a legendy, vykresľuje rodinnú a historickú drámu a evokuje epickú veľkoleposť takmer neznámej občianskej vojny vedenej vo víre vášne, krvi a nádeje.

Giuseppe Catozzella je taliansky spisovateľ. Je autorom viacerých literárnych žánrov vrátane divadelných hier, poviedok a románov a píše pre talianske denníky Repubblica a Espresso. Za román Nehovor mi, že sa bojíš získal cenu Premio Strega Giovani 2014. Podľa románu Talianka sa nakrúca televízny seriál.

(Ukážka)

2

Matka bola stále zatvorená v dome a priadla, ja som v sebe celú jar živila nádej, že z Neapola nepríde žiaden telegram o adopcii, a sledovala som, ako jej pri vypletaní vzorov pre pradiareň Gullovcov tŕpnu tenké prsty. Plecia zostávali bez pohybu, jedine ruky sa v zápästiach zvŕtali neuveriteľnou rýchlosťou.

Látky Gullovcov boli vychýrené po celom kráľovstve, nielen v Kalábrii, obľubovali ich aj bohatí Neapolčania a dokonca sa hovorilo, že Mária Terézia Habsbursko­‑Lotrinská – túto dobrú rakúsku arcivojvodkyňu sme nazývali zdrobneninou jej mena Tetella, zatiaľ čo kráľovu prvú savojskú manželku sme nenávideli – uchovávala v kráľovskej usadlosti v Caserte tie najkrajšie kúsky, a ani netušila, koľko sa za nimi skrýva zhrbených chrbtov, stuhnutých prstov a žmúriacich očí. Kým matka pracovala, predstavovala som si svoju budúcu matku – vysokú a prenádhernú blondínu – v šatách z lesklých látok, nad ktorými sa práve skláňala tá moja.

„Poď sem, nauč sa to,“ nabádala ma, „neseď tam ako mátoha.“

Ale ja som utiekla. Rada som s ňou chodila na pochôdzky do hôr, vychutnávala som si jej náhlu zmenu, keď prišla do rodnej dediny a smiala sa s drevorubačmi a pastiermi; nepáčilo sa mi, keď zostávala zatvorená v dome, mlčanlivá a zhrbená. Vtedy sa mračila, jej oči pre nedostatok svetla odrážali zlosť, zabodávali sa do mňa, akoby sa z nich vytratil život, a naháňali mi strach.

Motívy na tkanie jej posielali na nákresoch poskladaných v nízkych kartónových škatuliach s pozláteným reliéfnym nápisom Gullo, s Vincenzou sme si potom do nich ukladali naše poklady: roztratené gombíky, maličké okruhliaky, s ktorými sme hrávali hru na kostlivcov, farebné stužky alebo naše tajomstvá. Keď matka dokončila prácu, Rafael si z kúskov hodvábneho papiera vyrábal teplovzdušné balóny. Rozprestrel veľký hárok papiera, rozstrihal ho na štvorce a potom zapískal na prstoch.

„A teraz ich naučíme lietať,“ vykrikoval a zhŕňal ich dokopy.

„Aj ja chcem,“ zapojil sa zakaždým aj Salvo, ale márne, táto výsada patrila Rafaelovi.

Z jemných hárkov papiera vytvoril ihlany so špicmi dohora, z pece vytiahol žeravý uhlík a prešiel ním po spodnom okraji. Ako oheň pomaly spaľoval papier, obrázky sa v skupinkách vznášali k plafónu a my sme ich v úžase sledovali, snívali sme, že sa zmenšujeme a letíme spolu s nimi, že nás unášajú preč, hocikam, len nech je to ďaleko od Casole.

Matka nás mlčky pozorovala.

Potom otvorila okno a ako stopovací pes alebo sojka prahnúca po vode vetrila so vztýčenou hlavou vôňu snehu z pohoria Botte Donato. Vôňu privievalo len v zime zo zasnežených vrcholkov hôr, a tak som aj ja naberala z plných pľúc studený vzduch, čo pálil v nose. Matka však stála ďalej a dívala sa von. Nie z nostalgie, došlo mi to až oveľa rokov neskôr, keď som žila v horách: volala po inom živote.

V marci bola zabíjačka, naša rodina patrila medzi zopár bezzemkov, ktorí vlastnili prasa. V skutočnosti to bol dar od otcovho pána. S ustupujúcimi mrazmi sa dedinami šíril hrôzostrašný ryk úbohých zvierat, zapchávala som si uši, aby som ho nepočula. Keď prišiel rad na to naše, matka sa vybrala s otcom na statok Donata Morelliho dohodnúť sa, ako ho rozporciujú, a otec trval na tom, aby si obliekla nové šaty. Prskala, tvárila sa, že jej na tom nezáleží, ale v ten deň ju zjavne tešilo vyfintiť sa ako panička.

