Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že to sem nepatrí. Najmä, ak sú Vianoce, šťastné, veselé, radostné… Je to o mojom kamarátovi, sme rovesníci, tesne nad šesťdesiat. Aj v knižnici, pre ktorú píšem tieto riadky, sa nájdu jeho knihy. Možno bol u vás na besede. Načítal knihy pre nevidiacich a slabozrakých. Videli ste ho v televízii, počúvali v rozhlase. Od 3. septembra určite nič nenahral, nič nenapísal. Má rakovinu, je pripútaný na lôžko a vozík.

Po takmer dvoch mesiacoch na onkológii sa dostal k nám (teda, tam kde bývam), do Rače. Ústav pre dlhodobo chorých. Aj keď tá dlhodobosť tu je naozaj relatívna. Podľa môjho mobilu to mám z bytu k nemu niečo cez 1 500 krokov. Napísal SMS, on je stará škola, žiadny smartfón, krokomer, aplikácie, stará Nokia s tým zvonením, ktoré mal voľakedy skoro každý a dnes už takmer nik. Dal adresu, kde ho nájdeme. On vôbec nevedel, kde je, že je v Rači, desať minút chôdze od bufetu Optimisti na cyklotrase JuRaVa, kde sme spolu pred rokmi obsadili druhé miesto v súťaži vo varení gulášu. Takmer dva mesiace videl svet len z nemocničných izieb a zo sanitiek, ktoré ho prevážali.

Začalo sa to bolesťou chrbta, vraj asi zápal sedacieho nervu. „Ofúklo ma“, povedal, keď som mu volal, že kedy dáme obed v Štefánke, u nášho kamaráta Andreja. Potom ho už boleli aj nohy. Keď sa nevedel na ne postaviť, prišla sanitka. Vyšetrenie a diagnóza. Za tri týždne je život úplne inde.

Prišli sme za ním s kamarátom, áno, s tým Andrejom zo Štefánky, poslali nás na tretie poschodie. Boli sme prvá návšteva. Najskôr sme ho takmer nespoznali. Ako Robinson. Dlhé vlasy, ešte dlhšia šedivá brada. Bledý dopriesvitna. Opatrne sme mu pomohli na vozík, vytlačili sme ho von. Tam si zapálil prvú cigaretu. Bez jedného týždňa presne po dvoch mesiacoch. Na vzduchu. S cigaretou.  Vôbec som neprotestoval, lekár, ktorý liečil môjho otca, silného fajčiara, by povedal: „To už je jedno“.

Jeho najsilnejší žáner je fejtón. A ja som si vtedy spomenul na amerického fejtonistu Arta Buchwalda. Fejtóny mu vychádzali i v socialistickom Československu, lebo si robil srandu aj z amerických prezidentov. A z amerických prezidentov sa mohla robiť sranda aj u nás… Keď ochorel, išiel tiež do takéhoto ústavu. Umrieť. Ale namiesto na chorobu skoro umrel na návštevy, ktoré k nemu chodili. Parkovisko nestačilo. Dostal sa z toho. Keď odišiel po vlastných nohách, personál dal nad posteľ, v ktorej ležal, pamätnú tabuľu s nápisom: „Tu ležal a smial sa Art Buchwald“.

Môj kamarát leží na izbe s Edom. Edo bol niekoľko rokov na ulici, priniesol si z nej cukrovku plus vďačnosť za posteľ, jedlo a program. Keď prídem, buď na izbe nie je, alebo sa ponáhľa, ako on hovorí, „na aktivity“. Je to pán neurčitého veku, lebo ulica človeka zmení. Ale asi nemá „ani“ 60 aj keď vyzerá na 70.

Keď píšem tieto riadky, kamarát je „Račan“ už druhý mesiac. Každý deň uvarím kávu, dám do termosky, pribalím kaviarenské šálky. Prídem, Edo, ak je tam, povie: „Už Vás čaká“. To je to najdlhšie, čo kedy povie. Už sa v prostredí zdokonaľujem, viem obliecť, upracem, pomôžem na vozík a z vozíka. Pri jazde už neodieram rohy a do výťahu to dám na prvýkrát. Na dvore už máme svoje miesto, pijeme kávu a kecáme. Okolo nás chodia (teda tí s väčším šťastím) obyvatelia domova. Niektorí čakajú na špaky (viem, po slovensky – nedopaľky), ďalší sa okolo premávajú na „géčkach“, ale to nie je známy Mercedes, len taký vozík s kolieskami, o ktorý sa dá oprieť. A ďalší a ďalší kamaráti spoznávajú pri návštevách Raču, miestne hniezdo dožitia, a pre niekoho možno tiež záchrany.

Za kamarátom chodia, ako sa dnes hovorí, celebrity. Politici, herci, ľudia známi z obrazoviek, však hej, aj jeden bývalý riaditeľ verejnoprávnej obrazovky. Pani pri vchode, kde sa treba zapísať, hovorí: „Čo má narodeniny, však ste dnes už štvrtý!“. Buchwaldova cesta. Veľa kamarátov, na konci tabuľka nad posteľou, Edo výklad o nej zapojí do svojich „aktivít“. Bude  krátky, ale bude.

