Minieme sa raz
Minieme sa raz.
Okolo našich
uprataných stolov,
podláh,
utretých obrazov,
na ktorých je leto,
kolotoče,
detský plač,
opustené stromy,
dážď, dážď, dážď,
aj vypískané pľúca.
Minieme sa raz
na stanici,
ktorá ma kedysi
objala tak silno,
že bolo jasné –
tu sa dá zomrieť
bez výčitiek,
ako bez vyhrnutého goliera,
lebo oproti kráčala jar
a pospevovala si.
Minieme sa raz.
Prejdeme okolo seba unavení,
poznačení úsmevmi plnými jesene
a bude nám smutno
iba tak na polovicu,
ako keby sme sa večer
nedomilovali
a ráno sme už stáli
pred obchodom s teplým pečivom,
ako sa stálo
pred bránou Mathausenu,
na koncerte Beatles,
alebo len tak na kolotoč,
cukrovú vatu
a u zubára,
ktorý si umýval ruky ako Pilát
a hľadel mame do výstrihu,
kým ty si mala
celý svet na krajíčku
a vedela si už,
že ťa raz budem čakať
na stanici,
ktorá ma objíma,
lebo len tu sa dá
zomrieť bez výčitiek,
upravených stolov,
umytých obrazov
a goliera
vyhrnutému proti vetru
povyše pokrčených pliec.
Minieme sa raz….
a kolotoče nezastanú.
Dážď,
neviem.
Prst na ústach
Kladiem ti prst na ústa,
očami ako pes prosím,
nepovedz ešte: prebúdzanie!
Milujem kvapky
na obločnom ráme,
bubnovanie,
ktoré nosíš v hrudi,
prikázania
dýchať v rytme povodne.
Sú brehy,
je bezodné
utápanie prudkých tokov
v pokojných vodách údolí.
Nepovedz ešte: prebúdzanie,
zabolí!
Anjeli
nech si sušia krídla,
podušky opakujú
naše smädné činy.
Kladiem ti prst na ústa,
je ihla a je vinyl,
opakovanie hudby
od stvorenia sveta.
Nehovor ešte o prebúdzaní,
to voda ma naučila lietať,
bozkávať jej za to
tvoje telo.
Nehovor vôbec,
len sa nahá postav,
ako mráz pod kožu,
čistá ako slza,
mi vojdi do oka.
Nehovor!
Ak je milovanie smrť,
nedokážeme sa z nej vymotať.
Prikázanie
Dobil som mobil,
dopil trochu kávy ešte od zimy.
Viem, že dnes už nezavoláš,
zrezali strom, piliny
berie vietor smerom z raja,
na hladine
kreslia trápne srdiečka.
Boh podniká,
nemá čas,
nič, čo bolo vyslovené,
neprečká.
Zostaneš už navždy uväznená
len na fotkách,
a v krátkych mejloch,
zomrieš v rýchlych statusoch.
Keď dohorí vo mne stoh
kníh o láske a filmov o triezvení,
už len zem nás
môže zobrať na milosť.
Boli sme si ako piesok v dlani,
nie my, čas bol u nás hosť.
Rozsype nás do popola,
sníme čiapku z hlavy.
Pôjde k iným
celkom inou cestou
s prikázaním nezastaviť.
Ján Petrík (1957) je redaktor časopisov Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči, zakladajúci člen a vedúci Spišského literárneho klubu, zakladateľ a redaktor vydavateľstva FAMA art, o. z.
Žije v Spišskej Novej Vsi, venuje sa poézii a tvorbe pre rozhlas. Básne začal publikovať v r. 1977 v Novom slove mladých a v Smene, neskôr v Literárnom měsíčníku, Romboide, Slovenských pohľadoch, Dotykoch, Literárnom týždenníku, Literike, mesačníku PaS, Roháči i v rozhlase.
Knižne publikoval v zborníkoch Oheň (1981), Rozpätie (1985), Druhý dych (1985), Pri prameni (1989), Posúvanie (2007) a PARNAS (2016).
Vydal zbierky poézie Miestopis (s van Goghovým uchom), Modlitby za judáša a Pocestný a papagáj(a) pod spoločným názvom Tri knihy nepokoja (Print-servis a Vyd. MS Bratislava 1992) a Nakladanie svetla do octu (FAMA art Spišská Nová Ves, 2017).
Pre rozhlas napísal rozprávkovú hru Zlatý kohút (1992), rozhlasovú hru Nepriamy prenos (1993), viacero humoristicko-satirických pásiem a scenárov relácie Rozhlasoví bakalári.
Pre Slovenskú televíziu scenár k dokumentárnemu filmu Encyklopédia slovenských obcí – Abrahámovce (2010) a Svit (2011) a viacero scenárov relácie Literárne kroky.