„Chcem ísť s tebou,“ fňukala som. Rev mi naháňal strach a napriek tomu som ho chcela počuť.

„Bude ti zle,“ odhovárala ma. „Radšej zostaneš doma. Pôjdeš so mnou nabudúce, keď trochu vyrastieš,“ opakovala mi rok čo rok.

Vždy to bola veľká slávnosť, jedli sme pražené mozočky so zemiakmi a sušenými paprikami. Ľudia z dediny chodili okolo dverí a bedákali: „Úbožiak, čo nemôže zabiť prasa, nemá ani klobásy.“ A tak matka zvesila z trámu nožičku pikantnej salámy nduja a po kúsku im nadelila. Jedno popoludnie na konci mája roku 1848 vyhlásila, že využije príležitosť, a keď sa jej chlebodarkyňa grófka Gullová u nás zastaví na pravidelnej obchôdzke po domoch tkáčok, porozpráva sa s ňou. Už niekoľko dní bola zvláštna, nervózna, očividne išlo o niečo dôležité, pretože v takýchto situáciách ani nejedla.

Grófka Gullová sa zvyčajne objavila s výrazom veľaváženej paničky a v sprievode celého húfu pomocníkov, v ten deň však prišla sama, hlavu mala zahalenú, vyzerala bledá ako vosk, na tvári sa jej zračili obavy. Hoci pôsobila nesympaticky, mala dobrú dušu: v skutočnosti bola liberálka, a preto sa ako jediná milosťpani nebála vstúpiť do obydlí tkáčok a milo sa im prihovoriť. Pre bourbonských tvrdiakov sme boli obyčajní hlupáci; nadávali nám do neokrôchancov a správali sa k nám povýšenecky len preto, že chodili do školy o nejaký rok dlhšie. Nám však hlava dobre slúžila, mali sme filipa, akurát sme museli držať jazyk za zubami a to u nich vyvolávalo dojem, že sú inteligentnejší. Tvrdiaci sa popri nás presúšali, pričom o nás ani pohľadom nezavadili a domov sa vracali spokojní. Liberálov ste, naopak, spoznali okamžite: boli to boháči, ktorí nás zdravili kývnutím hlavy, usmievali sa a vyvolávali v nás pocit, že sme si takmer seberovní.

V ten deň pôsobila grófka Gullová vystrašene. Vo­šla do dverí celá roztrasená, matka ju usadila do kresla a ponúkla pohárom teplého mlieka s medom, akoby bola z rodiny. Pred niekoľkými týždňami sa totiž začali popravy zastrelením. Na námestí v Rogliane, dedine susediacej s Casole, sa už tri uskutočnili. Všetkých nás to šokovalo, bohatých liberálov to vydesilo: po prvýkrát sa aj oni obávali o život. Zjavili sa príslušníci národnej gardy, zatkli troch liberálov podozrivých z úkladov proti kráľovi a zastrelili ich bez okolkov, bez procesu, len tak, všetkým pred očami. Popravení sa zvalili na zem, cylindre sa im kotúľali po dlažbe za všeobecného kriku a zdesenia. Ale gardisti okrem zabíjania prečesávali domy, hľadali vzbúrencov, aby ich mohli zapísať do zoznamu „podozrivých“ – strážených osôb, ktoré prišli o civilné a politické práva. Ak sa urodzený pán dostal na tento zoznam, bol to jeho koniec, skončil v izolácii, akoby už zomrel. Ak sa vzoprel alebo spáchal niečo zlé, gardisti sa vrátili a uvrhli ho do väzenia. Alebo zastrelili. Šírili sa historky o Jame, väzení v pevnosti svätej Kataríny na sicílskom ostrove Favignana. Bolo to hrôzostrašné miesto, vraj „koho dostane do väzenia svätej Kataríny slovo, vyjde odtiaľ nemý“ alebo mŕtvy. A tak si v tých dňoch mnohí tvrdiaci potajme balili kufre a opúšťali kráľovstvo. Snažili sa ujsť, dokonca aj do znepriatelenej krajiny: Piemontu.