Keďže to mám blízko a kamarát má rád kávu, nie takú z automatu, aký majú na chodbe, som tam (skoro) každý deň. Zdravím sa s personálom aj s obyvateľmi. S kamarátom 5x týždenne cvičí urastená žena, bývalá policajtka. Pokecáme. Umýva ho ošetrovateľ, ktorý to robí viac ako 30 rokov. Toho sme si obaja obľúbili. Hoci, za tie desaťročia, čo sme kamaráti, sme si nikdy nemysleli, že práve toto budeme spolu riešiť. Hanba, nehanba, plienky dolu.

Skáčem, lebo chcem všeličo stihnúť. Keď sa človeku zmení život za niekoľko dní, ako sa zmení, kým niečo dopíše… Napríklad sa na dvore predbiehame v tom, kto povie viac replík z Lasicu a Satinského. Plus si hovoríme, čo ešte musíme stihnúť, keď sa postaví na vlastné. Je to ako vo vojnovom filme, kde sa dvaja kamaráti v zákope pred útokom rozprávajú, kam pôjdu po vojne. Minimálne jeden z nich útok neprežije a v ešte horších filmoch si ten druhý zoberie kamarátovu ženu. Použijeme tento somársky mostík a hovoríme si, že pôjdeme na Šumavu, tam sme boli obaja na vojne. Ale točíme to už desať rokov. Prišiel covid, teraz toto. S Eugenom Gindlom sme chceli ísť po stopách Ostapa Bendera do Ruska a na Ukrajinu. Eugen zomrel, teraz je tam vojna, Ostap Bender nás prežije, ale skúsiť to treba. V lete končiaceho roku sme mali ísť do Slovinska, kamarát to na poslednú chvíľu zrušil, veľa práce, že o rok. Tak teda o rok. Prečo nie?

Že sa mi z toho vytráca radosť? Mohol by som napísať, že som Vás varoval. Alibizmus. Radosť je predsa v tom, že môžem ráno uvariť kávu, dať ju do tej otlčenej termosky a ísť do kopca pod vinohrady, lebo v Rači je všetko na kopci, alebo pod kopcom, ale určite blízko vinohradov. Dedina s električkou. Že sa všetci spoločne, kamaráti aj personál, snažíme urobiť niečo, aby dhodobosť mohla mať aj šťastný koniec. Aby aj správa o tom, že kamarátovi po ďalšej chemoterapii začalo brnieť v dovtedy necitlivej nohe, bola dôležitá. Radosť je tiež v tom, len tak, niekomu, komu sa trasú ruky a príde na „géčku“ – pripáliť špak.

Náš spoločný priateľ, spisovateľ Jozef Puškáš, kedysi dávno, bol som na gymnáziu, napísal vo svojej prvotine vetu: „Písanie je hra. Hra na život a na smrť“.

A takto ju všetci hráme, až kým (aj) atrament neuschne.

P. S. 1. Snažil som sa to napísať tak, aby Vám nechýbalo meno a priezvisko môjho, nášho, priateľa. A aby nám nechýbal, kým sa dá.

P. S. 2. Jozef, ošetrovateľ, ktorého sme si s kamarátom tak obľúbili, už nepríde. Dostal infarkt. Ako povedal lakonicky, lebo tu to tak je, „s trvalými následkami“. Možno sa vráti iba ako pacient.

P. S. 3. Juraj, náš kamarát, ktorý má cestovnú kanceláriu a aj dcéru na vozíku, príde do domova, do mikrobusu dáme kamoša, pred Vianocami absolvujeme všetci obed v Štefánke. Pozveme aj Mariannu, to je pani, ktorá s ním cvičí. „Mal svalovicu“, to je dobré znamenie, povedala mi.

P. S. 4. Viete, ako sa dá získať svalovica na nohách, ktoré vás nenesú? Prídu za vami dvaja bývalí reprezentační hokejoví tréneri a kecajú, kým iní makajú v telocvični. Buchwaldova cesta.

Ján Füle je slovenský novinár. Narodil sa v Nových Zámkoch (1963), kde žil prvých šesť týždňov svojho života a potom občas cez prázdniny. Vyrastal v Banskej Bystrici a Nitre, od pätnástich rokov žije v Bratislave.
Novinárom sa stal preto, že bol zbabelý skúšať prijímacie pohovory na pražskú FAMU, kde sa vtedy dala v našich zemepisných šírkach študovať réžia dokumentu. Aha, neprijali ho ani na fotografiu, tá sa vtedy študovala na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave.
Z núdze novinár začínal v Novom slove v roku 1986, bol pražský korešpondent, komentátor, zástupca šéfredaktora a výkonný šéfredaktor denníka Národná obroda, spoluzakladal denník SME, založil a bol šéfredaktorom Internetových novín, prvého on – line spravodajského portálu na Slovensku, šéfredaktorom spravodajstva STV. Tri roky podpredsedom a šesť rokov predsedom Slovenského syndikátu novinárov. Asi dvadsať rokov učil novinárov na Univerzite Komenského a Akadémii médií, ktorú tiež, ako to má vo zvyku, spoluzakladal. Pracoval v reklame a PR. Aj napriek tomuto všetkého si ho mnohí spájajú najmä s tým, že bol šéfom tlačového odboru a hovorcom prezidenta SR Rudolfa Schustera.
Dnes sa živí písaním o médiách, napriek tomu, že ako sám hovorí (kto iný by ho citoval), „napíšem všetko, od správy o stave republiky po nekrológ“. Však je to to isté…
Má tri deti s dvoma ženami. To, že sa na neho niekedy až moc podobajú mu hádam časom odpustia.