Román Luanda, Lisabon, Raj sa odohráva v koloniálnom a v postkoloniálnom období v hlavnom meste Angoly a v Lisabone a zobrazuje následky procesu asimilácie, ktorým chceli „francúzski a portugalskí kolonizátori potlačiť domorodé kultúry, europeizovať kolonizované národy a vytvoriť v krajinách elitu, ktorá prijme ich pohľad na svet, čím sa zníži riziko, že by mohli zorganizovať odboj“ (s. 203) – ako píše v doslove prekladateľka Silvia Slaničková. Takýmto asimilovaným Angolčanom je aj hlavný hrdina Cylinder – pôrodník, ktorý pracuje spolu s portugalským doktorom Barbosom da Cunhom a chodieva k nemu aj s manželkou Gloriou na večere. Tak tomu aspoň bolo kedysi, kým Gloria vážne neochorela po pôrode druhého dieťaťa a neostala pripútaná na lôžko. Cylinder sa o ňu aj o syna, ktorý sa narodil so zmrzačenou pätou, obetavo stará a z váženého pôrodníka sa stáva liečiteľ plesne na nohách či vrastených nechtov susediek zo štvrte. Túžobne očakáva deň, keď sa so synom, ktorého príznačne nazval Achillom, vyberú do Portugalska na operáciu päty. Následkom propagandy sa nazdáva, že ho tam budú vítať s otvorenou náručou. Realita je však úplne iná. Keď s dospievajúcim Achillom pricestujú do Lisabonu, zanechajúc doma chorú, len veľmi pomaly sa zotavujúcu matku, dcéru Justinu a vnučku Neusu, dávny Cylindrov kolega a priateľ doktor Barbosa da Cunha sa k nim správa vyhýbavo, ani roky strávené v nemocnici Achillovi pätu neuzdravia a s otcom žijú v chudobe na okraji spoločnosti – najprv v biednom penzióne a potom v chatrčovej oblasti s ironickým názvom Raj. Obaja pracujú na stavbe za smiešne nízku mzdu a v niektoré dni majú ledva čo vložiť do úst. A Barbosa da Cunha už Cylindrovi ani nedvíha telefón.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Luanda, Lisabon, Raj je „len“ ďalší z množstva románov zaoberajúcich sa kolonializmom či postkoloniálnou realitou (Portugalský inštitút už z tohto súdka vydal napríklad tituly Na konci sveta od Antónia Loba Antunesa či Návrat od Dulce Marie Cardoso). Avšak hlavnou témou románu pre mňa nebol ťažký život prisťahovalcov v krajine bývalého kolonizátora, hoci bola v „ovzduší“ po celý čas prítomná. Román Pereiry de Almeida ma viac zasiahol citlivým spracovaním témy choroby a jej vplyvu na životy blízkych. Ako mení choroba a opatrovanie vzťah medzi manželmi či vzťah medzi rodičmi a deťmi? Autorka jemne skúma všemožné pocity spojené s každodennou starostlivosťou o chorého, ktoré sa miešajú, menia a vracajú. Sila románu spočíva aj v tom, že niektoré z týchto pocitov nie sú explicitne vypovedané, ale čitateľ ich vycíti, napríklad pocit viny Achilla voči matke, ktorá tým, že mu darovala život, stratila časť svojho. Gloriina dlhoročná choroba je v popredí knihy a spolu s Achillovou zmrzačenou pätou ovplyvňuje celú rodinu a jej osudy. Najprv spoločne s Gloriou všetci chradnú v tmavom byte vzdávajúc sa kvôli chorej matke časti svojej slobody, snov a potrieb (Cylinder odíde z práce, stráca životný elán a rýchlo starne; Justina kvôli starostlivosti o matku a mladšieho brata prichádza o bezstarostnú mladosť a nenájde si ani ženícha…), rodina je neskôr rozdelená odchodom Cylindra s Achillom do Portugalska s cieľom dať dokopy Achillovu pätu. Tam sa otec stará o syna a syn o otca: „Boli navzájom na seba odkázaní, ako to nebýva vždy medzi synmi a otcami. Achilles sa pri chôdzi opieral o zhrbeného otca, už sa nedalo rozoznať, ktorý je starší. Po troch rokoch zmenila únava Cylindra natoľko, až by si pri pohľade naňho človek pomyslel, že je chorý alebo sa tiež narodil ako mrzák.“ (s. 62) alebo „Achillovo celé bytie ovládala deformovaná päta, ktorá spôsobila, že mu otec ostal na krku. (…) Vliekol za sebou otca ako železnú guľu a otec mal syna na krku sťa mučiacu kladu. (…) Jeho päta bola starcovým trestom aj podstatou, tak ako bola preňho kalváriou starostlivosť o manželku, životná skúška, ktorú sa naučil prekonať tým, že si rovnako želal jej smrť ako jej vyliečenie.“ (s. 105)