Vydesená matka nespúšťala z grófky oči. „A… aj vy…“ hlesla váhavo. Ak Gullovci utečú, príde o prácu. Ale grófka sklonila hlavu. „Nie, nie,“ namietala a mávala roztrasenou rukou. „My neodídeme. Nehodíme za plecia storočné úsilie. Treba sa však mať na pozore. A dnes ešte väčšmi.“

Potom sa poobzerala, akoby ju v dome okrem nás mohol ešte niekto počuť. „Tu musíme urobiť revolúciu,“ pokračovala tichým hlasom a ukazovala na nás, na naše vlhké steny a skromný nábytok. „Vy bezzemkovia a my páni. Spolu. Musíme vyhnať kráľa Ferdinanda a vytvoriť novú krajinu, jednotné a spravodlivé Taliansko bez samozvaných Bourbonovcov, s novým kráľom.“ Mala na mysli kráľa, ktorý síce hovoril po francúzsky, ale bol Talian, kráľa Severu, Karla Alberta Savojského. Nám sa pozdával ešte menej než ten, ktorého sme mali, pretože nielen kašlal na bezzemkov, bol aj nepriateľom kráľovstva, a teda aj naším.

Matka sa spokojne usmiala. Keď sa grófka Gullová trochu upokojila, vstala a nás poslala preč.

„Choďte sa poprechádzať na námestie,“ nakázala nám. Chcela využiť grófkinu prítomnosť, čert nech berie streľbu či závan zmeny.

Hneď mi bolo jasné, že tu niečo nesedí, v duchu som sa vrátila k telegramu, ktorý neprichádzal, a prekrížila som si ruky na prsiach. Salvo sa na mňa pozrel a urobil to isté. Len tak ľahko jej to nedarujeme, snažili sme sa zo situácie vyťažiť niečo pre seba.

„Vy naničhodníci!“ zakričala. Zašla za záves, otvorila jednu tajnú zásuvku a vyšla s dvoma tourskými grošmi. Mince sme nikdy nevideli, pripadalo nám to ako sen.

„Šup, bežte si k Toniovi kúpiť koláčik,“ nabádala nás.

Tonio bol sused a majiteľ obchodu. Mal dcéru, volala sa Carmelina, bola v Salvovom veku, v dvoch rokoch dostala detskú obrnu a „jedna noha sa jej vykrivila“, ako sama vravievala so slzami v očiach. Raz v noci sa jej z ničoho nič vykrútilo chodidlo smerom von, ale keď bolesť prešla, opäť sa k nám chodila hrávať na papier a nožnice a spolu s bratom Giovannim omaľovávať kamene z horského potoka. Spočiatku som sa premáhala, aby som si jej čudnú nohu nevšímala, ale neskôr som jej už vôbec nevenovala pozornosť. No keď jej otec o niekoľko rokov nazbieral peniaze na operáciu v Neapole, vrátila sa s jednou nohou kratšou a viac k nám neprišla. Hanbila sa za končatinu, ktorú už nepovažovala za svoju.

Skôr než som vybehla s grošmi vo vrecku, padol mi zrak na okno. Našťastie bolo pootvorené.

Obehli sme dom.

Koláčik si pôjdeme k Toniovi kúpiť inokedy. Za nič na svete sme si ten rozhovor nesmeli nechať ujsť.

So Salvovou pomocou som sa vyšplhala na okenicu, postavila som sa na dve vyčnievajúce tehly a nastražila uši. Svätá Marína z Bitýnie ma sledovala prísnym pohľadom. Matka podišla k bielizníku a vytiahla z obálky akési hárky papiera. Bol to list. Hneď som si s hrôzou spomenula na grófa Tommasa, na Neapol, moju adopciu a príbeh, na ktorý som sa z celej sily snažila zabudnúť.

Salvo s Vincenzou ma zospodu ťahali za sukňu.

Matka s ťažkosťami prečítala zopár slov, ale celý list bol nad jej schopnosti. Navyše ju po čase strávenom nad látkami „začali zrádzať oči“, ako sama hovorievala, a o to ťažšie to pre ňu bolo.

„Čo hovoria?“ dobiedzala Vincenza.

„Pssst!“

„Mari’! O čom hovoria?“ šklbal ma Salvo.

„Buďte ticho!“

S vypätím všetkých síl som počúvala grófkin hlas, ako číta list.

„Mária.“

Dlho som stála bez pohnutia, zatiaľ čo grófkina tvár naberala na vážnosti. Po chvíli mi stuhla v žilách krv.

„Mária!“

Vtedy som sa pomaly otočila.

„Rozprávajú sa o Te­‑Tereze,“ koktala som. Okrem Terezy však spomínali aj mňa, ale to som im nemohla povedať.

„O akej Tereze?“ nedal sa odbiť Salvo, hoci poznal odpoveď.

„O našej sestre Tereze,“ odvetila som.

[…]

Zdroj: Inaque