Kristián Lazarčík: Potvora

(ukážka z textu)

Kurva si svoje šťastie nikdy neprekurví. Tú univerzálnu pravdu musela moja matka nadobudnúť ešte zamlada. Svojho času bola poriadnou nezbednicou, údajne najväčšou, aká sa kedy premávala uličkami jej rodnej dediny. Vidím ju celkom jasne. Zľahka sa nesie na korčuliach, vietor jej rozfukuje špinavé blond vlasy, má šestnásť a chlapci o ňu ešte javia záujem. V slúchadlách novej empétrojky jej Madonna vyhráva „Like A Virgin“ a ona, stotožnená sama so sebou aj s celým svetom, beží v ústrety svojej budúcnosti.

V tom čase z nás mohli byť dobré, možno najlepšie kamarátky.

Matka nikdy nespravila nič, za čo by som ju mohla viniť. Nebila ma, neholdovala chľastu ani drogám, nešľapala. Bola však tá najodmeranejšia osoba, akú som kedy poznala. Z detstva si pamätám najmä jej chrbát. Umýva riad, skladá bielizeň, kráča záhradou v bielych šatách a vyfukuje cigaretový dym, ten zvuk, keď jej dych naráža o zuby, niečo medzi výdychom a syčaním, alebo predo mnou bicykluje a vlasy jej poletujú ako pavučina. V niekoľkých spomienkach je ku mne otočená tvárou a hľadí na mňa, ale väčšinou pritom zatvára dvere.

Dlho som o matkinu priazeň bojovala, kým som pochopila, že je to márne. Jej neláska bolela, no bolí aj zápal močových ciest a dá sa ustáť. Výhodou bolo, že som si vypestovala pomerne veľkú mieru nezávislosti. Niežeby som svoju matku prestala milovať, naučila som sa ju len nepotrebovať.

Na vine je Jozef. Vždy je na vine nejaký Jozef, majú to v sebe. Aj môj otec je Jozef a rád o sebe rozpráva, že je iba dobrosrdečný hlupák. Nikdy nevedel nikomu nič odmietnuť, až na jednu výnimku: keď ho matka požiadala, aby platil alimenty.

A skutočne, celý život zo všetkých strán nepočúvam iné, len ako niekde nejaký Jozef zase niečo rozbil, rozvrátil, odmontoval filter z práčky a nedal ho dobre naspäť, dakomu dal kopačky, zlomil si nohu na lyžiach, alebo stúpil na morského ježka a pokazil zimnú či letnú dovolenku celej rodine, no nemohol za to ani ježko, ani zlomenina, ale Jozefová vyjebaná povaha, pretože to Jozef deťom oznámil, že dovolenka skončila a ide sa domov.

Náš Jožo si rád zájde do krčmy. Keďže nie je klasickým štamgastom, vezme so sebou aj manželku a dve ukričané deti. Žena je rada, potomkovia tiež, Jožo sa už nevie dočkať príjemne stráveného večera v kruhu rodiny a priateľov.

Usadia sa na terase, Jožo objedná manželke prosecco, sebe pivo, deťom džús a kofolu a aby sa nepovedalo, prihodí im k nápojom po jednom predraženom kinder vajíčku. Ak sa pri stole nachádzajú aj deti priateľov, nakupuje Jožo aj im, ale to ho už manželka pod stolom kope do píšťaly, nekupuj debiliny, sykne cez zuby, lebo zajtra nebude na kuracie prsia z Lidlu. Ale Jožo vie o peniazoch svoje, tie tu podľa neho boli, sú a vždy aj budú, iba ona sa stále bojí. Po niekoľkých pivách Jozef ešte stále nemá problém ani s peniazmi, ani so svojimi deťmi, čo sa už začínajú ošívať a rady by šli domov, ale má ho so spoločenskou situáciou a otepľovaním, no nie klimatického, ale sexuologického charakteru. Sedí tam v jeho obľúbených pretekárskych teplákoch, cez ktoré mu preteká jeho pivné bruško, ktoré mu až nadskakuje, keď podnapitý vykrikuje, že jemu žiadni buzeranti nebudú brať deti.

Ja s naším Jozefom súhlasím. Keby som bola buzerant, ani by som nás nechcela. Vlastne by som bola rada, keby nás zobral preč, čo najďalej odo mňa, lebo nerobíme nič iné, iba furt, kurva, skučíme. Lenže kam by Jozef išiel, on veru nikam nepôjde, na to má svoju ženu, aby s deťmi chodila, dopije svoje piate pivo a manželke povie, nech už konečne dopije tú trochu vína, ktoré ešte stále suší v pohári a nech vezme deti domov a dá ich spať, vyvetrali sa už dosť, ona tiež, aj vína vypila dosť na to, aby sa dostala do nálady, ale v najlepšom treba skončiť, on dá ešte jedno a príde za nimi.

Manželka odíde, Jožko zotrvá, dá ešte jedno, potom druhé, tretie, štvrté, aj piate dá, kapurkové, sľub dodrží a naozaj príde domov, no to už všetci spia a keďže Jozef nie je stereotypným manželom, nebude do svojej spiacej manželky ani vŕtať, lebo vie, že by sa mu po všetkom tom pive, čo večer vypil, aj tak už nepostavil.

Matka nášho Jozefa poslala z domu. Bola síce chladná, no hlúpa nebola. Mala však ten najotrasnejší vkus na mužov, čo potvrdil nový partner. V tom čase mala sestra trinásť. Bola moletkou, iróniou osudu zdedila po rodičoch namiesto majetkov len telesný tuk a varixy. Sestrine kamarátky už od dvanástich randili so staršími chlapcami zo školy, no ona sa mi neraz sťažovala, že je pre nich škaredá a nezaujímavá. Snažila som sa jej to vyhovoriť dlhými motivačnými monológmi, kým plakala, splietala som jej do ucha, čo mi práve prišlo na jazyk, také tie utešujúce frázičky o sebahodnote a jedinečnosti, o tom, aká je úžasná, inteligentná a krásna, no a keď sa začala viac pozorovať, pretŕčať sa pred zrkadlom, požičiavať si matkin make-up a žiadať ma, aby som ju naučila používať ho, a postupne vymenila celý svoj šatník za nový, nadobudla som dojem, že som v presviedčaní naozaj dobrá. Mohla by som sa mu venovať aj profesionálne, nakrúcala by som videá s motivačným obsahom pre všetky tie  smutné a odvrhnuté duše, poskytovala by som im malé záblesky útechy, pocit, že v tom nie sú samy, dokonca by som dokázala svoju profesiu aj speňažiť a ak by sa ma niekto na konferencií podnikateľov spýtal, v čom podnikám, odždibla by som si kúsok z lososovej jednohubky a odpovedala, že so šťastím. O odliv klientely by som sa neobávala – šťastie je na chvíľu, depresie navždy.