Nádeje, s ktorými prišli do Portugalska, sa postupne rozplývajú, a to nielen kvôli ťažkým životným podmienkam prisťahovalcov. Dôvody sú aj vnútorné, intímnejšie. Otec a syn túžia začať na novom mieste nový život, ale nesú si so sebou obrazy a hlasy svojich blízkych, výčitky svedomia za to, že ich nechali v Luande, že Gloria leží osamelá doma v posteli, že chcú byť šťastní bez nej a že cítia úľavu z toho, že odišli a ani za svet by sa nevrátili, hoci sa im žije ťažko. Gloria síce ostala v Luande, ale v Cylindrovej a Achillovej hlave je neustále prítomná: „Syn hľadel na Lisabon matkinými očami, na diaľku pre ňu videl všetko, čo sama nikdy nezazrela. Ležala na posteli vo svojej izbe, a predsa prišla do Lisabonu, skrytá v synových očiach. Pokojne v nich spala, ale zároveň všetko vnímala, zaznamenávala a hodnotila, sťažovala sa na každú maličkosť, prevracala sa a naťahovala na posteli. (…) Všímala si, či má Cylinder umyté vlasy aj pokiaľ mu siaha lem na nohaviciach, bolo jej ľúto, že čoraz menej dbá o svoj zovňajšok a na diaľku ho karhala.“ (s. 47) Nedokážu sa od Glorie oslobodiť ani na inom kontinente. A nedokážu sa oslobodiť ani od Luandy: „Achillov otec chcel vyvracať Luandu, ale darmo. Chcel sa oslobodiť od prvého života, no ten sa vzpieral, chcel prejsť do ďalšej etapy, bol však stále rovnaký.“ (s. 46)
Ďalším priestorom románu je Raj – vymyslená štvrť na okraji Lisabonu, kam sa otec so synom uchýlia kvôli nedostatku prostriedkov a spávajú v biednej chatrči na zablšených matracoch. Raj však nie je len miestom chudoby – je to zároveň miesto mimo „oficiálneho“ Lisabonu, kde sa ich ľudia neštítia na ulici a kde prežívajú drobné životné radosti. A nielen drobné – Cylinder nájde nečakaného priateľa v majiteľovi krčmy – Španielovi Pepem. Dvaja starí muži, unavení a sklamaní životom, si porozumejú spôsobom, ktorý chápu iba oni dvaja, ale ktorý akosi rozžiari a zútulní celú štvrť: „Raj nebol taký istý, hoci sa vlastne nič nezmenilo. Nikto si už nevedel predstaviť Pepeho bez Cylindra, i keď predstierali, že si ich nevšímajú.“ (s. 171) Ďalším súčasne úsmevným aj dojemným prvkom knihy sú listy a telefonáty medzi Cylindrom a Gloriou, z ktorých napriek všetkému cítiť nehu. A tiež Cylindrove zoznamy vecí, ktoré by si Gloria ten ktorý mesiac želala, aby jej poslal do Luandy, ako napríklad sponky, deodorant, aspirín, ľanový olej či cereálie.
Luanda, Lisabon, Raj je nesmierne ľudský román, ktorý v čitateľovi zanechá silný dojem naozajstnosti a trpko-sladký smútok zo života. Žiadne povrchné surfovanie na vlne módnych tém. Viac takýchto kníh, prosím.
Djaimilia Pereira de Almeida
Luanda, Lisabon, Raj
preložila Silvia Slaničková
Portugalský inštitút 2022
Katarína Gecelovská sa narodila v Košiciach a vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku. Niekoľko rokov pracovala ako učiteľka. V súčasnosti žije v Brne a pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite. Je členkou Spišského literárneho klubu.
